BUDAPEŠŤ/PRAHA - Vcelku pokojná budapeštianska demonštrácia 23. októbra 1956 chcela vyjadriť solidaritu so zmenami v Poľsku. Asi nikto z účastníkov netušil, čo z nej v priebehu pár hodín vzíde. Pred 60 rokmi vypuklo v Maďarsku ľudové povstanie, ktoré sa pokúsilo zvrhnúť komunistický režim a vymaniť krajinu zo sovietskeho zovretia. Zahynuli tisíce ľudí.
Po Stalinovej smrti v marci 1953 a najmä po Chruščovovom prejave na XX. zjazde strany vo februári 1956, ktorý odhalil zločiny stalinizmu, začalo v sovietskom bloku obdobie topenia. Uvoľnenie zasiahlo hlavne kultúru, ale premietlo sa aj do politiky.
V Maďarsku boli počiatky destalinizácie rozpačité. Kritika vnútri komunistickej Maďarskej strany pracujúcich (MSP) viedla v júli 1953 k rezignácii premiéra Mátyása Rákosiho. Nahradil ho Imre Nagy, ktorý ihneď začal nový kurz politiky. Rýchlo si získal podporu obyvateľov, hlavne vďaka čiastočnej náprave hospodárstva, zvýšeniu životnej úrovne či koncu teroru bezpečnostných zložiek.
Nový kurz ale trval iba desať mesiacov. Potom sa s podporou Moskvy, ktorú maďarské reformy začali znepokojovať, k moci vrátila Rákosiho enkláva a Nagy bol odstavený ako predstaviteľ "pravicovej úchylky". Pohyb v spoločnosti však už zastaviť nešlo. Časť straníckej inteligencie sa združila do opozičnej skupiny okolo Nagya a ohrozovala Rákosiho monopol v strane. Pomyselný klinec do Rákosiho rakvy potom znamenal Chruščovov prejav. Na jeho miesto v čele MSP bol v júli 1956 dosadený Ernő Gero.
Hlavne mládež spájala nádej na slobodnejší vývoj s udalosťami v Poľsku, kde sa po potlačení robotníckych štrajkov dostal v októbri do čela komunistickej strany sľubný Wladyslaw Gomulka. Študenti v Budapešti začali organizovať pravidelné zhromaždenia, na ktorých stále hlasnejšie prejavovali nesúhlas s pomermi. Žiadali slobodné voľby, zrušenie cenzúry, slobodu politickým väzňom, povolenie politických strán, odstránenie stalinistov, reformu poľnohospodárstva a odchod Červenej armády, ktorá v krajine bola od konca druhej svetovej vojny.
Demonštrácia 23. októbra začala už dopoludnia a postupne na ňu prišlo 200-tisíc ľudí. Demonštranti začali ničiť symboly komunizmu. Rozbili Stalinov pomník a pokúsili sa obsadiť budovu rozhlasu. Začali odzbrojovať policajtov a vojakov a začali povstanie. Politbyro MSP požiadalo Moskvu o pomoc a zatiaľ vymenovalo premiérom populárneho Nagya. Povstanie sa ale rýchlo rozšírilo do ďalších miest.
Nasledujúci deň do Budapešti vošli sovietske tanky a povstanie sa zmenilo v boj za nezávislosť. Až 28. októbra sa podarilo vyjednať prímerie, situácia sa upokojila a Sovieti sa začali sťahovať. Nagy vsadil všetko na jednu kartu a začal zostavovať koaličnú vládu. Z väzenia vyšiel obľúbený kardinál József Mindszenty, ale jeho postoj k udalostiam zostal rezervovaný. Nagy oznámil, že krajina vystupuje z Varšavskej zmluvy (ktorej princípy porušil sovietsky zásah), vyzval OSN k uznaniu neutrality a začal vyjednávať o odchode sovietskych jednotiek z krajiny. Chruščovovo vedenie už ale v skutočnosti rozhodlo o intervencii a tajne posilňovalo svoje sily v Maďarsku.
Západní politici sa nechceli pliesť do podnecovania vzbury v sovietskom bloku. "Nepozeráme sa na tieto štáty (Varšavskej zmluvy), ako na možných vojenských spojencov," vyhlásil americký minister zahraničia John Foster Dulles 27. októbra. Navyše pozornosť sveta vtedy pútala suezská kríza. Po vyhlásení neutrality odmietol podporu maďarskému vývoju aj jeho poľský vzor Gomulka.
V noci na 4. novembra začalo 16 divízií sovietskej armády masívny útok na hlavné mesto za použitia tankov i delostrelectva. V uliciach vypukli ťažké boje a obyvatelia stavali barikády. Nagyova vláda márne požiadala o pomoc OSN. Všetok odpor bol rozdrvený.
Cena za pokus o vymanenie sa zo sovietskeho jarma bola vysoká. Zomrelo najmenej 2700 Maďarov a 722 sovietskych vojakov, počet zranených presiahol 30-tisíc. Popravených bolo najmenej 229 ľudí, ďalších 22-tisíc Maďarov skončilo vo väzení, 210-tisíc emigrovalo. Imre Nagy bol odsúdený na smrť a popravený v júni 1958.
V čele "revolučnej robotníckej a roľníckej vlády" stál János Kádár, ktorý vládol až do roku 1988. "Kádárizmus" si časom vyslúžil aj prezývku "gulášový komunizmus".