Láska nám zvykne vtrhnúť do života znenazdajky. Nepýta si povolenie a neprináša vždy len šťastie. Jednoducho, láska si nevyberá...
Je tu nové vydanie hitu od jednej z najobľúbenejších slovenských autoriek Kataríny Gilelrovej Láska si nevyberá. Bol to jeden z jej najväčších hitov, ktorý vyšiel už v roku 2004 a dlho bol vypredaný. Čitateľky sa dočkali nového vydania a s krajšou obálkou.
Hlavná hrdinka je maturantka Dominika. Je bystrá a vtipná pozorovateľka osudov iných, ale aj ona sama hľadá priateľstvo, lásku a porozumenie. Pavučina vzťahov a citov je však niekedy zradnejšia, ako sa zdá na prvý pohľad.
Navyše Dominika skrýva temné tajomstvo, o ktorom nesmie povedať ani mame a sestre. Je toto tajomstvo predzvesťou tragédie, ktorá jej nečakane vstúpi do života? Dokáže nájsť východisko a zároveň podržať tých, na ktorých jej záleží?
Láska neprináša vždy len šťastie, no Dominika je silná osobnosť. Miluje a trpí, zmieta sa v pochybnostiach, a pritom stále hľadá svetielko nádeje.
Katarína Gillerová zasadila príbeh Láska si nevyberá do stredoškolského prostredia, čo nie je u nej až také bežné. Napriek tomu sa toho zhostila veľmi dobre. Vytvorila zaujímavé postavy, spleť medziľudských vzťahov a študentský svet jej ponúkol aj miesto na humorné odľahčenie.
Dominika je empatická, tvrdohlavá a komunikatívna tínedžerka, ktorá stratí svoju prvú lásku. Len tak ju bez vysvetlenia opustí, čo v tomto životnom období nebýva zriedkavé.
Začítajte sa do novinky Láska si nevyberá:
Deň katastrof
V ten deň sa pohládzajúce októbrové slnko snažilo zahnať obavy z vrcholiacej jesene. Ja som si to však vôbec neuvedomovala a neskôr som ho nazvala Deň katastrof. Iste to poznáte, sú dni, keď je najlepšie zostať doma, najradšej v posteli, pretože len čo vykročíte z bytu, hrnie sa na vás katastrofa za katastrofou. Niekedy sú to len také malé nepríjemnosti, ale keď sa zopakujú niekoľko ráz za sebou, cítite zúfalstvo a zlostnú bezmocnosť.
Až teraz viem, že v ten deň som vlastne dospela. Moja detská bezstarostnosť akoby sa učupila kdesi medzi kríky v parku a ja som sa v podvedomí márne usilovala nájsť ju, uchopiť a zovrieť v dlani. Tie bezstarostné, akoby nežnou rukou chránené dni sa stali minulosťou. Vtedy som ešte netušila, že ťarcha nasledujúcich udalostí ma priková tvrdo k zemi a ukáže prstom: Pozri, toto je život!
Dovtedy som bola rozmaznávaným dieťaťom, dievčatkom, mladou, takmer osemnásťročnou slečnou, ktorej mama tolerovala občasnú lenivosť, otec malé vzbury a sestra, moja milovaná sestra mi tolerovala všetko! Hoci bola o päť rokov staršia, nikdy tak nepôsobila. Tichá, poddajná, usilovná, poslušná – sen všetkých matiek! Keď nás mama nechcela pustiť na diskotéku alebo inú akciu, bola som to ja, kto ju presvedčil. Bojovala som aj za moju Denisku, lebo keby som to nechala na ňu, sedeli by sme stále doma. Nevedela som pochopiť, prečo sú moji rodičia takí ustráchaní, aby sa nám nebodaj niečo nestalo. Myslela som si, že len u nás kraľujú neustále obavy a iní rodičia sú benevolentnejší. Mama mojej najlepšej kamarátky Lenky mala moderné názory, čo nám bohovsky imponovalo, a želala som si, aby aj moja mama bola taká a niekedy nosila rifle, chodila na aerobik a mala svoj „ženský klub“ ako Lenkina mama. Neuvedomovala som si však, že keď je moja mama pohltená starostlivosťou o domácnosť, o to menej povinností pripadá na mňa a moju sestru. Berie ohľad na to, že my s Deniskou sme celé dni v škole a potom sa ešte učíme doma, najmä ja. Ja som sa tvárila, že som najväčšia chudera, aj keď pod dejepisom som mala napínavý zamilovaný román.
Deniska bola zodpovednejšia, a kedykoľvek mohla, mame pomáhala. Ešte dnes počujem, ako sa z kuchyne ozýval dvojhlasný spev a rozozvučal celý byt, keď tie dve čistili zeleninu alebo umývali riad. Občas sa do taktu rozliehalo bubnovanie po prevrátenom hrnci, alebo pokrievky poslúžili ako činely. Vtedy aj otec vyšiel z izby a s úsmevom pozeral, čo sa deje. Ja som však pre istotu zostala zašitá v našej izbičke, aby sa mi náhodou neušla nejaká robota. Dobrá nálada vtedy vibrovala celým bytom a svet sa mi zdal krásny. Aj dnes vidím Denisku, ako s vlasmi zopnutými do chvosta, v červenom tričku a rifliach čistí zemiaky a občas vykríkne: „Taký drobný sa ani neoplatí čistiť!“ Ale napriek tomu ich poslušne očistí všetky. Teraz si uvedomujem, že takto vlastne vyzerá šťastie.
Keď sa vraciam po niekoľkých rokoch na začiatok toho dňa, vidím, ako sa prebúdzam a s hrôzou zisťujem, že som zaspala. Všetci sú už dávno preč a ja sa nedokážem spamätať z nepríjemného hrôzostrašného sna. V tom sne som padala do čiernej jamy, snažiac sa zachytiť, ale nebolo sa čoho. Pozerala som nechápavo na hodiny a nevedela som si spomenúť, aký je vlastne deň a kde som. Napokon som vstala z postele, utekala do kúpeľne a umyla si tvár studenou vodou. Pohľad mi padol na tašku pripravenú do školy a odrazu som sa celkom prebrala. Matika! Nahádzala som na seba oblečenie, našťastie pripravené ešte večer. Prvú hodinu píšeme písomku z matiky a to nesmiem zmeškať za žiadnu cenu! Možno sa to niekomu bude zdať choré, lebo prirodzené je uliať sa z akejkoľvek písomky, ale to neplatilo pri našom matikárovi. Kto nepísal písomku, musel na najbližšej hodine počítať príklady na tabuli pred celou triedou. To by ani tak neprekážalo, ale každý takýto nešťastník sa stal terčom Tangensových „výstižných“ poznámok a to vydržala len veľmi silná povaha. Napríklad: dlhé nohy – žiadna logika, alebo: dlhé vlasy – vyrovnané mozgové závity, krátka sukňa – ešte kratšia domáca príprava. Takých perličiek sa obeť pri tabuli napočúvala viac než dosť, zatiaľ čo celá trieda sa váľala od smiechu. Nikdy sme sa však na nášho matikára nesťažovali, naopak, priam sme ho zbožňovali, pretože napriek svojim príšerným bonmotom bol spravodlivý a nikdy študentom neuškodil.
Ja som sa však za každú cenu chcela vyhnúť takémuto mučeniu, a preto som ako bez duše utekala do školy. Vbehla som dnu súčasne so zvonením a takmer som sa zrazila s profesorkou nemčiny. Rýchlo som zamrmlala: „Prepáčte,“ a chcela som utekať do triedy, keď ma zdrapila za ruku, otočila prudko k sebe a zasipela: „Dvorská, koľko mejkapu ste to nahádzali na seba?“
„Prosím?“ spýtala som sa nechápavo, mysliac už na písomku.
„Takáto zmachlená nemôžete ísť na vyučovanie!“ zvýšila hlas a upútala tým pozornosť niekoľkých ďalších oneskorencov. Bola rozrušená, blúzka jej trčala z kostýmu a bola cítiť potom.
„Ale ja nemám žiadny mejkap!“ zvolala som prekvapene.
„Ešte je aj drzá! Okamžite poďte so mnou do riaditeľne!“
Ťahala ma po chodbe a ja som sa podvedome vzpierala, uvedomujúc si, že začiatok matiky už nestihnem.
Keby tá vedela, že som ešte pred chvíľou bola v posteli a vôbec som na nanesenie mejkapu nemala čas! A navyše vôbec ho nepoužívam, len si občas trochu zvýrazním oči. Neuvedomovala som si však, že od rýchleho behu mám červené líca a krvavočervené pery, ktoré som si hrýzla od nervozity, celá moja pleť nabrala ružovkastý nádych od vynaloženej námahy. Uvedomila som si to až neskôr v riaditeľni, keď som sa pozrela do zrkadla nad umývadlom. Po našom vpáde sekretárka vyplašene vyskočila, až sa takmer obliala kávou. Riaditeľka nechápavo počúvala, potom vybrala papierovú vreckovku a prikázala mi utrieť si tvár. Horela som od hanby, pretože nemčinárka nechala dvere otvorené a jej krik bolo počuť až na chodbu. Prešla som si vreckovkou niekoľko ráz po tvári a so zadosťučinením som ju otrčila nemčinárke.
„No toto! Bola by som prisahala, veď sa na ňu pozrite!“ vykrikovala.
Cítila som sa ako prichytená pri krádeži. Profesorka nemčiny rozčúlene dychčala a v očiach sa jej blýskala nepochopiteľná nenávisť. Situácia bola trápna a ani jedna z nás troch, vlastne so sekretárkou štyroch, nevedela ako ďalej. Riaditeľka hľadala vhodné slová, aby nemčinárku ešte viac nenahnevala a zároveň nezhodila pred študentkou. Vtom sa vo dverách riaditeľne objavil Tangens. Na tvári mu bolo vidieť, že sa snaží zorientovať. Vystrel ku mne ruku: „Čo sa to tu deje? Dvorská, meškáte, príklady som už rozdal a všetci začali počítať!“
V tej chvíli sa mi zdalo, že mi ho poslali nebesá. Jeho prísny tón znel ako pohladenie. Nemčinárka žmolila moju vreckovku, a keď zbadala Tangensa, začala ju šklbať na kúsočky. Zazvonil telefón a riaditeľka nám netrpezlivým gestom dala najavo, že sme už skončili. Tangens ma potom vtisol do triedy, podal mi zadanie príkladov a vyšiel von.
„Preboha, kde si bola? Čo sa stalo?“ vyhŕkla Lenka.
„Nemčinárke šibalo, ostatné potom!“ rýchlo som sa sklonila nad príklady. Chvíľu mi trvalo, kým som potlačila rozrušenie a upokojila sa, aby som sa mohla sústrediť na počítanie. Do nosa mi udrela vôňa Lenkiných čerstvo umytých vlasov a vlastne celá zvláštne voňala. Bolo príjemné sedieť vedľa nej. Napadlo mi, že Lenka má novú značku toaletnej vody. Potom som začala počítať a zabudla som na to.
Vydýchla som si až po písomke. Trieda bzučala ako úľ, keď som dokončievala posledný príklad. Tangens tam sedel aj cez prestávku a čakal na mňa. Bolo to neobvyklé – ohľaduplný profesor! Nechápala som, prečo to robí. Mohlo mu byť ľahostajné, koľko toho stihnem, veď sama som si bola na vine. Odovzdala som písomku a potichu som sa poďakovala. Tvár mal vážnu, zamyslene zamrmlal niečo ako: „Dúfam, že aspoň jeden príklad bude správne,“ a vyšiel z triedy.
Celé vyučovanie som prežila ako vo sne. Nepríjemný zážitok z rána sa odzrkadlil na mojej pozornosti a ja som sa nedokázala na nič sústrediť. Blahorečila som si, že okrem angličtiny som si ako druhý jazyk zvolila francúzštinu, a nie nemčinu. Profesorka nemčiny ihneď dostala prezývku Esesáčka a celá trieda meditovala nad tým, či náhodou nie je priamym potomkom Adolfa Hitlera. Usmievala som sa nad takými konštrukciami. Pozerala som cez okno a uvedomila si farebnosť jesene, ktorá sa vplietala do stromov na školskom dvore. Akoby nás tie farby chceli rozveseliť pred nastávajúcou zimou, ale na mňa to neplatilo. Milovala som slnko a teplo a mrazivé počasie ma privádzalo do zúfalstva.
Tešila som sa na voľnú hodinu. Zvykli sme sa s Lenkou túlať po meste, maškrtiť v cukrárni a vychutnávať krátku slobodu pred ďalším vyučovaním. Keď som si vkladala knihy do tašky, Lenka sa akoby mimochodom otočila ku mne: „Stretneme sa po voľnej hodine, musím ísť s mamou niečo vybaviť, dobre?“
Otvorila som ústa, ale Lenky už nebolo. Sedela som chvíľu ako prikovaná a nechápala som, čo také dôležité musí ísť vybaviť bezo mňa. Cítila som sklamanie, potrebovala som sa vyrozprávať z rannej nespravodlivosti, z nepríjemného nočného sna, potrebovala som poľutovať a aspoň slovne pohladiť. To všetko dokázala Lenka, moja opora a dôverníčka.
Nakukla som do vedľajšej triedy: „Je tu Alica?“
„Nie, už odišla,“ odpovedalo mi zborovo niekoľko hlasov. Taká smola! Ani len výstredná.
