Priatelia sú skvelá vec. A niekedy na nich natrafíte naozaj na veľmi nezvyčajných miestach. Martin je hrdina novinky Smrť a iné okamihy môjho života. On to zažil na vlastnej koži. Nie je však práve nadšený, keď sa pri posteli svojej umierajúcej babičky zoznámi so stelesnenou Smrťou. Tá má podobu mladého muža vyzbrojeného sieťkou na motýle, do ktorej chytá duše umierajúcich. Pôvodne si prišiel po dušu starej dámy, ale je nesmierne šťastný, že ho konečne niekto vidí a počuje.
„Tešilo ma Martin. Istotne sa ešte niekedy stretneme. Teraz by ma však zaujímalo, či by sme sa nemohli stretnúť aj skôr?“ spýtala sa vtedy Smrť.
Spriatelia sa a zrazu sa Martinovi začne zjavovať kedykoľvek a kdekoľvek, aj v tej najnevhodnejšej chvíli...
Vraj on je ten pravý, on je predurčený na to, aby prevzal jeho úrad. A Martin naozaj začne mať nadprirodzené schopnosti. Prenášajú sa naňho zo Smrtonosa, ktorý mu chce odovzdať svoju robotu.
„Podľa teba je úplne normálne, že sa vieš premiestniť, kam sa ti zachce, že sa môžeš rozdeliť na polovicu a že vidíš záblesky budúcnosti? Skús sa nad tým zamyslieť.“
„Chceš povedať, že tie schopnosti som prevzal od teba?“
„Nevyjadril som sa dosť jasne?“
Keď však Martin spozná ženu, o ktorej tuší, že je tá pravá, musí si položiť závažnú otázku:
Má vôbec zmysel žiť, milovať a túžiť po šťastí, keď sa raz všetko aj tak skončí smrťou?
Vypočujte si AUDIO úryvok,
ktorý perfektne načítal herec Robert Roth:
Sebastian Niedlich už ako dieťa rád písal a kreslil komiksy, neskôr sa venoval písaniu scenárov. Smrť a iné okamihy môjho života je jeho románový debut, ktorý dokazuje, že aj nad vážnymi vecami sa treba vedieť občas zasmiať.
Prečítajte si prvé 2 kapitoly z novinky Smrť a iné okamihy môjho života:
1. kapitola
Keď človek vie, že onedlho zomrie, môže to byť celkom upokojujúci pocit. Nemusí si robiť starosti s niečím, čo mu celý život alebo najmenej polovicu života pilo krv. Napríklad dane. Alebo odvody. Alebo somráci, čo vyberajú kontajnery a robia okolo nich bordel, alebo hranolčeky ako guma. Nazbiera sa to.
Jasné, že do pokoja sa mieša aj štipka strachu. Dal som si všetko do poriadku? Zavrel som prívodný kohútik k práčke? Odhlásil som predplatné? Polial som kvety? Nechcem predsa narobiť rodine zbytočné starosti. Alebo: Čo bude s mojimi najbližšími? Dobre, dobre, priznávam, možno je toho strachu aj viac, nie iba štipka.
Na rozdiel od väčšiny ostatných či skôr od všetkých ostatných, mám pomerne jasnú predstavu o tom, kedy odídem voňať fialky odspodu. Neviem konkrétne, ako k tomu dôjde, ale poznám presný dátum i čas. Predpokladám, nie, už to viem zaručene, že zomriem pri nehode, strach, o ktorom som vravel, je teda opodstatnený. Takto si ideálnu smrť rozhodne nepredstavujem. Oveľa krajšie by bolo, keby som zomrel v spánku, lenže na to môžem zabudnúť, pretože ja zomriem za bieleho dňa. Budem sedieť na lavičke v parku pred berlínskym Dómom. Pri mojom temperamente by bolo asi ilúziou predpokladať, že na takom rušnom verejnom mieste zaspím. Navyše z vlastnej skúsenosti viem, že ľudia, čo zomreli v spánku, tak sa to hovorí, sa v skutočnosti najprv prebrali, vzápätí sa odobrali na večnosť. Ich odchod bol väčšinou sprevádzaný nepekným hrdelným zvukom. Zomrieť v spánku pre mňa teda nie je ideálna predstava – lebo to v podstate tak nefunguje. Ideálna smrť podľa mňa neexistuje. A keďže vyhnúť sa jej nedá, radšej sa o to ani nepokúsim.
Posledné minúty a sekundy sa teda budem prizerať, ako ľudia žijú. Na lavičke vedľa mňa sedí mladá matka oblečená v šatách z biobavlny a dojčí. Hlavou mi mimovoľne preblesne „rakovina prsníka“.
Neďaleko si chalani pohadzujú lietajúci tanier. Ktovie, či by im bolo tak veselo, keby vedeli, že takto o rok tu už jeden z nich nebude.
Párik na tráve sa bozkáva tak vášnivo, akoby už-už mal prejsť rovno na vec. Chlapík nakazí partnerku vírusom aids a o pol roka skočí pod vlak. Jej ostáva ešte pár rokov života, kým urobí to isté. Romantička.
Dievčatko v spodnej košieľke veselo poskakuje vo fontáne. Takto sa vedia smiať len deti. Obďaleč krivká o paličke starší pán. Chytí manželku za ruku, tá mu ju nežne stisne.
Schopnosť predvídať smrť iných nie je na zahodenie. Keby som sa na žúrke spýtal: „Decká, chcete vedieť, kto zomrie prvý?“ zaručene by to všetkým zdvihlo náladu.
Tak si tu sedím, zmáha ma svetobôľ, ale usilujem sa nepodľahnúť súcitu. Ľudia sú mi nie ľahostajní, no už som sa naučil, že každému nemôžem pomôcť. Kedysi by som sa im zrejme zamiešal do života. Ale teraz? Teším sa aspoň z toho, že v tomto okamihu si plnými dúškami užívajú život. A hneď mi je lepšie. Keď sa druhí cítia dobre. Trocha ma to upokojí.
Zrazu sa zjaví priateľ, práve naňho čakám. Pozdraví ma. Na zlomok sekundy ma opäť ovládne strach, no podarí sa mi ho potlačiť. V podstate som celkom rád, že ho vidím. Okolo sa mihne motýľ. Obaja sa za ním obzrieme. Priateľ mimovoľne siahne po sieťke, ktorú si oprel o lavičku, vzápätí spustí ruky, usmeje sa.
„Obyčajný motýľ,“ poznamená.
„Kedy?“ počujem vlastný hlas.
„Onedlho.“ So záujmom sa zadíva na ľudí, ktorých som pozoroval. „Si nervózny?“
„Neviem sa dočkať,“ sarkasticky odvetím.
„S tým sa nežartuje.“
„Mám pocit, že moje telo momentálne nevie, ako by sa malo cítiť.“
„Onedlho to prejde.“
„Veď vravím, neviem sa dočkať.“
Mlčky pozorujeme dianie naokolo. Priateľ si začne pískať ob-la-di-ob-la-da. Nemôžem si pomôcť, musím sa usmiať.
„Vieš čo? Podľa mňa je pekné, že keď človek odchádza tam, kam odchádza, že keď odchádza do večnosti, má pri sebe priateľa.“
Obráti sa ku mne, polovicu hlavy mu zakrýva kapucňa. Prestane pískať, uškrnie sa. Uškŕňa sa rovnako, ako keď sme sa stretli prvý raz. Lenže vtedy som ešte nevedel, že je to Smrť. Smrtonos.
2. kapitola
Smrtonosa som prvý raz stretol, keď som mal sedem rokov. Dovtedy som žil celkom normálne, alebo by som tomu aspoň rád veril. Priznám sa, že si takmer neviem spomenúť na nič, čo sa odohralo predtým. Akoby v ten deň zapli môj život. Zároveň však vypli život niekoho iného. Život mojej starej mamy. Spomínam si, že stará mama bola veľmi milá dáma. Ako maličký som sa na návštevy u nej vždy tešil. Pravdaže, až na to maznanie. Bozkávanie s príbuznými som neznášal už ako decko a dodnes sa to nezmenilo. Neskôr som sa už na návštevy až tak netešil, zrejme preto, že stará mama bola čoraz čudnejšia. Skoro nič si nepamätala, bývala popletená a jej kuchárske pokusy sa stali hrozbou pre ňu i pre jej okolie. Nikdy nezabudnem na pečené mäso s pálenkou a čokoládou. Pred smrťou ležala nejaký čas v nemocnici. Veľmi schudla a takmer vôbec už nerozprávala. Chodil som za ňou s rodičmi každú nedeľu. Nemocnica sa nachádzala na opačnom konci mesta, takže aj cesta autom nám trvala dosť dlho. Pre chlapca v mojom veku to znamenalo niekoľkohodinové odlúčenie od obľúbených figúrok z Hviezdnych vojen. Dnes to znie bezcitne, ale sedemročnému decku to ťažko možno vyčítať. Niežeby som starú mamu nechcel vidieť, fakt som ju mal rád. No ona už ani nevnímala, keď sa s ňou rodičia usilovali nadviazať kontakt, iba na nás upierala prázdny pohľad, a tak som bol presvedčený, že už je jednou nohou na druhom svete. Čo je na tom zlé, že figúrky z Hviezdnych vojen ma bavili väčšmi? Ešte aj tmavé múry nemocnice pôsobili skľučujúco na moje detské JA. Spoza hrčavých stromov na kraji cesty presvital tmavočervený neomietnutý múr, vnútri sa nad studenou podlahou vznášal pach telesných tekutín a dezinfekčných prostriedkov. Občas sme pred niektorou z nemocničných budov zazreli stáť pohrebné auto. Našťastie pacienti to možno nevnímali, inak by pohrebná služba asi musela brať naraz viacerých. Ako decko som si k nemocnici utvoril odmietavý postoj. No koľko času som napokon v nemocniciach prežil! Keď si dnes na to spomeniem, znie to ako irónia osudu.
Stará mama ležala na prvom poschodí. Všetci pacienti na oddelení sa mi zdali nevládni, zmätení a starí. Vpadnuté tváre, ovisnuté ušné lalôčiky, obrovské nosy, no, vyzerali ako hrôzostrašní mupeti. Vtedy som si nemocnicu spájal len so smrťou a s umieraním, no ak si uvedomíme, že väčšina detí na svete sa narodí v nemocnici, je jasné, že som sa mýlil. Keď som sa v ten deň šuchtal za rodičmi hore schodmi, mal som pocit, že tam ideme hádam aj stý raz. V otvorenej sesterskej izbe posedávali likvidátorky kávy v bielych rovnošatách, kynožili kávové zrnká, zahalené v oblakoch cigaretového dymu si ničili pľúcne mechúriky.
Písal sa rok 1982, z rádia sa niesol vyumelkovaný song Ein bisschen Frieden, ktorý iba prednedávnom vyhral Veľkú cenu Eurovízie. Priamy prenos sme sledovali v televízii, a hoci som bol ešte decko, nemohol som sa ubrániť dojmu, že pesničku pozliepali len na to, aby vyhrala súťaž. Mimochodom, ešte aj dnes sa mi tá pieseň spája s tým dňom a so starou mamou. Keď si na to spomeniem, po chrbte mi prebehnú zimomriavky. Vtedy však rodičia zakývali sestričkám, tie cez dymovú clonu odzdravili a potom sme už vošli do izby k starej mame.
Ako zvyčajne, stará mama ležala v posteli, hľadela na plafón. Vyzerala, akoby rátala praskliny v omietke. Rodičia ju pobozkali, ja som jej stisol ruku. Bozkávania so starou mamou som mal dosť na celý život. Pozerala na nás neprítomným pohľadom, otec jej rozprával, čo sa za celý týždeň prihodilo. Ja som zatiaľ pozoroval nehybnú ženu na vedľajšej posteli. Nikdy som nepočul, že by niečo povedala. Z úst jej vychádzalo počuteľné „hm-fm, hm-fm“. Opakovala ho ako mantru.
Návšteva prebiehala ako zvyčajne. Neskôr vošiel lekár a povedal rodičom, že sa s nimi chce pozhovárať. Diskrétne odišli na chodbu a mňa tam nechali so starou mamou a s tou druhou ženou.
Prešlo päť minút, možno desať. Sedel som na posteli a hladkal som starej mame ruku, keď sa pri nás nenazdajky zjavila vysoká mužská postava. Na tvár pod čiernou kapucňou akoby na ňu nikdy nezasvietilo slnko. Chlap v čiernom sa prenikavo zadíval na starú mamu. Presne sa pamätám, že jednu ruku položil na peľasť, druhou sa oprel o dlhú tyčku so sieťkou na motýle.
Asi som sa mal zľaknúť, veď väčšinou si ľudia predstavujú, že pod kapucňou musí byť lebka, lenže ten muž vyzeral v tvári na tridsať a nebolo v nej nič znepokojivé. Naopak, z jeho úsmevu vyžaroval absolútny pokoj. Nebál som sa, no nemohol som z neho spustiť zrak.
„Kto si?“ nevinne som sa spýtal.
Pomaly, prekvapene sa ku mne obrátil: „To sa pýtaš mňa?“
Na takého mladého muža mal nezvyčajne hlboký hlas. Niečo medzi Barrym Whitom a Petrom Lustigom z večerníčka. Páčili sa mi jeho rozprávky, mohol som ich počúvať donekonečna. Môj otec by povedal, že s takým hlasom by mohol robiť predajcu ojazdených áut.
„Áno. Spýtal som sa, kto si.“ Moje sedemročné ja fakt nemalo ani tušenia, s kým sa zhovára.
„Ty ma naozaj vidíš? Aj ma počuješ?“
„No jasné. Veď tu stojíš.“
Tvár sa mu roztiahla do širokánskeho úsmevu. Ten úškrn budem v ďalších rokoch často vídať. Prudko sa ku mne sklonil, ale vtedy som sa predsa len zľakol, a zasa ma prevŕtal pohľadom.
„Vieš, že si zaujímavý, drobec?“
„Prečo?“
„Si iný.“
„Prečo som iný?“
„Lebo mňa ľudia nevidia, ale ty ma vidíš.“
„Ale veď stojíš vedľa mňa, tak prečo by som ťa nemal vidieť?“
„Lebo ja som Smrtonos, chlapče.“
A zasa sa narovnal. Keď si dnes na to spomeniem, asi na tom nebolo nič pôsobivé, no mal som sedem, a chlap vysoký meter osemdesiat mi pripadal ako obor.
„Ale Smrtonos predsa nie je človek. Ľudia normálne zomierajú. A keď zomrú, tak sú mŕtvi. Alebo ich azda zabíjaš?“ trocha naivne som sa spýtal.
„Nikoho nezabíjam,“ odvetil a znova sa zadíval na starú mamu. „Len si mŕtvych beriem.“
Stará mama medzitým zavrela oči a začala trocha dychčať.
„To si urobil ty?“ stále som nechápal.
„Nie.“
Silnejšie som jej stisol ruku. „A čo tu vlastne robíš?“
„Čakám.“
Taký stručný už neskôr nebýval. Ale už vtedy mal záhadné maniere, čo ma neskôr privádzalo do zúrivosti. Lenže vtedy som ešte nechápal, čo sa deje.
Stará mama zalapala po dychu. Zachvela sa. Potom stíchla, len z vedľajšej postele sa ozývalo „hm-fm“. Stále som ju držal za ruku, no už bola akási mdlá.
Nerozumel som, čo sa deje. Aby toho nebolo dosť, starej mame sa zrazu v kútiku úst zjavilo jemnučké tykadlo, vzápätí aj druhé. Z pootvorených úst sa jej tlačilo niečo živé. Keď sa to dostalo von na pery, roztvorilo krídla. Pestrofarebný motýľ zatrepotal krídlami, vzlietol a zakrúžil v miestnosti. Mimovoľne som k nemu natiahol ruku a on si na ňu sadol.
„Naozaj si zaujímavý, drobec,“ vyhlásil Smrtonos. Potom vystrčil prst a motýľ preletel k nemu.
„Tvoja stará mama bola dobrá žena. Chcel by si sa s ňou rozlúčiť?“
Ešte vždy som ju držal za ruku. Pohľadom som blúdil z motýľa na ruku a na tvár starej mamy. Pomaličky mi to dochádzalo. Hoci stará mama bola v mojich spomienkach väčšinou bezvládna a pomätená, z očí mi vytryskli slzy.
„Dovidenia, babi,“ zašepkal som motýľovi a utrel som si nos do rukáva.
Smrtonos zdvihol sieťku, vložil do nej motýľa a znova sa obrátil ku mne. „Je mi ľúto, chlapče, ale prišiel jej čas.“
Rozplakal som sa. Hoci predtým som si vravel, že už dávno bola jednou nohou na druhom svete.
„Povieš mi, ako sa voláš, chlapče?“
„Martin.“
„Tešilo ma, Martin. Istotne sa ešte niekedy stretneme. Teraz by ma však zaujímalo, či by sme sa nemohli stretnúť aj skôr.“
„Ako to myslíš?“
„Čo keby som ťa niekedy navštívil?“
„A musel by pritom zasa niekto zomrieť?“
Smrtonos sa na okamih zamyslel. „Nie, zatiaľ nie.“
Prikývol som.
„Mal by si povedať rodičom, že stará mama zomrela.“
A tak ako nenazdajky prišiel, nenazdajky zmizol. Bolo to prvé z jeho zázračných zmiznutí, ktorých som neskôr býval svedkom. Položil som ruku starej mamy na posteľ, otvoril som dvere a povedal rodičom, že stará mama práve zomrela. Chlapíka, čo sa predstavil ako Smrtonos, som pre istotu nespomenul.
