Po hre na trombitách si natierajú pery alkoholom

„Už sme ju vozili aj v osobnom aute tak, že chlapi otvorili okná vpredu aj vzadu, vystrčili ruky a trombitu celú cestu takto držali,“ smeje sa člen súboru Pavol Štefánik. Rozmerné trombity hudobníkov potrápia nielen pri prevoze, ale aj pri hraní. Počas vystúpenia s netradičnými hudobnými nástrojmi im vždy veľmi napuchnú pery. „Aby nás tak neboleli, potierame si ich alkoholom. Ten ich trochu znecitlivie,“ prezradil P. Štefánik. Umelci z Javorníka nehrajú iba na obrovských trombitách, ale aj na menších pastierskych rohoch. Tie merajú od 1,5 do 2,5 metra. „Rozdiel medzi nimi je taký, že na trombite sa dá zahrať aj melódia, no na rohu iba signál,“ vysvetľuje ďalší člen skupiny Pavol Novosád. Pastierske rohy vraj kedysi fungovali ako vysielačky. Dohovárali sa s nimi nielen pastieri. Ľudia vďaka ich prenikavému zvuku varovali dedinu pred nájazdom nepriateľov. Trombitami, tradičnou slovenskou špecialitou, je preslávená práve Púchovská dolina. Keď však chlapi prídu vystupovať do iných kútov Slovenska, ľudia často netušia, čo za nástroje to nesú. Trombity sú navyše aj drahé. „Najlacnejšia stojí asi 8-tisíc korún, ale výnimkou nie je ani 30-tisícová trombita,“ dodal P. Štefánik.

TROMBITA SA VYRÁBA ROKY
Výroba trombity nie je taká jednoduchá záležitosť. „Najprv musím nájsť vhodné drevo. Platí zásada, čím je tvrdšie, tým lepšie. Prerežem ho a nechám schnúť tri, niekedy až štyri roky. Potom ho vydlabem, vybrúsim, časti spojím, obalím konopným špagátom a nalakujem,“ povedal výrobca trombít Ján Štefánik.