Tarík mal novú košeľu s pukmi na ramenách a čisté ponožky. Usúdila som, že je to vcelku nádejné znamenie. S pocitom uspokojenia, že to nie som ja, kto tie puky bude rozžehľovať, som mu ako vzorná gazdinka, čo pre pierko aj cez plot skočí, pokrytecky naservírovala včerajší makový koláč, ktorý som zachránila pred lačne nastaveným Tikim. Tichučko som zavrela dvere na detskej izbe a ešte som naňho ani nestihla uprieť svoje iskrivé oko, keď zazvonil mobil.
„Čaf, to som ja,“ šepkal do telefónu konšpiračne Tiki. „Išla na vecko. Čo mám robiť?“
„Ježiš... ja neviem. Zdrhnúť?“ poradila som Tikimu, ako sa správať na randevú po dvadsiatich rokoch, ako keby som v tom bola bohvieako zabehnutá. Ako keby som tiež práve neriešila to isté.
„Ona je proste divná,“ zašepkal Tiki. „Sa tvári, že sa nič nestalo, že bola vtedy mladá a tak a že čo s tým vlastne otravujem. Furt mení tému... bacha, už ide!“ A zložil. Vyprskla som do smiechu. Tarík zodvihol spýtavo obočie, ale mlčal s eleganciou Džejmsa Bonda kríženou so zaťatosťou ruského partizána v gestapáckej mučiarni, a ďalej nonšalantne usrkával z desaťročnej whisky. Naposledy z nej pred troma rokmi o čosi menej nonšalantne usrkával môj večne nasratý ex. Takže to bola vlastne whisky trinásťročná, ak dobre rátam.
„Volal Tiki,“ vyšla som pre istotu s pravdou von, pretože som vedela, že bude volať ešte zo desaťkrát. Okrem toho dosť nerada klamem. Lož má totiž krátke nohy. Ešte kratšie ako ja.
„Neblázni, sa ti ozval?“ podskočil, akoby ho niečo štiplo do jeho chutného malého zadku a zatváril sa nadšene ako pes nedočkavo čakajúci na aport. Keby mal chvost, tak ním zaručene natešene mece.
„No, on je vlastne tu, včera sme sa stretli... bol tu u mňa.“
Taríkovo nadšenie sa bleskovo vyparilo, nasucho preglgol a povedal AHA. Nič viac. Len aha. AHA nikdy neveští nič dobré, a tak som pokračovala: „Som ťa chcela prekvapiť, že ti to teraz poviem, ale však vidíš, že nestíham.“
„Mhm, fasa, a to sa mi môj najlepší kamoš kedy chcel ozvať?“ stisol Tarík najedovane svoje malé kruté ústočká.
„Ja neviem, teraz rieši Jesiku, je s ňou na večeri.“
„S tou kravou? On neni normálny! To ho to ešte neprešlo? To ako najprv potrtká všetky staré frajerky, čo ešte neumreli, a potom sa mi láskavo ozve?“
„Počkaj, to akože aj mňa zahŕňaš do tejto pôvabnej, geriatricko-nekrofilnej skupiny?“
„No teba snáď predovšetkým...“
„To čo rozprávaš? Ja som predsa nikdy nebola Tikiho frajerka.“
„Eli, tebe by z nosa odpadlo, kebyže raz povieš pravdu.“
„Ja hovorím pravdu. Čo ma urážaš?! S Tikim som ja v živote nechodila a nespala. Mám ti to odprisahať?
Chvíľu bolo ticho a cez otvorené balkónové dvere bolo počuť len opitý rev z krčmy oproti.
„To nemusíš. Ale jemu za to rozbijem hubu.“
No a potom som sa dozvedela roky utajovaný srdcervúci romantický príbeh, ktorého údajnou aktérkou som mala byť aj ja. To keby som bola vedela! Kde som už ja mohla byť! Veď ja som si mohla zobrať Pištu Hufnágela.
Tiki rozprával chlapcom v partii, akými všemožnými posteľovými trikmi ja vládnem, koľkokrát, ako, kde a za akých okolností sme to robili. V dôsledku týchto zavádzajúcich informácií o mojich nadpozemských sexuálnych schopnostiach žul Tarík celú pubertu pred spaním plachtu od žiarlivosti a zúfalstva, pretože si na mňa netrúfol. Nikdy som si nemyslela, že príbehy z telenoviel sú inšpirované skutočným životom. A už vôbec nie mojím.
Vysvetlila som mu síce, že to nie je pravda, ale celkom mi neveril. Chcela som ho obrať o zafixovanú predstavu z puberty a on sa o ňu bál prísť. Tak som ako tromf vytiahla svoju obľúbenú historku Ako mi chirurgicky odstraňovali panenskú blanu a zároveň mu pohrozila, že ak bude treba, vyhrabem aj starý chorobopis s presným dátumom tejto potupnej udalosti, ktorá sa odohrala až po Tikiho odchode za veľkú mláku.
Taríka môj ambulantný zasväcovací rituál vôbec nedojal, práve naopak. Kým sa od rehotu zvíjal na mojom dizajnovo vymakanom koberci a vypúšťal do éteru sopľové bubliny, ja som si pozrela druhú reprízu televíznych novín, zacvičila tri nové jogové cvičenia a postavila na polievku. Psík Tarík stihol doraziť nielen mňa, ale aj fľašu trinásťročnej whisky.
Keď o pol druhej v noci zazvonil zvonček pri dverách, bolo jasné, že je to Tiki. Než som stihla ja, Tarík sa vymrštil z kresla a s rýchlosťou útočiacej anakondy tigrovanej rozcapil dvere.
Tiki stihol prekvapene povedať: „Jéééj, ahoj,“ na čo dostal ale stráášnú
po papuli. Zapotácal sa a s krvavým, ešte prekvapenejším a ešte širším úsmevom znova povedal: „Jéééj, ahoj,“ a kvacol na zem. Vtiahli sme ho do bytu ako v Tarantinovom krváku, za asistencie nasratej, čerstvo zobudenej susedky v župane a v prechode. Vyhrážala sa, že zavolá policajtov, a tak jej Tarík s pokojom Angličana povedal, nech zalezie, lebo prihasí aj jej, a zabuchol jej dvere pred nosom.
Tiki sa prebral asi o päť minút s mrazenými špenátovými nokmi Radoma na opuchnutom líci a nežne povedal: „Jéééj, kamaráti, ja vás mám tak rád.“
Ležali sme na parketách v predsieni. V strede krvavý Tiki, z jednej strany roztečené noky Radoma a Tarík, z druhej ja. Z lampy nad nami visel záves z farebných sklíčok, ktorý mi decko dalo k MDŽ. Keď sa do tých farebných sklíčok oprelo denné svetlo, zalialo nás všetkými farbami dúhy a na mobile mi začal zvoniť budík.
Dá sa povedať, že v tej chvíli sme boli šťastní.
...pokračovanie už o týždeň.
Viac na www.kniznyweb.sk
