Náš schizofrenický večierok prebiehal ďalej tak, že sme sa chvíľu smiali a potom zasa chvíľu plakali. Slzil mi na pleci, ako rád by pretiahol pol mesta, pretože tu sú jednoducho najsexi baby na svete, ale nemôže, pretože by to musel svojej španielsko-americkej manželke hneď vykvákať. Chápala som ten čistý priamy vzťah, taký mal, koniec koncov, aj so mnou. Nechápala som ale, prečo potom pri prezeraní fotoalbumov tlačí pod dekou tak nástojčivo svoje koleno k môjmu.
Ráno o štvrtej, keď nás už boleli rečové orgány, som ho uložila do postele mojej dcéry, ktorá bola, ako každý druhý víkend, u svojho otca, a pohladkala ho po hlave. Tváril sa nešťastne ako vyfučaný balón, tak som to nevydržala a o chvíľu som si priľahla k nemu. Túlili sme sa k sebe pod perinou so samými medvedíkmi Pú ako dve opustené deti a žiadna Maru nám nechýbala. Na desiatu sme si dali na trhu langoše a cigánsku, pretože to tí americkí imperialisti svojmu ľudu nedoprajú, a boli sme sa pozrieť na starý dvor, kde sme prvý raz hulili trávu.
Toľko nostalgie bolo na nás naraz priveľa, takže sme z toho mali náladu pod psa. Jemu bolo smutno za tým všetkým a mne za ním, pretože som vedela, že zasa čoskoro odíde. Okolo obeda sme smútok zahnali treskou a kofolou, lebo to tam tí chudáci tiež nemajú, a šli sme sa pozrieť na dom, v ktorom Tiki vyrastal. Bol to obúchaný panelák na konci ulice, na ktorej som kedysi dávno bývala aj ja. Stál rovno za bývalými mraziarňami. Tie sa šmahom zázračného prútika zahraničného developera zmenili na luxusné lofty a socialistický panelák tu bol odrazu akosi navyše.
Zazvonili sme na zvonček všetkým, na ktorých si ešte spomenul, aby ich pozdravil. Podaktorí ho nespoznali, pretože keď emigroval, neboli ešte na svete, a podaktorí preto, že sú už senilní. No a tí, čo si ho matne pamätali, sa čudovali, akože ten malý Tikinko vyrástol, čiže zostarol a stučnel. Potom sme skončili v historickom centre mesta v najmenej snobskej záhradnej reštaurácii, akú sme vypátrali. Po pár deckách vína a komentároch, ktorú z chodkýň by pretiahol ako prvú, som sa konečne dozvedela do posledného detailu, ako to s tou jeho emigráciou vlastne bolo. To bolo totiž to jediné biele miesto na mape jeho života, ktoré som neovládala.
Tiki na túto tému vyhlásil malé súkromné informačné embargo. Embargo trvalo dvadsaťdva rokov. Až doteraz. Tušila som, že ho to bude bolieť, ale muselo to von. Tu a teraz. Všetci sme vtedy vedeli, že Tiki je buchnutý do Jesiky, ktorú sme my, Tikiho kamoši, neznášali. Jesika bola, podľa Tikiho, nadpozemsky výnimočná, ako jej kapitalizmom čpiace meno, ktoré škrelo každého učiteľa, čo otvoril triednu knihu. Podľa Tikiho kamošov to bola nadpozemsky výnimočná puča.
Lenže hrabalo mu z nej tak, že pokiaľ sme ho nechceli navždy stratiť, tvárili sme sa, že je to celkom fasa džekyla. No a táto fasa rybenka, z dobre situovanej rodiny, jediná to dcéra právnicky orientovaného nomenklatúrneho komanča, sa jedného krásneho dňa rozhodla, že ju to tu už nebaví. V Tuzáku majú len jeden druh texasiek a ona potrebuje slobodu rozhodovania.
A tak milého dôverčivého Tikiho, toho času v ruji, za masívnej podpory svojej matky, právničky v domácnosti, nabaláchala, že najlepšie bude, keď zemigrujú a niekde na Divokom západe budú spolu šťastne žiť, až kým nepomrú. Tikimu nebolo viac treba. Bolo nad slnko jasnejšie, že tata a mama dotyčnej nikdy nedopustia, aby jej vzťah s robotníckym kádrom z Matadorky prerástol do niečoho hlbšieho.
Ale Tiki si myslel, že keby bol emigrant a vlastnil by aspoň jednu vrtnú vežu a aspoň jeden bazén, všetko by bolo razom inak. A tak šiel. Kam? No predsa na vandrovku do Ameriky. Pripraviť hniezdočko ich neskonalej lásky, ktorá na tomto teritóriu bojuje s kapuletizmom, a tak musí mladá dvojica uniknúť pred nepriazňou osudu do kapitalizmu, aby sa mohla nerušene venovať kopuletizmu.
...pokračovanie už o týždeň.
Viac na www.kniznyweb.sk
