Prízemný výrok ,, utieranie zadkov" ? Opatrovateľstvo si vyžaduje oveľa viac rozhľadu ako iné odbory. Úcta, obdiv a veľký rešpekt patrí každej opatrovateľke, ktorá vydržala v tejto práci dlhé roky. Náročnosť tejto práce sa nedá porovnať so žiadnou v oblasti sociálnych služieb. Ale len opatrovateľka môže objasniť o akú prácu vlastne ide, čo obnáša, čo si vyžaduje, a naopak čo prináša.... Opatrujeme totiž ľudí...
Nie je nič výnimočné na tom, že v dnešnej dobe ľudia odchádzajú za prácou.
Rozhodnutie ísť do zahraničia prináša so sebou nielen nové zážitky, ale i naopak, rozlúčenie sa s istotou. Opatrovateľka Angie zo Slovenska uprostred tvrdej reality nastúpila do vlaku medzi tisícky ostatných rozhodnutá nájsť smer nech je akýkoľvek. Spoznala samú seba a prekročila vlastné hranice za pochodu. Keď chceš brať, musíš dať!
Človek dokáže „odhadnúť“ správanie aj neznámej osoby, pokiaľ sa jedná o prácu vykonávanú v rodnej krajine. No v cudzej krajine, človek stráca počiatočnú istotu a nevie čoho sa môže dočkať, hoci Rakúsko je susediaca krajina. Sú ľudia, ktorým treba pomáhať odlišní? Ak áno, prečo a v čom? V knihe Spoveď opatrovateľky sa dočítate, akými bežnými situáciami sa slovenská opatrovateľka v Rakúsku stretla.
„Naozaj sa odlišujeme mentalitou. Akosi ešte žijeme v súlade s pudmi … Asi preto som aká som, čo na srdci, to na jazyku. Zahreším si, poplačem, smejem, cítim…No čo už, najťažšie je to vydržať sama so sebou… s tým posoleným zadkom…A je nás veľa. Sme opatrovatelia, čo voňajú človečinou…“
Ako ľudia spoznajú, že ide o opatrovateľku zo Slovenska?
„Veľmi jednoducho. Opatrovateľka zo Slovenska nesie v rukách plné tašky a ide pešo. Domáceho som tak ešte za tých šesť rokov nestretla.“(smiech)
Každý si želá dlho žiť, no nik nechce starým byť.
JONATHAN SWIFT.
Prečítajte si úryvok z knihy Spoveď opatrovateľky:
Babka bola omrvinkárka. Zjedla menej ako málo. Ani nechcela.
Za to ja som trpiteľsky čakala na obed. Dorazil o trinástej hodine.
Kurevské číslo.
Obed chutil vynikajúco. Bodaj by nie. Od rána vytrávilo a nebolo
do čoho zobnúť.
Rozhodla som sa teda vziať domácnosť do svojich rúk. Prekutrala
som celý byt, potravinové zásoby, aby som spísala zoznam dlhý, s tragickým
podtextom.
Nemali vôbec nič. Ani základné suroviny. Z čoho mám variť? Ako
vyprať? S čím poumývať riad? Jediná hubka na umývanie si pamätala,
že myla riad po Čenkovej deťoch.
Rozhovor s Felixom bol nevyhnutný.
Vytáčala som ho proti smeru jeho vôle ako pevne prisatého kliešťa.
Každá vyslovená položka, námietka, zvyšovala aj tón jeho hlasu.
Zúril. Trvala som však na svojom a argumentovala vlastnou praxou.
Ide tu predsa aj o babku. Chcem variť! Nestačí raz denne teplé jedlo!
Treba kúpiť základné suroviny a kozmetiku.
Bledol rýchlejšie ako zuby po vybielení. Nasledoval jednostranný
kompromis. Škrtal a pripisoval, krížikoval, akoby hral Bingo. Nakoniec
skonštatoval, že mi bude dávať sto eur na dva týždne ako Haushaltgeld
( peniaze na domácnosť ).
Sto eur pre troch? Zas som sa do neho pustila. On sa naje v meste,
babka veľa nezje a okrem toho máme predsa obedy! Vŕtal do mňa
debilnými poznámkami. No do očí sa nedíval. Ustúpila som. Veď
počkaj!
Šetrila som ako som len vedela. No už za týždeň som z tých sto
eur nemala nič. Pán veľkomožný kontroloval a odkladal každý bloček,
vykonával okamžité inventúry, aby mu všetko sedelo. Do gramu
a centu. Niekedy sa na mňa pozrel röntgenovými očami, až som mala
obavy, aby mi nerozrezal brucho s úmyslom presvedčiť sa, že tých 10
dkg šunky je naozaj tam. Raz ma šokoval tým, že mi na stôl položil
otvorený balík vložiek s otázkou – WAS IST DAS?
Toaletné papiere – dva kotúčiky, na dva týždne, pre tri zadky!
Chladnička sa rehotala, keď som ju otvorila. To všetko, rozpoltené,
mi prišlo ako z nejakého dramatického filmu, keď sa dvaja rozvádzali
a v amoku rezali všetko na polovice. Ale v podobnom filme za to
mohli zázračné chobotnice, tuto sa zmagoril človek. Vo filme je to akceptovateľný
fakt stavu vášne. Toto bola chladná, pragmatická realita
človeka, ktorý mal sám problém rozpoltenosti.
Kde, dočerta, poschovával tie ušetrené polovice, som nikdy nezistila.
Do jeho izby som už nemohla, zamykal ju a stavím sa, že kľúč
nosil v trenkách, kde hrdzavel vedno s penisom.
Mäso bolo zázrakom. Pripomínali ho len tie najnechutnejšie biele
wursty bez chuti, zápachu, akési typicky rakúske jaterničky, ktorými
dôkladne zapratal malú mrazničku. No a var!
Veko rakvy sa zatvorilo, keď mi Felix oznámil, že ak sa bude variť,
zrušil teda obedy.
– A z akej riti mám variť? – vybuchla som.
Tváril sa, že nepočuje.
Dva týždne som teda varila tie porazené biele jaternice na sto spôsobov.
Ani jeden nebol stráviteľný. Babke to nevadilo, no ja som ich
nemohla ani cítiť. Piekla som ich, dusila, varila, zásadne so štipcom
na nose. To, aby mi nedvihlo žalúdok.
Raz som upiekla bábovku. Babka mala Vianoce. Zjedla ju takmer
celú. Mala som obavy, že praskne ako balónik.
