BRATISLAVA - Jedným z tých, ktorí sa zúčastnili povstania a potom prežili koncentračný tábor, je aj čestný predseda bratislavského oblastného výboru a bývalý člen Ústrednej rady SZPB, plukovník vo výslužbe Ján Škorec. Dodnes sa čuduje, ako mohol niekto v tábore prežiť dva, tri, či dokonca štyri roky. On sám v ňom strávil osem neľudských mesiacov.
Čo sa vám vybaví ako prvé, keď sa povie Slovenské národné povstanie?
Moje rodisko! Bola nedeľa, 3. septembra a naša Nitrianska Streda mala na programe futbalové stretnutie s dedinou Kovardce. V mužstve nás bolo vyše dvadsať a kto nastúpi, bývalo pred každým zápasom vylepené na krčme. Ako tam stojíme a posudzujeme zostavu, náš predseda komunistov, istý Števo Petrík hovorí, že našu dedinu ešte dnes obsadia Nemci. No a nás, mladých komunistov, nenápadne nabádal, aby sme šli do povstania.
A vy ste išli bojovať.
Ani nie ako 21-ročný civil som sa ešte toho dňa dobrovoľne prihlásil v topoľčianskej posádke. Mojím prvým výstrojom boli plášť, čiapka a flinta. Odtiaľ som bol hneď zaradený do boja pri Obdokovciach - Ludaniciach. Keďže vtedy už všetko bolo v pohybe, potom som sa s topoľčianskym útvarom pohol smerom do Veľkých Uheriec. Tam dostal veliteľ čaty (asi podporučík) Ladislav Čepčanský pokyn vybrať si z nás desiatich a odísť s nimi na veliteľstvo do Banskej Bystrice. Kam šiel vlak, tam sme cestovali vlakom, kam nešiel, tam peši. V Banskej Bystrici sme sa hlásili na veliteľstve, kde nás už riadne vystrojili a zaradili do strážnej roty istého nadporučíka Fekiača. Našou úlohou bolo strážiť vysielač a vodovod, čo zásoboval celú Banskú Bystricu a blízke obce.
Ako stráženie prebiehalo?
Spomínam si na môjho priameho veliteľa, istého čatára Žlnku z blízkej Veľkej Lúky. Hneď si ma zobral nabok, že on je roľník a domá má žatvu... a teda, že on musí odísť a ja, že ho mám zastupovať. Odvtedy sa ukázal asi dvakrát a keď som všetko zvládal, za celý čas nebolo žiadne narušenie, prinášal mi za to trocha prilepšenia. Kúsok klobásky, slaninky, pretože stravu sme mali biednu. V tejto stráži až do 28. októbra, kedy sa Banská Bystrica stala otvoreným mestom, nám nikto nedal nič vedieť. Nevedeli sme, že Nemci už Banskú Bystricu dobývajú, ani kde sú naši.
Čo nasledovalo potom?
Vybrali sme sa teda do Podlavíc, kde mal byť delostrelecký pluk z Topoľčian aj s niektorými našimi rodákmi. Prišli sme tam a dedinčania hovoria, že pred tromi dňami odišiel. Pustili sme sa vzápätí do Banskej Bystrice, ktorá bola zatiaľ od Nemcov prázdna. Pokojne ňou prešli, no na druhej strane, v smere na Staré Hory to už bolo hrozné. Plné cesty i blízke chotáre civilov, vojakov, konských povozov, vojenskej techniky... Plno vojakov, maximálne poddôstojníkov a rotmajstrov, no žiadny dôstojník.
Kde ste sa pred Nemcami ukryli?
Podarilo sa im zájsť až na Staré Hory, kde ich chytila noc. A akoby zázrakom, nejaký tankistický nadporučík Kusý z Martina tam už čosi organizoval. Nariadil do lesa vyteperiť poľnú kuchyňu, k nej roztrúsené zásoby a sformoval dočasnú jednotku. Chvíľu tam pobudli a potom sa vybrali na Prašivú. A opäť, všade plno ľudí. Armáda, miestni civilisti, židia z pracovných táborov... Všetci bez stravy, ani vody tam nebolo! Z našej dediny sme sa tam dali dohromady asi desiati. Mali sme kompas i mapu a že ideme domov. No bol tu problém! Ako prejsť cez cestu na Donovaly, ktorá bola obsadená Nemcami? Tí po nás hneď začali páliť. Nie priamo do nás, ale nad nás... Padli sme im do zajatia.
Nemci sa zrejme so svojimi zajatcami dlho nezabávali. Umiestnili vás do nejakej cely?
V Banskej Bystrici nás najprv vypočúvali a chceli vedieť, ako sme sa sem dostali. Videli však, že sme všetci v uniformách. Potom nás odviezli do Kremnice, na druhý deň do Štubnianskych Teplíc a na tretí do Diviak, kde sme boli naládovaní do dobytčích železničných vagónov. Smerovali sme do Danzigu, kde som mal tú smolu, že ma nezaradili do zajateckého, ale do koncentračného tábora Studhoff. Ten mal niekoľko vysunutých táborov a asi s päťsto našincami sme sa dostali do Graudenzu.
Ako to v koncentračnom tábore vyzeralo?
Môj drevený barak zhruba pre 250 zajatcov bol obitý stvrdeným papierom, lôžka boli dvojposchodové a namiesto matracu mali prepletený drôt. Na celý priestor boli len dvoje malé kachle.
Väzni boli v táboroch nútení ťažko pracovať. Aký bol ten váš údel?
Do práce sme šli hneď na druhý deň. Poslali nás na stavbu továrne na prerábanie benzínových motorov na drevený plyn. Bola to tvrdá robota, mal som ruky od tehál a kamenia také zodraté, že mi z nich tiekla krv. Museli sme nastúpiť každé ráno o pol piatej, skontrolovali naše počty a ak sa im čosi nezdalo, rátali nás aj trikrát, kým sme šli peši do roboty. No a po zotmení naspäť. Takto to pokračovalo až do Vianoc 1944. Potom sme sa vydali na pochod smrti. Dva a pol mesiaca nás hnali pred frontom. No a tam, kto z koho. Ak niekto našiel jednu repu, tak ju podelil aj medzi svojich kamarátov. I tam boli partie! Našu tvorili Nitrania a Topoľčanci.
Viem si predstaviť, že málokto mal silu kráčať. Boli aj takí, ktorí jednoducho nevládali?
Ako sme vyšli z Graudenzu na pochod, jeden starký už po kilometri nevládal. Synovia ho chytili a šli s ním v poslednom rade, jemu sa nohy len tak šúchali po zemi. Zbadal to Nemec, treskol ho po hlave pažbou, až synom vyletel z rúk. Potom ho odkopol do priekopy a chlapci sa po ňom nesmeli ani len pozrieť.
Pochody smrti boli povestné tým, že na nich ľudia vyhladli až na smrť. Pamätáte si prípady, keď už niekto ukrutný hlad nevydržal a pokúsil sa zmocniť jedla?
Raz niekto počas pochodu ukradol Nemcom pixlu marmelády. Tí to, samozrejme, zistili a dali nám päť minút, aby sa prihlásil vinník. No a keďže to bola istá smrť, tak sa nikto neprihlásil. Nemci teda rozhodli, že z nastúpenej zostavy vystúpi každý druhý. Keďže aj mne prišlo vystúpiť, myslel som si, že je koniec a že budem zastrelený. A veru by som aj bol, no zrazu sa tam objavila skupinka Nemcov na motorkách - sajdkách a začalo im byť divné, čo sa to deje? Keď im to ktosi povedal, všetko zrušili, nás rozpustili a vymenili aj všetkých nemeckých strážnych. Práve odvtedy sme si aj my začali hovoriť, že asi nie je Nemec, ako Nemec.
Poviem ešte tri prípady, čo s nami urobil hlad. Prvý, keď sme išli cestou a oproti nám menšie nákladné auto, naložené mrkvou. Niektorí boli schopní natiahnuť ruku a nejakú si uchmatnúť. Nemci to spozorovali a každý, kto ju mal v ruke, bol zbitý do smrti. Druhý prípad súvisel s premnožením vší. Jeden čatár ašpirant si od hladu vyberal vši či blchy a jedol ich nacicané zadočky. Dostal z toho otravu a zomrel! Tretí prípad sa stal na jednom úseku pochodu, keď sme sa museli stlačiť až na kraj cesty, pretože po nej ustupovala nemecká armáda. Postupovali sme naozaj pomaly. Zrazu sme v priekope videli zdochnutého koňa. Ten, kto mal nožík, bol šťastný. Lebo si mohol z jeho stehna aspoň kúsok odrezať. Tiež som bol jedným z nich.
Odvážili ste sa niekedy z tábora utiecť?
Zažil som pokus o útek. Ale nie môj. Išlo o útek chlapca, ktorého na druhý deň chytili a doviedli späť do lágru. Nemec hovoriaci po česky nám ho predstavil, povedal, že sa pokúsil o útek a že tam a tam bol zadržaný. Potom zavolal jedného z nás, bol to akýsi Jožo, dobre stavaný a vykŕmený mäsiar z Piešťan (robieval tam Nemcom zabíjačky) a nariadili mu, aby utečenca pekne privítal. Ten sa do neho pustil hlava-nehlava, facky, kopance... Po čase prestal, pozrel na Nemca a riekol, že toto sa stane s každým, kto sa pokúsi ujsť. A znova ho začal mlátiť.Toho chlapíka tak dobili, že na druhý deň zomrel.
Ktorý z najhorších zážitkov z pamäti nikdy nevymažete?
V tábore bol s nami aj jeden 18-ročný chlapec z Horehronia. Nie vojak, bol zverbovaný a ešte ani uniformu nemal. Keďže bol chatrne oblečený a obutý, len v nejakých plátenkách, omrzli mu nohy a neskôr i ruky. Nohy mal obalené akousi vrecovinou a z prstov rúk mu, to som videl, len kostičky trčali. Na jednej zastávke, kde nám dávali akúsi žbrndu namiesto stravy, väzni nevydržali a natlačili sa okolo kotla. No a tento chlapec tam spadol. Potom sa, celý obarený, kamsi odplazil. Keď sme sa mali odtiaľ pohnúť, jeho vyňuchali neustále pomedzi nás behajúce psy. Nemci ho vyvliekli a nie, aby ho zastrelili. Priamo pred nami ho dobili pažbami. Aj to bol zážitok, čoho sa môžeme dožiť.
Ako si spomínate na moment oslobodenia?
Z koncentračného tábora nás vyslobodila anglická armáda. Tankami rozbúrali všetko ostnaté oplotenie, zhromaždili nemeckých vojakov, odobrali im zbrane a pohádzali ich na jednu kopu. Potom na ne vyšiel tank a dovtedy sa na nich rútil, kým ich všetky nerozmixoval.
Mali ste to šťastie, že ste prežili. Kedy ste sa vrátili domov?
Prišiel som presne 26. júna 1945. Ako 30-kilové „chlapisko“. Bol som taký vysilený, že keď som chcel prejsť cez železničnú koľaj, musel som si každú nohu pomáhať dvíhať rukami. Ak by mi vtedy niekto povedal, že sa dožijem čo i len päťdesiatky, tak by som sa s ním do krvi bil, že klame.
Vladimír Mikunda
