OSVIENČIM - Práve v tento deň, 27. apríla ubehlo 75 rokov od založenia nacistického vyhladzovacieho a koncentračného tábora Osvienčim. Smrť v ňom našlo približne 1,1 milióna ľudí, väčšinou židov.
Tábor Osvienčim (po nemecky Auschwitz) bol na rozkaz druhého muža nacistického Nemecka, šéfa jednotiek SS i gestapa Heinricha Himmlera z 27. apríla 1940, založený v blízkosti rovnomenného poľského mestečka. Prvých väzňov - predovšetkým Poliakov väznených z politických dôvodov - sem zavliekli v júni 1940 a v tábore ich využívali na otrockú prácu.
V marci 1941 rozkázal Himmler vedľa základného tábora postaviť druhý rozsiahlejší komplex, ktorý nazvali Osvienčim II - Brezinka (Birkenau). Ten sa stal najväčším strediskom určeným na vyhladzovanie európskych Židov. V marci 1942 bol v blízkych Monowiciach založený tábor Osvienčim III, zvaný Buna, kde si nemecká firma LG Farben zriadila továreň na výrobu kaučuku. K Osvienčimu patrilo aj vyše štyridsať pobočných pracovných táborov.
V prvej plynovej komore v Osvienčime I boli v septembri 1941 prvýkrát vyskúšané vražedné účinky cyklónu B - látky určenej na deratizáciu. Neskôr boli v Brezinke postavené štyri veľké plynové komory, v ktorých bolo podľa odhadov denne zavraždených okolo 6000 ľudí. Od konca marca 1942 začali do Osvienčimu prúdiť židovské transporty z nacistami ovládaných krajín. Obeťou najväčšej a zároveň poslednej vlny deportácií sa stalo v polovici roka 1944 niekoľko stoviek tisíc maďarských Židov. Od októbra 1942 do októbra 1944 bolo do Osvienčimu deportovaných aj viac ako 46 000 väzňov z Terezína. Časť z nich bola na prechodnú dobu umiestnená v tzv. terezínskom rodinnom tábore, s ktorým je spojená najväčšia hromadná vražda československých občanov v noci z 8. na 9. marca 1944, kedy nacisti zabili 3792 židovských mužov, žien a detí.
Po príchode transportu na rampu v Birkenau sa konala tzv. selekcia, pri ktorej dôstojníci SS rozhodovali o tom, kto bude vzatý na prácu (teda na "Vernichtung durch Arbeit" - vyhladenie prácou), a koho pošlú priamo do plynových komôr. Tie boli maskované ako sprchy, čo malo obete presvedčiť, že ide o dezinfekčné opatrenie pred prácou. Nápis "Arbeit macht frei!" - Práca oslobodzuje - nad hlavnou bránou kmeňového tábora, bol ukážkou nacistického cynizmu. Jednou z najsmutnejších kapitol tábora boli lekárske pokusy, ktoré na väzňoch vykonávali nacisti. Smutne presláveným sa stal najmä "Biely anjel" Jozef Mengele.
V januári 1945 kvôli postupu Červenej armády nariadilo velenie SS evakuáciu a asi 58 000 väzňov schopných pohybu donútili na tzv. pochod smrti do iných táborov. Zostali len chorí, z ktorých príslušníci SS krátko pred oslobodením stovky zavraždili, iní zomreli od hladu a vyčerpania. Tábor 27. januára 1945 oslobodili vojaci 60. armády prvého ukrajinského frontu. V tom čase v tábore pobývalo len 7650 zbedačených ľudí. Podľa údajov osvienčimského múzea v tábore zahynulo vyše 1,1 milióna ľudí - jeden milión Židov, 75 000 Poliakov, 21 000 Rómov, 15 000 sovietskych vojnových zajatcov a 15 000 príslušníkov ďalších národností.
K väzňom osvienčimského tábora patrilo aj 50 000 československých občanov - Židov, politických väzňov a Rómov, z ktorých prežilo asi 6000. Straty v Osvienčime predstavovali viac ako polovicu z celkových 80 000 zavraždených alebo zomrelých Židov z Čiech a Moravy počas druhej svetovej vojny. Smrť v Osvienčime našlo taktiež zhruba 5000 českých Rómov; len v noci z 2. na 3. augusta 1944 tu bolo zavraždených 2897 Rómov zo štrnástich krajín.
Z Osvienčimu utieklo podľa serveru holocaust.cz celkovo 667 väzňov, z ktorých ale 270 nacisti dolapili ešte v okolí tábora a okamžite ich popravili. Najznámejším prípadom bol útek dvoch slovenských Židov Alfreda Wetzlera a Waltera Rosenberga (po vojne začal používať meno Rudolf Vrba), ktorí po prvýkrát podrobne informovali svet o prežitých hrôzach.
Kapitáni tábora Rudolf Höss a Arthur Liebehenschel a 22 bývalých dozorcov poľský súd odsúdil na trest smrti, popravení boli v roku 1947. Vo Frankfurte nad Mohanom bolo v rokoch 1963 - 1966 odsúdených ďalších 22 Nemcov za zločiny spáchané v Osvienčime.
