BRATISLAVA – Počas druhej svetovej vojny sa najmä na územiach okupovaných Nemeckom uskutočňovali deportácie Židov do koncentračných táborov. Tento osud neobišiel ani slovenských Židov, ktorí najčastejšie končili v koncentračných táboroch v Osvienčime, Majdanku, Belžeci a Sobibore.
Podľa historika Pavla Makynu z Ústavu pamäti národa (ÚPN) sa nedá jednoznačne povedať, čo bolo spúšťačom deportácií. "Bol to pomerne dlhý proces, ktorý vyvrcholil v období tzv. Slovenského štátu (1939-1945) pod tlakom nacistického Nemecka, pričom určitá nenávisť k Židom na Slovensku má oveľa dlhšie korene v minulosti," priblížil historik.
V roku 1930 žilo na území dnešného Slovenska asi 130.000 Židov. Ako dodáva historik, po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 zostalo na území odstúpenom Maďarsku asi 35.000 Židov, do leta 1940 emigrovalo zo Slovenska asi 6000 Židov. "Zostalo ich tu asi 87.000, čo je 3,3 percenta obyvateľstva," dodal.
Na Slovensku boli Židia koncentrovaní v sústreďovacích táboroch v Poprade, Bratislave, Seredi, Novákoch a Žiline, odkiaľ boli vypravované vlaky do táborov smrti. "Prvá vlna deportácií prebiehala od marca do októbra 1942 a vyvezených bolo asi 19.000 Židov v 19 transportoch. Druhú fázu transportov vykonávala už nemecká armáda od septembra 1944 bez tzv. hospodárskych výnimiek, ktoré predtým chránili asi 20.000 Židov," priblížil Makyna.
To, koľko Židov zostalo na Slovensku po skončení vojny, sa podľa historika nedá presne určiť. "Neexistujú presné záznamy. Vieme, že prvú fázu deportácií prežilo asi 600 osôb, druhú viac. Celkovo zahynulo viac ako 70.000 Židov zo Slovenska," dodal. Mnohých pritom zachránili domáci obyvatelia.
