Severské krimi je už niekoľko rokov IN a stále vychádzajú skvelé knihy. Lars Kepler patrí medzi najobľúbenejších autorov a Topky.sk vám už pred vydaním prinášajú čítanie na horúce letné dni a noci z tohto mrazivého príbehu. Takže zatvorte dvere, zatiahnite závesy – majster trilerov Lars Kepler je tu s knihou, od ktorej neodtrhnete zrak!
Čítajte Stalkera na Topkách:
2
KAMERA POMALY KĹZALA cez tmavú záhradu, zastavila sa presne pred oknom a trochu sa zahojdala, ako keby plávala na vodnej hladine.
„Uvidela by ho, ak by sa len pozrela von,“ zašepkala Margot a pocítila, ako sa jej srdce rýchlejšie rozbúchalo v hrudi.
Svetlo z miestnosti zalialo listy ružových kríkov a vytváralo odlesky na šošovke objektívu.
Adam sedel a rukou si zakrýval ústa.
Žena si vyzliekla tielko, hodila ho na kreslo a chvíľu tam len tak stála, v spratých nohavičkách a fľakatej podprsenke, s pohľadom upretým na telefón, ktorý sa nabíjal na nočnom stolíku pri poloplnom pohári s vodou. Stehná mala napnuté a po tréningu dobre prekrvené, pásiky z teplákov zanechali na bruchu červené odtlačky.
Na tele nemala nijaké tetovania ani viditeľné jazvy, iba jemné biele drobné strie po tehotenstve.
Izba vyzerala ako milióny iných spální. Nebolo tam vôbec nič, čo by poslúžilo ako záchytný bod.
Kamera sa zatriasla a odtiahla.
Žena zobrala pohár s vodou z nočného stolíka a priblížila ho k ústam, keď sa video odrazu skončilo.
„Dofrasa, dofrasa,“ zakliala Margot rozčúlene. „,Zase nemáme nič.“
„Pozrieme si to znovu,“ navrhol Adam.
„Môžeme si to pozrieť aj tisíckrát,“ odvrkla Margot a odsunula sa na stoličke dozadu. „Sprav to, dopekla, nech sa ti páči, ale neuvidíš ani prd.“
„Vidím tam veľa vecí, vidím...“
„Vidíš vilu, postavenú v dvadsiatom storočí, ovocné stromy, ruže, okno s tromi tabuľami, štyridsaťdvapalcový televízor, zmrzlinu Ben & Jerry,“ vymenúvala, ukazujúc rukou na počítač.
Predtým nikdy nepremýšľala o tom, akí sme si vlastne podobní. Keď sa pozrieme cez okno, vyzerá široká vrstva Švédov ako cez kopirák. Ak sa pozorujeme zvonku, zdá sa, že bývame rovnako, vyzeráme rovnako, robíme rovnaké veci a vlastníme rovnaké predmety.
„Je to úplne choré,“ povedal Adam podráždene. „Prečo nahráva takéto videá? Čo, dopekla, vlastne chce?“
Margot hľadela cez malé okno na tmavé koruny stromov v Kronoberskom parku a na mesto, ktoré žiarilo v letnom opare.
„Nepochybne je to sériový vrah,“ vyhlásila Margot. „Jediné, čo môžeme urobiť, je načrtnúť profil páchateľa, aby...“
„Ako jej to pomôže?“ skočil jej do reči Adam a nervózne si prešiel rukou po vlasoch. „On stojí pred jej oknom a ty tu rozprávaš o profile páchateľa.“
„Môže to pomôcť ďalšej.“
„No došľaka,“ zvolal Adam. „Musíme...“
„Drž chvíľu zobák,“ zahriakla ho Margot a siahla po telefóne.
„Ty drž zobák,“ odsekol Adam. „Musím predsa povedať, čo si myslím. Alebo? Podľa mňa by sme mali dať fotku tejto ženy do internetových vydaní bulvárnych denníkov.“
„Adam, počúvaj... Dúfali sme, že ju budeme vedieť identifikovať priamo, netreba na to až tak veľa, ale nemáme nič,“ odpovedala Margot. „Porozprávam sa s technikmi, ale nemyslím si, že našli viac ako minule.“
„Ale ak by sme jej fotku dali do...“
„Nemám čas na hlúposti,“ prerušila ho. „Mysli na... Všetko nasvedčuje tomu, že nahráva video na Youtube rovno zo záhrady a v takom prípade, samozrejme, existuje teoretická šanca, že ju dokážeme zachrániť.“
„To predsa hovorím aj ja.“
„Ale uplynulo už päť minút a to je pridlhý čas na postávanie pred oknom.“
Adam sa naklonil dopredu a pozeral na ňu. Unavené oči mal podliate krvou, vlasy strapaté.
„Takže sa máme len tak vzdať?“
„Je to naliehavé, ale musíme rozmýšľať pomaly,“ upokojovala ho Margot.
„Dobre,“ odvrkol podráždene.
„Útočník si verí a vie, že má pred nami náskok,“ rýchlo vysvetľovala Margot a zobrala si posledný kúsok pizze. „No čím viac sa o ňom dozvieme, tým skôr...“
„Dozvieme? Máš pravdu, ale práve teraz nemám ten pocit,“ namietol Adam a utrel si pot spod nosa. „Z predošlého videa sa nedalo nič vystopovať, na mieste činu sme nič nenašli a nebudeme vedieť vystopovať ani toto video.“
„Technicky nie, to nie je pravdepodobné, ale môžeme ho skúsiť niekam zaradiť tým, že preskúmame videá a spôsob vykonania násilia,“ odpovedala Margot a pocítila, ako sa jej dieťa pohybuje v bruchu. „Čo sme vlastne doteraz videli? Čo nám ukázal a čo vidí on?“
„Ženu, ktorá si zacvičila, je zmrzlinu a pozerá telku,“ odvetil Adam.
„Čo to vypovedá o vrahovi?“
„Že nemá rád ženy, ktoré jedia zmrzlinu... Ja neviem,“ vzdychol Adam a skryl si hlavu do dlaní.
„Vzchop sa!“
„Prepáč, ale...“
„Podľa mňa vrah zamýšľa nahrať video, ktoré zobrazuje okamih pred vraždou,“ povedala Margot. „Dáva si na čas, vychutnáva si chvíľu pred a... Chce nám ukázať živé ženy, chce ich na videu zachovať živé. Možno ho zaujímajú práve tie živé.“
„Voyer,“ vyhŕkol Adam a nepríjemný pocit mu vyvolal zimomriavky na rukách.
„Stalker,“ zašepkala Margot.
„Povedz mi, ako mám vyfiltrovať zoznam všetkých šialencov, čo sa dostali von z basy alebo z blázinca,“ povedal Adam, kým sa prihlasoval do policajného intranetu.
„Násilník, brutálne znásilnenia, syndróm prenasledovateľa.“
Adam rýchlo písal, preklikával sa a zase písal.
„Príliš veľa zhôd,“ mrmlal. „A čas nám uteká.“
„Vlož meno prvej obete.“
„Žiadna zhoda,“ vzdychol a prešiel si rukou po vlasoch.
„Sériový násilník, ktorý je nejakým spôsobom postihnutý, možno chemicky vykastrovaný,“ rozmýšľala Margot nahlas.
„Musíme zjednotiť registre, ale to potrvá,“ povedal Adam a vstal zo stoličky. „To sa predsa nedá. Čo, dopekla, urobíme?“
„Už je mŕtva,“ odpovedala Margot a naklonila sa dozadu. „Možno jej ešte ostalo pár minút, ale...“
„Neviem, či to zvládame,“ bedákal Adam. „Vidíme ju, vidíme jej tvár, jej domov... Bože, veď jej vidíme rovno do života, ale nedozvieme sa, kto to je, skôr než niekto nájde jej mŕtve telo.“
3
SUSANNA KERNOVÁ CÍTILA brnenie v stehnách po behaní, keď si zobliekla vlhké nohavičky a odhodila ich smerom k stoličke.
Od svojich tridsiatich rokov behávala po päť kilometrov trikrát týždenne. Po piatkovom cvičení zvykla jesť zmrzlinu a pozerať televízor, lebo Björn neprichádzal domov skôr než o polnoci.
Keď prijal prácu v Londýne, myslela si, že sa bude cítiť osamelo, ale veľmi rýchlo si uvedomila, ako si užíva voľné chvíle, keď je Morgan u svojho otca. Nutne potrebovala tento pokoj po tom, ako začala študovať náročný špecializačný kurz neurológie na Karolínskom inštitúte.
Rozopla si prepotenú športovú podprsenku a pomyslela si, že ju môže znovu použiť v nedeľu, než ju hodí do koša na špinavú bielizeň.
Nevedela si spomenúť, kedy naposledy bolo takéto horúce leto.
Začula zvuk, ktorý pripomínal hrabanie, a obrátila sa k oknu.
Záhrada vzadu bola taká tmavá, že v okne videla iba odraz spálne. Pripomínalo to divadelnú scénu alebo televízne štúdio.
Teraz vystúpila pred divákov a stála v žiare reflektorov.
Len sa zabudla obliecť, pomyslela si a uškrnula sa.
Ostala takto stáť niekoľko sekúnd, aby pozorovala svoje nahé telo.
Bola osvetlená ako v divadle a v odraze pôsobilo jej telo štíhlejšie, než bolo v skutočnosti.
Znovu začula škrabanie, ako keby sa niekto nechtami dotýkal okenného parapetu. Možno si tam sadol vták, ale nevidno ho v tme.
Susanna uprene hľadela na okno, opatrne sa priblížila, snažila sa niečo zazrieť cez odrazy, stiahla z postele tmavomodrú prikrývku, zahalila sa do nej a striasla sa.
Napriek vnútornému odporu podišla bližšie k oknu, naklonila sa tvárou ku sklu a zadívala sa do záhrady, ktorá vyzerala ako tmavosivý svet, ako podzemie na medirytine Gustava Dorého.
Čierna tráva, vysoké kríky, Morganova hojdačka, čo sa kolísala vo vetre, a za hračkárskym domčekom okná do zimnej záhrady, ktoré nikdy neboli otvorené.
Sklo sa zahmlilo z jej dychu, keď narovnala chrbát a siahla po závesoch. Nechala ťažkú prikrývku padnúť na zem, nahá odkráčala k dverám. Náhle mala veľmi nepríjemný pocit, že sa za jej chrbtom niečo deje. Znovu sa obrátila k oknu. V medzere medzi tmavoružovými závesmi sa zaleskol odraz svetla na tmavom skle.
Vzala z nočného stolíka telefón a vytočila Björnovo číslo. Čakala, kým to zdvihne, ale nedokázala odlepiť pohľad od okna.
„Ahoj, zlatko,“ ozval sa Björn príliš hlasno.
„Si na letisku?“
„Čo?“
„Si na...“
„Som na letisku a dávam si hamburger v O’Learys a...“
Jeho hlas sa stratil, keď niekoľko mužov vykríklo v pozadí a tlieskalo.
„Liverpool opäť skóroval,“ vysvetlil jej.
„Hurá,“ zvolala tlmeným hlasom.
„Volala mi tvoja mama a pýtala sa, čo si želáš na narodeniny.“
„Zlatá.“
„Povedal som jej, že chceš priesvitnú spodnú bielizeň,“ zavtipkoval.
„Výborne.“
Pozerala na ligotavý pás okna medzi závesmi a v telefóne to zašušťalo.
„Všetko v poriadku doma?“ opýtal sa Björn, akoby bol úplne blízko.
„Len sa trochu bojím tmy.“
„Nie je tam s tebou Ben?“
„Pred telkou,“ odpovedala.
„A Jerry?“
„Obaja na mňa čakajú,“ usmiala sa.
„Chýbaš mi.“
„Nezmeškaj lietadlo,“ zašepkala. Ešte chvíľu sa rozprávali, rozlúčili sa, poslali si pusu a spojenie sa prerušilo. Potom si spomenula na pacienta z minulej noci. Mladý muž, ktorý jazdil na motorke bez helmy, mal nehodu a utrpel vážne poranenie mozgu. Jeho otec prišiel do nemocnice priamo z nočnej zmeny. Mal oblečenú špinavú pracovnú kombinézu a na krku sa mu hompáľal respirátor.
Zahalila sa do ružového kimona, prešla do izby s televízorom a zatiahla ťažké závesy.
Miestnosť pôsobila akosi zvláštne slepo a takmer mŕtvolne ticho.
Závesy pred oknom sa zavlnili a chrbát sa jej zachvel, keď sa od nich odvrátila.
Ochutnala zmrzlinu. Bola už oveľa mäkšia a o chvíľu bude úplne dokonalá. Intenzívna chuť čokolády sa jej rozplývala na jazyku.
Susanna odložila nádobu so zmrzlinou, prešla do kúpeľne, zavrela dvere, pustila vodu, uvoľnila si vlasy z chvosta a gumičku položila na okraj umývadla.
Vydýchla si, keď ucítila, ako jej teplá voda steká po hlave, krku a celom tele. Uši vnímali hukot vody, plecia poklesli a svaly zmäkli. Namydlila sa, rukou zablúdila medzi nohy a pocítila, že chĺpky po odvoskovaní už začali znovu dorastať.
Susanna rukou utrela zahmlené sklo sklených dvierok, aby videla na kľučku kúpeľňových dverí.
Odrazu si spomenula, že vo chvíli, keď v spálni stiahla z postele prikrývku, aby si ňou zakryla telo, pravdepodobne niečo videla v okne.
Povedala si, že si to len vsugerovala. Je hlúpe takto sa strašiť. Potlačila v sebe strach a presviedčala sa, že cez okno predsa nebolo vôbec nič vidieť.
V izbe bolo priveľa svetla a v záhrade úplná tma. Na mieste, kde sa v okne odrážala tmavá prikrývka, sa jej však zdalo, že zahliadla tvár, čo na ňu civie.
O sekundu neskôr tam už nebola, a tak si pomyslela, že musela vidieť zle. No teraz sa nevedela zbaviť pocitu, že videla dobre.
Nebolo to dieťa, ale možno sused, ktorý hľadal zatúlanú mačku, pristavil sa a díval sa na ňu.
Susanna vypla vodu a cítila, ako jej srdce búši až v krku, keď si uvedomila, že dvere z kuchyne do záhrady zostali otvorené. Ako na ne mohla zabudnúť? Celé leto zvykla vetrať, aby sa večerný vzduch dostal dnu, no keď sa išla sprchovať, dvere zatvárala a zamykala.
Utrela zahmlené sklo a znovu pozrela na kľučku kúpeľňových dverí. Natiahla sa po uterák a rozhodla sa zavolať Björnovi a poprosiť ho, aby počkal pri telefóne, kým skontroluje celý dom.
