Lenivé oko – odborne tupozrakosť – má v rodine Schuttovcov domácke pomenovanie menivé oko. Vzniklo z nedorozumenia, keď malej Dawn diagnostikovali zrakovú poruchu. Dawn však nepostihla iba lenivosť zraku, ale aj menivosť psychiky. Trpí pocitom menejcennosti a nevie si nájsť miesto v rodine ani medzi rovesníkmi. Jej správanie vedie najprv k nepredvídaným reakciám, potom k nepredvídaným medziľudským vzťahom a napokon...
Máte chuť na mrazivý príbeh o žene, ktorá musí čeliť znepokojujúcej pravde o svojej vlastnej dcére? „Menivé oko je spletitý psychotriler,“ napísalo Chicago Tribune a ďalšie médiá označujú túto knihu za majstrovsky napísanú, provokujúcu a mimoriadne napínavú.
Dawn si jedného dňa privedie do domu priateľa Ruda, lenže ten sa nepohodne s rodičmi a brutálne ich napadne. Otec na to doplatí životom, matka Hanna utrpí ťažké zranenie spojené so stratou pamäti.
Rud sa ocitne vo väzení, ale po troch rokoch súd vyhovie jeho odvolaniu a proces sa obnoví.
Hanna chce urobiť všetko pre to, aby vrah jej manžela ostal za mrežami. Hoci sama utrpela ťažký úraz, rozhodne sa oživiť v sebe spomienky na hrôzostrašnú noc a vystúpiť ako svedkyňa v obnovenom súdnom procese.
Dawn je, naopak, odhodlaná priateľa brániť. Hoci matka svoju neprispôsobivú dcéru od detstva uprednostňovala a podporovala, vzniká medzi nimi najprv skrytý, postupne čoraz otvorenejší konflikt.
To najťažšie – prijatie krutej reality – však Hannu ešte len čaká.
Podliehať sebaklamu je lákavé, ale krátkozraké.
Jessica Treadwayová je pracovala ako reportérka agentúry United Press International. Napísala množstvo knižných recenzií a literárnych štúdií do časopisov Boston Globe a Chicago Tribune.
Začítajte sa do nového psychotrileru Menivé oko.
Dívaš sa vôbec na mňa alebo nie?
Keď som prišla domov z práce, vyšetrovateľ už na mňa čakal. Sedel nie v služobnom policajnom aute, ale vo svojom civicu na okraji príjazdovej cesty, kde zvyčajne parkoval Joe. Azda lúštil krížovku. Keď som zastavila vedľa neho, všimla som si, ako odkladá novinovú prílohu.
Zahrešila som pri pohľade nie na Thornburgha, ale na reportérov televíznych spravodajstiev, ktorí tiež na mňa čakali pred domom. Len čo som zaparkovala v garáži a vystúpila z auta, rozbehli sa s kamerami po príjazdovej ceste ku mne, no keď som si zakryla dlaňou tvár a oznámila im, že sa s nimi, bohužiaľ, nemôžem rozprávať, vykročil k nim vyšetrovateľ a povedal im uvážlivým, ale vážnym hlasom, že spred môjho domu musia odísť.
Potom sa obrátil ku mne a staromódne sa mi uklonil. Za takýto postoj som mu bola vďačná, oceňovala som jeho zdvorilosť a ohľaduplnosť. Na rozdiel od iných zrejme neveril, že to, čo sa mi stalo, som si zavinila sama. Hoci Dawn neobvinili, uvedomovala som si, že mnohí ľudia, ktorí ma nepoznajú, vidia vo mne nepodarenú matku.
Vyšetrovateľ bol v civile, mal vzorne vyžehlené nohavice a pod vetrovkou rolák. Puky na jeho nohaviciach mi pripomenuli, koľkú starostlivosť o svoj zovňajšok vždy prejavoval môj manžel. Pri myšlienkach na Joea a veci, ktoré som v súvislosti s ním mala rada, ma na okamih myklo a prenikol ma smútok i príjemné spomienky.
Okrem toho, že má Kenneth Thornburgh vľúdnu povahu, vedela som o ňom, že sa prisťahoval do Albany pred tromi rokmi – tesne pred Joeovou smrťou – z malého mestečka pri massachusettských hraniciach, kde nebol schopný objasniť vraždu pätnásťročného dievčaťa. Ak možno veriť záverom článku Cecilie Baughovej, ktorá ho napísala do miestneho týždenníka The Everton Eagle, Thornburgh to krátko po nástupe do tunajšieho policajného zboru pokladal za osobné zlyhanie. Žil sám na novom sídlisku na okraji mesta. Po trpkej skúsenosti utrpel slabší infarkt a odvtedy ho už nepoverovali aktívnymi pohotovostnými zásahmi. Namiesto toho vyšetroval konkrétne prípady za kancelárskym stolom.
„Pani Schuttová, mrzí ma, že vás zase otravujem,“ povedal mi, keď sme kráčali k zadným dverám do domu. Spomedzi svojich spolupracovníkov iba on ma neoslovoval krstným menom od chvíle, keď polícia v ten deň ráno vstúpila do domu a našla Joea mŕtveho na schodoch a mňa dobitú, skrvavenú a s ledva hmatateľným pulzom na manželskej posteli. Na jednej strane mi policajti zachránili život, ale na druhej strane, čo ma mrzí predovšetkým, ma ničili otázkami, ktorými ma zahŕňali ešte pred tým, ako ma odviezla sanitka.
Thornburgh patril k hŕstke tých, čo mi boli schopní pozrieť do tváre bez toho, aby sa strhli. Lekári robili, čo bolo v ich silách, ale jazvy ostali viditeľné a tvár akoby sa mi rozpadla a potom znova upravila, takže pripomínala skôr Picassov obraz. V galérii azda zdeformovaná tvár niečo symbolizuje, lenže mne bolo jasné, že stretnúť na ulici človeka s takou tvárou vôbec nie je príjemný zážitok. Nič nesymbolizuje, iba prezrádza, že ju niekto rozdrvil.
Vlasy oholené pred operáciou mozgu mi zase vyrástli. V detstve som plachosť, ktorá ma niekedy celkom ochromila, zahaľovala ofinou, ale v dospelosti s doráňanou tvárou som mala ešte väčší dôvod zakrývať si vlasmi oko s ovisnutým viečkom, ktoré sa už nedalo napraviť, a na tej iste – pravej – strane aj líce. Pleť na ňom bola hrboľatá, napriek rekonštrukcii lícnej kosti poprehýnaná. Keď som mala dobrý deň, takmer som na svoj výzor zabudla, no len čo som vyšla z domu, upreté pohľady a šepot za mnou mi ho pripomenuli.
Malo to jednu dobrú stránku, ak to tak možno nazvať. Prvý raz som pochopila, čo v detstve asi Dawn cítila, keď sa k nej spolužiaci buď nakláňali, aby si lepšie obzreli jej lenivé oko, alebo sa od nej odvracali, lebo im z toho bolo, ako to vtedy nazvala Iris, na grcanie. Koľkokrát prišla Dawn domov s plačom, lebo sa jej niektorý spolužiak či spolužiačka vysmievali, alebo – možno ani nie zo surovosti – sa jej pýtali: „Dívaš sa vôbec na mňa, alebo niekam inam?“
V garáži som Thornburghovi povedala, že ma vôbec neotravuje a neprichádza nevhodne, a spýtala sa ho, či nechce ísť dnu. Fakticky som bola rada, že mi čo aj na krátku chvíľu robí spoločnosť. Predo mnou bol ďalší piatkový večer a nemala som naň nijaký iný plán, iba si ohriať v mikrovlnke večeru a zjesť ju pred televízorom, pričom na pohovke mi bude spoločníkom pes. Okrem toho som z doterajších skúseností vedela, aké je stresujúce, keď musím reportérom čeliť sama.
Kývla som smerom k dverám bradou, lebo v rukách som držala črepník s fikusom, ktorý niekto z ordinácie vyhodil a postavil k smetníkom. Keď moja priateľka Francina, ktorá má na starosti príjem pacientov, zazrela, ako si cestou k autu črepník zdvíham zo zeme a mienim si ho vziať domov, vystríhala ma, že fikus už má svoje dni spočítané. No to ma iba upevnilo v rozhodnutí opätovne mu vrátiť život.
Vyšetrovateľ na moje pozvanie do domu zareagoval Nie, ďakujem, zdržím vás iba chvíľočku. Potom pozrel do zeme, odkašľal si a s dlaňou pred ústami – už som si na jeho spôsob rozprávania zvykla počas pojednávania – povedal: „Iba by som mal rád istotu, že o tom viete. Že viete o tom odvolaní.“
„O odvolaní?“ Nepatrne mi ochabli ruky a Thornburgh pristúpil bližšie, aby mi z nich vzal črepník.
„Hádam mi nechcete tvrdiť, že ste o tom nevedeli. Že ste nevedeli, že dnes o ňom súd rozhodoval.“ Ukázal palcom k autám televíznych reportérov. „Čo tu podľa vás robia?“
Pokrčila som plecami, ktoré sa mi rozochveli. „Usilovala som sa nevenovať tomu pozornosť.“ Nepovedala som mu, že som cestou domov zámerne v aute nezapla rádio, lebo som sa obávala, čo sa z neho dozviem – ba presnejšie, lebo som vedela, o čom súd rokuje.
„Skôr či neskôr by ste sa to aj tak dozvedeli,“ povedal Thornburg. „Súd Pettyho odvolaniu vyhovel a bude nové pojednávanie.“
Už celé mesiace som nepočula nahlas vyslovené meno Petty. Len čo odznelo, na zátylku mi stúpala červeň.
Položila som ruku na kapotu auta, aby som udržala rovnováhu. „Vyhoveli mu pre to predsmrtné vyhlásenie?“ Vždy sa mi videlo nesprávne, že sa toto vyhlásenie takto nazýva, lebo fakticky som potom neumrela. No vysvetlili mi, že z právneho hľadiska sa musí takto nazývať.
„Viac-menej pre Šiesty dodatok k americkej ústave,“ poznamenal Thornburgh. „Preto, že počas pojednávania vás obhajoba nemohla podrobiť krížovému výsluchu, lebo ste si na nič nespomínali.“
Pretierala som si čelo, lebo za očami sa mi ozval prudký nával bolesti. „Dúfam, že ho teraz nepustia na kauciu.“
„Nie. Určite nie. Za taký zločin sa na kauciu v nijakom prípade neprepúšťa.“ Zaškúlil na mňa, aby ma upokojil. Zovrel sa mi žalúdok, keď som si s hrôzou predstavila, čo bude nasledovať. „Pani Schuttová, Hanna, tak ako vy, aj my ho chceme vidieť za mrežami. Vlastne nemal by som takto hovoriť. Prirodzene, vy si to želáte ešte väčšmi.“ Potichu zakašľal.
„Akí ‚my‘?“ spýtala som sa, hoci odpoveď som už poznala.
„Polícia a Gail Nazarianová. Tá sa obáva, že by tentoraz mohol z toho vycúvať, ak sa nenájde očitý svedok toho, čo sa stalo.“
Pri mene prokurátorky sa mi ešte aj rozbúšilo v spánkoch. V poslednom čase sa mi to stávalo čoraz častejšie a uvedomovala som si, že sa o tom musím pri najbližšej prehliadke zmieniť svojmu neurológovi. Potichu, aby som ten hurhaj v hlave udržala na reťazi, som Thornburghovi zopakovala, čo som mu povedala dosiaľ vždy. „Okrem toho, čo som už vypovedala, nič viac neviem. Na tú noc si nespomínam.“
Znova sa mi videlo, že mi neverí, a na okamih mi zišlo na um, že mi to azda aj povie. No potom som si pripomenula, že takýmto štýlom pracuje skôr Gail Nazarianová, a nie tento vyšetrovateľ. „To ma mrzí,“ zatváril sa, akoby mu to naozaj bolo ľúto. Takýto výraz som počas pojednávania uňho vídala často, keď musel vypovedať, čo zazrel, keď prišiel v to ráno pred tromi rokmi do našej spálne. Políciu zavolala moja priateľka Claire, ktorá nazrela do nášho domu cez predné okno a videla Joea na schodisku ležať v krvi.
Ozval sa detský krik a Thornburgh zablúdil pohľadom až k dvoru domu na nároží, kde dcéry Osbornovcov Portia a Rosamund – ešte také malé, že si vôbec nevšimli zmätok vyvolaný na ulici zástupcami médií – spievali starú táborovú pesničku, pričom striedavo vyskakovali na obrovskú kopu lístia, ktorú – ako som na vlastné oči videla – včera nahrabal ich otec. Vyšetrovateľ sa pousmial, podal mi fikus a obrátil sa na odchod. „Nemôžete niečo urobiť, aby odtiaľto odišli?“ spýtala som sa, pričom som mala na mysli reportérov.
„Majú právo byť na ulici,“ odvetil mi, čo som vedela aj sama. „Zbavíte sa ich jedine tak, že k nim podídete a poviete im niečo, čo im môže poslúžiť.“ Keď som zaváhala, dodal, akoby som bola ustráchané malé decko: „Mám vás tam odprevadiť?“ Usmiala som sa a prikývla ešte predtým, ako ma strach donúti zmeniť rozhodnutie. Postavila som črepník na kapotu svojho auta a pobrala sa za ním k obrubníku.
Prv ako sme prišli k reportérom, pristúpila k nám suseda Pam Furthová, ktorá všetko pozorovala z trávnika oddeľujúceho od seba naše príjazdové cesty.
„Môžem ti nejako pomôcť, Hanna?“ spýtala sa, pričom predstierala záujem aj obavy. Takto sa zrejme zaliečala Kennethovi Thornburghovi. Každý vedel, že vyšetrovateľ je starý mládenec a Pam, s ktorou sa manžel už dávnejšie rozviedol, vôbec neskrýva, že si ustavične hľadá nového manžela.
Vôbec som sa neunúvala s odpoveďou.
Keď sme sa s Thornburghom priblížili k obrubníku, reportéri nás zo všetkých strán obkľúčili. V popredí ich svorky som zazrela Ceciliu Baughovú. Výrazom tváre mi chcela pripomenúť naše niekdajšie zväzky i skutočnosť, že má k môjmu príbehu najbližšie, lebo vyrastala v dome, ktorý bol za rohom. Odvrátila som sa od nej. Zo všetkých strán hučali na mňa otázky, všetky rovnakého typu: „S akým pocitom ste prijali správu, že sa s Rudom Pettym uskutoční nové pojednávanie?“
„Nemám k tomu čo dodať, iba zopakujem svoje presvedčenie, že ho znova odsúdia.“ Rozprávala som pomaly a sformovala si v hlave každé slovo ešte predtým, ako som ho vyslovila.
„Mohli by ste to, prosím, zopakovať o niečo hlasnejšie?“ vykríkol ktosi zozadu.
Thornburgh mi pozrel do očí a pochopil, že už nič viac nepoviem. „Dožičte pani Schuttovej aspoň sa trocha nadýchnuť.“ Naznačil mi, aby som sa vrátila k domu. „Môžete sa na mňa kedykoľvek obrátiť,“ povedal šeptom, takže som to počula iba ja. „Dávajte si pozor.“
Jeho slová boli zrejme čosi viac ako zdvorilá fráza. Vycítila som, ako vážne myslí svoje upozornenie Dávajte si pozor. Rada by som mu bola prejavila, ako si jeho starostlivosť vážim, ale mala som pocit, že si to nemôžem dovoliť. Zmohla som sa iba na Ďakujem a sledovala som, ako sa vracia k autu. Keď sa na príjazdovej ceste pohýnal, urobil dvoma prstami posunok, buď véčko, alebo naznačil, že sa so mnou lúči. Spomenula som si, ako siahol na moju ruku, keď ma prišiel prvý raz vypočúvať do nemocnice. Dotkol sa mi prstov a slabunko mi stisol dlaň, čo som vnímala ako upokojenie a útechu. Potom si odkašľal a požiadal ma, aby som zopakovala výpoveď, ktorú som urobila, keď ma objavil na rozváľanej posteli vedľa kroketového kladiva, ktoré mi zabilo manžela a takmer aj mňa pripravilo o život.
Predtým než som fikus zaniesla dnu, na okamih som postála a počúvala pesničku, ktorú si pospevovali dievčence od Osbornovcov. Teraz opakovane vyliezali na piknikový stolík, zoskakovali z neho na kopu lístia a znova naň vyliezali. Túto pesničku sa pred rokmi naučila moja staršia dcéra Iris v dennom tábore YMCY, kam sme ju posielali namiesto exkluzívnych táborov, kde jej priateľky mali zabezpečené úžasné ubytovanie mimo domu, jazdili na koňoch, hrali loptové hry a nacvičovali divadlo. Aj Dawn sme navrhli, že ju zapíšeme do takého tábora, ale vyhlásila, že radšej ostane doma. Súhlasila som s jej rozhodnutím, hoci Joe bol presvedčený, že je naša povinnosť občas ju niekam vypraviť. „Potrebuje sa dostať na slnko,“ vravel. „Je bledá ako stena.“ Mal pravdu. Raz v ôsmej triede sa jedna nová spolužiačka Dawn spýtala, či nie je albínka.
Z jabĺk, broskýň, tekvice chutí koláč velice. Sýťme sa ním dosýtosti, zmocnejú nám z neho kosti. Kto má chuť naň, zvolá ja! Za môjho detstva sme sa túto pesničku učili so slovom velice, ale to už teraz nebolo prijateľné, aspoň nie v meste ako Everton. Chcela som dievčatám zakývať, hoci som si uvedomovala, že ma z takej vzdialenosti nemôžu zazrieť. Okrem toho som vedela, že tieto deti, ktoré sa pred niekoľkými rokmi prisťahovali do našej štvrte, sa k môjmu domu nesmú ani priblížiť. Hoci som sa to usilovala ignorovať, nemohla som nevedieť, že niektorí ho podľa hrôzostrašnej vražednej udalosti spred niekoľkých desaťročí prezývajú Dom Lizzie Bordenovej.
Aj keď som sa vonku prechádzala so psom, deti sa mi vyhýbali. Pravdepodobne najmä preto, ako vyzerám. Možno im rodičia prikázali, aby odo mňa bočili. Dosiaľ ma to bolelo, ale zvykla som si na to. Vedela som, že tohoročný Halloween sa skončí rovnako ako predchádzajúce dva roky a v miske ostane presne toľko cukríkov, koľko som ich tam na začiatku vložila.
Keď som za starých čias vstupovala do domu cez garáž, otvorila som si dvere kľúčom a potom tlačidlami vypla poplašný systém. Pri zadných dverách som si vyzula topánky a až potom vkročila do kuchyne. Sučka Abby ma na pozdrav oňuchávala čiernym ňufákom, čo pripomínalo bozk, a jej výraz naznačoval otázku: Čo dnes máme na večeru? Hneď som jej odmerala pohárom žranicu z plechovky, ktorá stávala pod výlevkou. Potom som vzala poštu a usporiadala ju podľa dôležitosti, navrchu kôpky som nechávala účty. Život s účtovníkom ma naučil všetko organizovať, každú vec v dome zaraďovať do ‚systémov‘. Hoci to nebolo v mojej povahe, od začiatku manželstva som sa naučila všetko triediť, predvídať a plánovať a rýchlo som pochopila, prečo má Joe takýto spôsob života rád. Donútilo ma to veriť, že svoj život ovládam.
Teraz som sa už nezaťažovala systémami. Iba som Abby nasypala do misky žranice tak doplna, až sa z nej sypala, a pobrala sa hore schodmi, aby som sa prezliekla. Blúzku som hodila smerom ku košu na špinavú bielizeň. Keď som si obliekla džínsy a starú mikinu, ktorá pôvodne patrila niektorému Irisinmu priateľovi, pripla som Abby vôdzku a potľapkala ju – ako to mala rada – po boku. Pre obe bolo lepšie poprechádzať sa ešte pred zotmením, lebo tmy sme sa báli. Odsunula som kúsok záclony a cez oblok som videla, že Thornburgh mal pravdu. Keď si reportéri nakrútili do spravodajských relácií môj nepresvedčivý výrok, rozišli sa, aby odovzdali materiál.
