Tento autobiografický príbeh čakal na svoje vyrozprávanie až príliš dlho. Konečne nastal čas, keď Iby Knill, autorka románu Žena bez čísla, nabrala odhodlanie, ktoré jej dosiaľ chýbalo a rozhodla sa zdieľať všetky tmavé zákutia svojho života.
Už pri samotnej obálke vami prebehne mráz. Scenéria Osvienčimu dokonale spĺňa svoj účel a čiastočne prezrádza, kam autorkine slová hodlajú smerovať. Avšak, jej voľba nie je príliš adekvátna, keďže nejde vyložene o prioritnú záležitosť, skôr len o minimalistický úsek z Ibolykinej minulosti. Aj keď sa postupom času dočítate o hrôzostrašnom dopade, ktoré toto miesto v hlavnej aktérke vyvoláva i v súčasnosti, tá musela čeliť aj mimo neho mnohým iným prekážkam.
Žena bez čísla, no za to s minulosťou natoľko nepríjemnou, že by najradšej zabudla, keby takáto možnosť existovala. Pôvodom Židovka, ktorá svoje detstvo strávila v Československu. Vďaka šitiu, pomerne rozsiahlej znalosti viacerých jazykov a štipke šťastia, Iby mnohokrát vyviazne z nezávideniahodných situácií.
Všetko sa ale mení, keď sa začínajú šíriť zvesti o prenasledovaní Židov. Jej rodičia prichádzajú s radikálnym riešením, nelegálne prepašovať ich dieťa do susedného Maďarska. Pomocou neznámych sa im to podarí, no to ešte netušia, čo ich dcéru, úplne samej v cudzine, na jej ceste čaká. A ona nemá ani zdania, že má za svoju odlišnosť zaplatiť tým najvzácnejším, a to životom. Chce to? Pochopiteľne, že nie.
Tento strhujúci román okrem hrozieb a dôsledkov druhej svetovej vojny odzrkadľuje starú Bratislavu z rokov 1926 až 1941. Vďaka detailnému vykresleniu, ktoré nám sprostredkúva samotná Iby, si čitateľ dokáže pomerne reálne predstaviť typickú bratislavskú rodinu a jej sociálne zabezpečenie. Avšak, miestami tieto opisy pôsobia príliš zdĺhavo a unavujúco, čo ku koncu kazí dejový spád, akým sa hlavná aktérka rozhodla uberať už od samého začiatku.
Kniha sa číta pomerne rýchlo a plynule, o zápletky nie je núdza. Tiež treba podotknúť, že dielo je písané s nadhľadom, keďže autorka sa vyvarovala zbytočne prehnaným emóciám, aké mnoho ľudí pri tejto tematike očakáva. V románe ide skôr o faktografické detaily, ktoré majú priblížiť jednu z najväčších svetových katastrof očami bežného civila. Možno i to je dôvod, prečo sa Iby Knill rozhodla vydať knihu s takým veľkým časovým odstupom, akým je šesťdesiat rokov.
Slová, ktorými autorka rozhodne nešetrí, vás prinútia rozmýšľať a následne porovnávať. Často malicherné problémy dnešnej doby oproti tým Ibolykiným nestoja ani za povšimnutie. Na jedného človeka to je až príliš veľa, aby bol schopný fungovať ako doposiaľ. V mnohých prípadoch možno hovoriť o zúfalých činoch, a tie bude hlavná hrdinka ešte dlho vstrebávať. Napríklad také odmietnutie vrátiť sa domov, a to z jediného nepochopiteľného dôvodu:
„Čas pre mňa stratil význam. Na rozdiel od priateliek som necítila túžbu vrátiť sa domov. Bola som presvedčená o tom, že ma tam nikto nečaká. Mala som pocit, že na tom, kde som a čo sa so mnou stane, nezáležalo. Nezachvátila ma eufória, neužívala som si radosť.“
Konali by ste rovnako ako Iby, alebo by u vás zvíťazila túžba vedieť, ako to dopadlo s vašimi najbližšími? Aj do takejto podoby dokáže človeka zmeniť vojna a jej devastačné účinky.
I napriek tomu, že prvý dojem z knihy nie je práve najlepší, ako celok je Žena bez čísla vhodným čítaním, priam stvoreným na tieto horúce letné dni. Svojím mrazivým obsahom tento váš prvotný pocit však rozhodne zmení. Dokonca Iby odpustíte aj to, že celé jej dielo nepostavila na téme Osvienčim, ako to na prvý pohľad obálka zavádza.
