KAPUŠANY PRI PREŠOVE – Mirko Stachura z Kapušian pri Prešove by mal dnes 42 rokov a bol by oporou svojim rodičom. Patrí k 108 obetiam invázie vojsk Varšavskej zmluvy.
Zomrel pod kolesami sovietskej vojenskej cisterny ako 2,5-ročný. Nie všetky tragédie súvisiace s okupáciou sa stali v prvých dňoch po vpáde vojsk na naše územie. Smrť číhala na svoje obete aj neskôr. Okupanti sa na našom území „dočasne“ udomácnili a vojaci sa správali arogantne. Nešťastím pre rodičov Jána a Cecíliu Stachurových bolo to, že sovietski vojaci sa ubytovali na leteckej základni v neďalekej Vyšnej Šebastovej a pred ich domom jazdili s ťažkými strojmi. Osudným dňom pre Mirka bol 8. október 1968, kedy ho svojou šialenou jazdou usmrtil na krajnici pred domom ruský vojak.
Podľa Jána Stachuru sa šofér rútil z kopca neprimeranou rýchlosťou, pred sebou musel vidieť hlúčik detí, ale neubrzdil. Chlapci prebehli na druhú stranu, ale najmenší Mirko nestihol. Z dvora vybehol za vodárom, ktorý im montoval do nového domu potrubie. „Načo tu prišli? Nikto ich tu nechcel. Keby tu neboli ostali, nič by sa mu nebolo stalo...,“ ani po rokoch sa Mirkov otec nedokáže ubrániť rozrušeniu.
V tom čase pracoval Ján Stachura v prešovskom závode ZPA, kde bol aj členom Komunistickej strany. O tom, že mu ruský vojak zabil syna, nesmel verejne hovoriť. Preto vrátil stranícku legitimáciu, za čo si vyslúžil biľag oportunistu. Dal výpoveď a s takýmto kádrovým profilom odišiel z fabriky. Uchytil sa na stavbe ako robotník. Neuveriteľnú bolesť rodičov mohol zmierniť iba spravodlivý súd. Nebolo však žiadne vyšetrovanie.
Nikdy ich nekonfrontovali s vodičom, nikdy sa mu nemohli pozrieť do očí. Pán Stachura sa domáhal riadneho súdneho dokazovania. Písal žiadosti na vojenský súd, na prokuratúru, listy adresoval aj na vládu. Jedného dňa dostali rozsudok, že vodič je nevinný a Čierny Peter ostal v ich rukách. Ak vôbec bolo nejaké súdne pojednávanie, ich nepredvolali. Po čase sa dozvedeli, že ruského vojaka v tichosti odvelili domov.
Navyše, Jánovi Stachurovi dali štátne orgány jasne najavo, aby si dával pozor na jazyk, čo rozpráva. Pani Cecília sa naučila o smrti svojho syna hovoriť šeptom, aj to len v kruhu blízkych kolegýň. Zastrašovanie, nátlak, umlčovanie boli bežné praktiky totalitného režimu. Jednorazové finančné odškodnenie dostala rodina až po páde socializmu.
Tragédia v rodine Stachurových sa Mirkovou smrťou neskončila. Neprešiel ani rok a do malého hrobu pochovali práve narodenú Marienku. Po pôrode žila iba štyri hodiny. Ďalšia rana osudu prišla v roku 1992, kedy im pri dopravnej nehode zomrel 27-ročný syn Vlado. Doplatil životom na opitého vodiča.
Z deviatich detí ostalo Stachurovcom šesť. Ale tešia sa z deviatich vnúčat a dvoch pravnúčat. „Čas je najlepší lekár, dokáže hojiť rany, ale celkom ich nikdy nevylieči,“ povedal na cintoríne cestou od jedného hrobu k druhému pán Stachura. Jeho manželka si mĺkvo do dlaní schovala niekoľko sĺz. A potom ešte mokrými prstami pohladila zlaté písmená na kríži s menami svojich detí. „Sme hlboko veriaci a konečný súd nad vinníkom nech urobí Boh,“ povedal Ján Stachura.
40. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si pripomíname 21. augusta. Invázia zmarila všetky nádeje vkladané do obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane, Pražskej jari, s ktorou sa spája predovšetkým meno Alexandra Dubčeka. V noci z 20. na 21. augusta vojaci piatich krajín Varšavskej zmluvy - Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR vtrhli na územie Československa. Na "akte internacionálnej solidarity" sa nepodieľalo Rumunsko. Okupácia si vyžiadala niekoľko desiatok mŕtvych a stovky zranených.
Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák a nastala politika normalizácie. Znamenala prenasledovanie účastníkov obrodného procesu, cenzúru a masovú emigráciu Čechov a Slovákov. Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989.
Podľa Jána Stachuru sa šofér rútil z kopca neprimeranou rýchlosťou, pred sebou musel vidieť hlúčik detí, ale neubrzdil. Chlapci prebehli na druhú stranu, ale najmenší Mirko nestihol. Z dvora vybehol za vodárom, ktorý im montoval do nového domu potrubie. „Načo tu prišli? Nikto ich tu nechcel. Keby tu neboli ostali, nič by sa mu nebolo stalo...,“ ani po rokoch sa Mirkov otec nedokáže ubrániť rozrušeniu.
V tom čase pracoval Ján Stachura v prešovskom závode ZPA, kde bol aj členom Komunistickej strany. O tom, že mu ruský vojak zabil syna, nesmel verejne hovoriť. Preto vrátil stranícku legitimáciu, za čo si vyslúžil biľag oportunistu. Dal výpoveď a s takýmto kádrovým profilom odišiel z fabriky. Uchytil sa na stavbe ako robotník. Neuveriteľnú bolesť rodičov mohol zmierniť iba spravodlivý súd. Nebolo však žiadne vyšetrovanie.
Nikdy ich nekonfrontovali s vodičom, nikdy sa mu nemohli pozrieť do očí. Pán Stachura sa domáhal riadneho súdneho dokazovania. Písal žiadosti na vojenský súd, na prokuratúru, listy adresoval aj na vládu. Jedného dňa dostali rozsudok, že vodič je nevinný a Čierny Peter ostal v ich rukách. Ak vôbec bolo nejaké súdne pojednávanie, ich nepredvolali. Po čase sa dozvedeli, že ruského vojaka v tichosti odvelili domov.
Navyše, Jánovi Stachurovi dali štátne orgány jasne najavo, aby si dával pozor na jazyk, čo rozpráva. Pani Cecília sa naučila o smrti svojho syna hovoriť šeptom, aj to len v kruhu blízkych kolegýň. Zastrašovanie, nátlak, umlčovanie boli bežné praktiky totalitného režimu. Jednorazové finančné odškodnenie dostala rodina až po páde socializmu.
Tragédia v rodine Stachurových sa Mirkovou smrťou neskončila. Neprešiel ani rok a do malého hrobu pochovali práve narodenú Marienku. Po pôrode žila iba štyri hodiny. Ďalšia rana osudu prišla v roku 1992, kedy im pri dopravnej nehode zomrel 27-ročný syn Vlado. Doplatil životom na opitého vodiča.
Z deviatich detí ostalo Stachurovcom šesť. Ale tešia sa z deviatich vnúčat a dvoch pravnúčat. „Čas je najlepší lekár, dokáže hojiť rany, ale celkom ich nikdy nevylieči,“ povedal na cintoríne cestou od jedného hrobu k druhému pán Stachura. Jeho manželka si mĺkvo do dlaní schovala niekoľko sĺz. A potom ešte mokrými prstami pohladila zlaté písmená na kríži s menami svojich detí. „Sme hlboko veriaci a konečný súd nad vinníkom nech urobí Boh,“ povedal Ján Stachura.
40. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si pripomíname 21. augusta. Invázia zmarila všetky nádeje vkladané do obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane, Pražskej jari, s ktorou sa spája predovšetkým meno Alexandra Dubčeka. V noci z 20. na 21. augusta vojaci piatich krajín Varšavskej zmluvy - Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR vtrhli na územie Československa. Na "akte internacionálnej solidarity" sa nepodieľalo Rumunsko. Okupácia si vyžiadala niekoľko desiatok mŕtvych a stovky zranených.
Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák a nastala politika normalizácie. Znamenala prenasledovanie účastníkov obrodného procesu, cenzúru a masovú emigráciu Čechov a Slovákov. Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989.
