BRATISLAVA - Na august ´68 sa nedá pozerať čierno-bielo, tvrdí bývalá moderátorka a redaktorka ČST Dagmar Herrmannová, známa skôr ako Dana Herrmannová.
Televíznych divákov 21. augusta 1968 informovala o dianí aj po obsadení televízie vojakmi. Prvé hodiny okupácie prežila vo vysielaní bratislavského štúdia ČST.
Prišla do neho neplánovane. Ráno 21. augusta 1968 v televízii sledovala, čo sa deje a hneď, aj keď nemala službu v práci, bežala do vysielania, cez tanky a davy ľudí na uliciach hlavného mesta. Z vtedajšieho sídla ČST v Bratislave, v súčasnej budove ministerstva kultúry na Námestí SNP, začali okamžite improvizované vysielanie. Bez prípravy čítali protestné vyhlásenia a výzvy vtedajších predstaviteľov vlády. "Dnešným žargónom - bolo to adrenalínové vysielanie, vysielanie do poslednej chvíle, až kým do budovy vošli vojaci."
Herrmannnová sa potom priamo pred kamerou zbalila a divákom oznámila, že v budove televízie sú už vojaci okupačných vojsk a preto musia vysielanie zastaviť. Bratislavská ČST následne ilegálne vysielala 10 dní z rôznych miest, z nedostavaných budov, ale aj z garáží v Trnávke, spomína Herrmannová. Darilo sa to len vďaka úžasnej snahe a nadšeniu technikov, zvukárov, kameramanov, moderátorov, všetkým tým z televízie, čo mali odvahu ukázať sa na obrazovke, prezentovať slobodné názory. Začiatkom septembra sa televízia vrátila do svojho sídla a začal sa postupný normalizačný tlak.
S obdobím po násilnom prerušení snáh o demokratizáciu pomerov v komunistickej strane - Pražskej jari sa Herrmannová nevedela vyrovnať. "Mali sme sa stotožniť s tým, že tí, čo nás obsadili, nás prišli oslobodiť." Nástup normalizácie charakterizovalo napríklad to, že ľudia miesto okupačných vojsk začali hovoriť o spriatelených vojskách. Tieto správy už nemohla čítať a preto požiadala o preloženie z obrazovky do výroby. "Odpoveďou bolo okamžité prepustenie z dôvodov vážneho narušenia pracovnej disciplíny, s dôvetkom, že moja ďalšia prítomnosť by mohla ohroziť chod televízie, čo mi až polichotilo," spomína bývalá televízna moderátorka.
Po odchode z televízie sa zdokonalila v angličtine, z ktorej aj prekladala. Rehabilitáciu, aj keď len na pár rokov, zažila až po roku 1989, kedy v televízii napríklad pripravovala autorský celoročný cyklus o roku 1968 Rok našej nádeje, tiež cyklus Takí sme boli k 40. výročiu televízneho vysielania a aj reláciu o zvieratkách Hľadám domov.
Prišla do neho neplánovane. Ráno 21. augusta 1968 v televízii sledovala, čo sa deje a hneď, aj keď nemala službu v práci, bežala do vysielania, cez tanky a davy ľudí na uliciach hlavného mesta. Z vtedajšieho sídla ČST v Bratislave, v súčasnej budove ministerstva kultúry na Námestí SNP, začali okamžite improvizované vysielanie. Bez prípravy čítali protestné vyhlásenia a výzvy vtedajších predstaviteľov vlády. "Dnešným žargónom - bolo to adrenalínové vysielanie, vysielanie do poslednej chvíle, až kým do budovy vošli vojaci."
Herrmannnová sa potom priamo pred kamerou zbalila a divákom oznámila, že v budove televízie sú už vojaci okupačných vojsk a preto musia vysielanie zastaviť. Bratislavská ČST následne ilegálne vysielala 10 dní z rôznych miest, z nedostavaných budov, ale aj z garáží v Trnávke, spomína Herrmannová. Darilo sa to len vďaka úžasnej snahe a nadšeniu technikov, zvukárov, kameramanov, moderátorov, všetkým tým z televízie, čo mali odvahu ukázať sa na obrazovke, prezentovať slobodné názory. Začiatkom septembra sa televízia vrátila do svojho sídla a začal sa postupný normalizačný tlak.
S obdobím po násilnom prerušení snáh o demokratizáciu pomerov v komunistickej strane - Pražskej jari sa Herrmannová nevedela vyrovnať. "Mali sme sa stotožniť s tým, že tí, čo nás obsadili, nás prišli oslobodiť." Nástup normalizácie charakterizovalo napríklad to, že ľudia miesto okupačných vojsk začali hovoriť o spriatelených vojskách. Tieto správy už nemohla čítať a preto požiadala o preloženie z obrazovky do výroby. "Odpoveďou bolo okamžité prepustenie z dôvodov vážneho narušenia pracovnej disciplíny, s dôvetkom, že moja ďalšia prítomnosť by mohla ohroziť chod televízie, čo mi až polichotilo," spomína bývalá televízna moderátorka.
Po odchode z televízie sa zdokonalila v angličtine, z ktorej aj prekladala. Rehabilitáciu, aj keď len na pár rokov, zažila až po roku 1989, kedy v televízii napríklad pripravovala autorský celoročný cyklus o roku 1968 Rok našej nádeje, tiež cyklus Takí sme boli k 40. výročiu televízneho vysielania a aj reláciu o zvieratkách Hľadám domov.
