Slovenský prezident Ivan Gašparovič a rakúsky prezident Heinz Fischer
BRATISLAVA - Nádej a snaha tú nádej pretaviť do reality a na druhej strane zmarené nádeje, pokus uhrať kompromis a dlhý čas čakania, tak si spomína na udalosti spred 40-tich rokov historik, blízky spolupracovník a priateľ Alexandra Dubčeka, Ivan Laluha.
Ako povedal, "fungovali sme na Vysokej škole ekonomickej, rehabilitovali sme profesorov, ktorých odsunuli v 50. rokoch, umožnili sme návrat študentom, ktorí boli vylúčení za to, že ich rodičia nepodpísali vstup do JRD, dávali sme do funkcií nestraníkov, zavádzali sme nové moderné predmety do výučby - to bol náš konkrétny socializmus s ľudskou tvárou - teda priblíženie sa civilizačnej úrovni Európy."
Laluha, blízky spolupracovník Alexandra Dubčeka - politika, štátnika, vedúcej osobnosti Pražskej jari 1968, tvrdí, že Dubček išiel tou cestou, akú očakávala od neho spoločnosť. "Ak spoločnosť chce reformy, politik by sa jej nemal obrátiť chrbtom, ísť v ústrety mocnému, ktorý mu dá sladký život, ale odvrhnutie národa," myslí si Laluha. Boli sme úprimne presvedčení, že nikomu nechceme zle. Dubček sa v tom čase nebál o seba, ale najmä o životy mladej generácie a to ho viedlo aj k postojom, ktoré sa mu často vytýkajú - napríklad, že po obsadení nevyzval na ozbrojenú obranu. Dôvodom prečo Dubčeka nasledovali davy ľudí, boli podľa Ivana Laluhu najmä jeho vlastnosti - bol konsenzuálny, ústretový, nevnášal napätie, hľadal dohodu, nebol pahltný na majetok a sám tak aj žil. Tieto ľudské cnosti vnášal do politiky a to ľudia vycítili.
Slobodu, ktorú po vyše 20-tich rokoch priniesol Čechom a Slovákom november ´89 považuje historik Ivan Laluha istým spôsobom za pokračovanie roka 1968. Nesúhlasí s tvrdením, že ide o niečo úplne nové. "Mne sa zdá, že nie že história má svoju kontinuitu, veď myšlienka demokracie, myšlienka spolupráce s Európou - to sme proklamovali i vtedy, keď všetci okolo nás sa na to veľmi mračili. Mali sme tú odvahu," povedal. To, čo je dnes iné, sú aktéri moci, geopolitické súvislosti a to treba akceptovať, na druhej strane dejiny majú svoju kontinuitu víťazstiev a prehier, snáh človeka o modernizáciu a na to netreba zabúdať, upozornil Laluha, ktorý verí, že to pochopia aj dnešní predstavitelia Slovenska.
Laluha, blízky spolupracovník Alexandra Dubčeka - politika, štátnika, vedúcej osobnosti Pražskej jari 1968, tvrdí, že Dubček išiel tou cestou, akú očakávala od neho spoločnosť. "Ak spoločnosť chce reformy, politik by sa jej nemal obrátiť chrbtom, ísť v ústrety mocnému, ktorý mu dá sladký život, ale odvrhnutie národa," myslí si Laluha. Boli sme úprimne presvedčení, že nikomu nechceme zle. Dubček sa v tom čase nebál o seba, ale najmä o životy mladej generácie a to ho viedlo aj k postojom, ktoré sa mu často vytýkajú - napríklad, že po obsadení nevyzval na ozbrojenú obranu. Dôvodom prečo Dubčeka nasledovali davy ľudí, boli podľa Ivana Laluhu najmä jeho vlastnosti - bol konsenzuálny, ústretový, nevnášal napätie, hľadal dohodu, nebol pahltný na majetok a sám tak aj žil. Tieto ľudské cnosti vnášal do politiky a to ľudia vycítili.
Slobodu, ktorú po vyše 20-tich rokoch priniesol Čechom a Slovákom november ´89 považuje historik Ivan Laluha istým spôsobom za pokračovanie roka 1968. Nesúhlasí s tvrdením, že ide o niečo úplne nové. "Mne sa zdá, že nie že história má svoju kontinuitu, veď myšlienka demokracie, myšlienka spolupráce s Európou - to sme proklamovali i vtedy, keď všetci okolo nás sa na to veľmi mračili. Mali sme tú odvahu," povedal. To, čo je dnes iné, sú aktéri moci, geopolitické súvislosti a to treba akceptovať, na druhej strane dejiny majú svoju kontinuitu víťazstiev a prehier, snáh človeka o modernizáciu a na to netreba zabúdať, upozornil Laluha, ktorý verí, že to pochopia aj dnešní predstavitelia Slovenska.
