BRATISLAVA - Pred štyridsiatimi rokmi sa začalo niečo veľmi zlé, začal sa koniec snahy zmeniť niečo, čo nebolo zmeniteľné, tvrdí moderátor SRo Michal Tvarožek. Známy hlas verejnoprávneho rozhlasu prekvapil deň vpádu vojsk Varšavskej zmluvy ako 25-ročného redaktora rozhlasu na služobnej ceste v Žiline.
Podľa príkazu bratislavskej centrály tu nejaký čas ostali mapovať situáciu. Keďže však boli rozhlasové linky prerušené, posielali správy ďalekopismi. Už v noci z 21. na 22. augusta bol opäť v Bratislave. Spolu s kolegom som si vtedy "na tých pustých nočných uliciach plných tankov uvedomil, že to nebude žiaden žart, žiadne vojenské cvičenie, ale že sa začalo niečo veľmi zlé," povedal Tvarožek.
Pre vtedajší Československý rozhlas (dnes SRo) pracoval len približne štyri mesiace. Rozhlas po invázii slobodne vysielal z rôznych miest Bratislavy až do začiatku septembra. Z centrály na Zochovej ulici sa to nedalo, hneď ju totiž obsadili sovietske vojská a všetkých z nej vyhnali. Nevedel, kde sa nachádza vysielač rozhlasu, to vedelo z bezpečnostných dôvodov len pár zasvätených. Navyše atmosféra medzi ľuďmi sa zhoršila, začala sa naštrbovať jednota myslenia. Úlohou mladého redaktora boli ankety s obyvateľmi Bratislavy.
Pásky s nahrávkami odovzdával do vysielania neznámym ľuďom v dohodnutý čas na rôznych miestach a tí ich dodávali do vysielania. Do sídla rozhlasu sa dostali asi po dvoch týždňoch, keď vojská uvoľnili rozbité pracoviská na Zochovej. Rozhlas sa do nich začal postupne sťahovať a zo začiatku pokračoval v slobodnom vysielaní, ale to sa podľa Tvarožka postupne obmedzovalo úmerne s tým, ako sa pritvrdzovala politická situácia.
Po vpáde vojsk, ktorý prerušil reformné snahy Pražskej jari, bol človek tak trochu optimista a myslel si, že nebude to dlho trvať. "Verili sme, že politici pochopia, že urobili chybu," spomína Tvarožek. Ako však plynuli mesiace, uvedomoval si, že tak ideálne to nebude. Nastalo rozčarovanie, skepsa a silu dodávalo akurát spájanie sa ľudí rovnakého zmýšľania.
Nástup normalizácie bol pre istú skupinu ľudí veľmi zlý a tá ďalšia sa začala na to pozerať realisticky, konštatoval rozhlasový moderátor, ktorý sa na rok 1968 s odstupom rokov pozerá trochu nostalgicky. Bolo to obdobie plné nadšenia, elánu a chuti niečo odovzdávať, trebárs aj tej rozhlasovej informácie, tvrdí. Na druhej strane si Tvarožek uvedomuje, že keď sa na udalosti z augusta ´68 pozrie spätne, odrazu zistí, že išlo o snahu zmeniť niečo nezmeniteľné. Človek však "k tomu dospeje až po istom čase, istých skúsenostiach, ale neľutujem, že som to zažil a neľutujem, že je za mnou tá troška roboty, ktorou som aj ja v tom čase prispel," povedal rozhlasový moderátor.
Myslím si, že pokračovaním roku 1968, ale s úplne iný politickým aspektom bol rok 1989. "V ´68 niečo vybuchlo a zasypalo tú dobrú myšlienku a v ´89, možno takisto - z čírej duše ľudí, vypuklo zas niečo iné a to pokračuje až do dnešných čias, pre niekoho pozitívne, pre niekoho negatívne, ale tá zmena prišla," dodal Tvarožek, ktorý v SRo zostal ako jeden z mála priamych účastníkov augusta 1968.
Pre vtedajší Československý rozhlas (dnes SRo) pracoval len približne štyri mesiace. Rozhlas po invázii slobodne vysielal z rôznych miest Bratislavy až do začiatku septembra. Z centrály na Zochovej ulici sa to nedalo, hneď ju totiž obsadili sovietske vojská a všetkých z nej vyhnali. Nevedel, kde sa nachádza vysielač rozhlasu, to vedelo z bezpečnostných dôvodov len pár zasvätených. Navyše atmosféra medzi ľuďmi sa zhoršila, začala sa naštrbovať jednota myslenia. Úlohou mladého redaktora boli ankety s obyvateľmi Bratislavy.
Pásky s nahrávkami odovzdával do vysielania neznámym ľuďom v dohodnutý čas na rôznych miestach a tí ich dodávali do vysielania. Do sídla rozhlasu sa dostali asi po dvoch týždňoch, keď vojská uvoľnili rozbité pracoviská na Zochovej. Rozhlas sa do nich začal postupne sťahovať a zo začiatku pokračoval v slobodnom vysielaní, ale to sa podľa Tvarožka postupne obmedzovalo úmerne s tým, ako sa pritvrdzovala politická situácia.
Po vpáde vojsk, ktorý prerušil reformné snahy Pražskej jari, bol človek tak trochu optimista a myslel si, že nebude to dlho trvať. "Verili sme, že politici pochopia, že urobili chybu," spomína Tvarožek. Ako však plynuli mesiace, uvedomoval si, že tak ideálne to nebude. Nastalo rozčarovanie, skepsa a silu dodávalo akurát spájanie sa ľudí rovnakého zmýšľania.
Nástup normalizácie bol pre istú skupinu ľudí veľmi zlý a tá ďalšia sa začala na to pozerať realisticky, konštatoval rozhlasový moderátor, ktorý sa na rok 1968 s odstupom rokov pozerá trochu nostalgicky. Bolo to obdobie plné nadšenia, elánu a chuti niečo odovzdávať, trebárs aj tej rozhlasovej informácie, tvrdí. Na druhej strane si Tvarožek uvedomuje, že keď sa na udalosti z augusta ´68 pozrie spätne, odrazu zistí, že išlo o snahu zmeniť niečo nezmeniteľné. Človek však "k tomu dospeje až po istom čase, istých skúsenostiach, ale neľutujem, že som to zažil a neľutujem, že je za mnou tá troška roboty, ktorou som aj ja v tom čase prispel," povedal rozhlasový moderátor.
Myslím si, že pokračovaním roku 1968, ale s úplne iný politickým aspektom bol rok 1989. "V ´68 niečo vybuchlo a zasypalo tú dobrú myšlienku a v ´89, možno takisto - z čírej duše ľudí, vypuklo zas niečo iné a to pokračuje až do dnešných čias, pre niekoho pozitívne, pre niekoho negatívne, ale tá zmena prišla," dodal Tvarožek, ktorý v SRo zostal ako jeden z mála priamych účastníkov augusta 1968.
