KOŠICE - Príchod vojsk Varšavskej zmluvy pred štyridsiatimi rokmi naruby prevrátil život Košičana fotografa Tibora Kováča. Na 21. august 1968 nemôže zabudnúť. Denne mu ho pripomína invalidný vozík, ale i jeho vlastné fotografie, ktoré urobil v prvý deň príchodu vojsk.
,,Celý deň od rána som fotografoval, čo sa deje v meste po príchode vojakov. Už sa stmievalo, keď som sa vracal domov. Išiel som z Námestia osloboditeľov smerom na Štúrovu, keď som zacítil prudkú, ostrú bolesť. Dostal som guľku do hlavy. Vďaka lekárom som sa druhý raz narodil. No zároveň som sa dozvedel, že už nikdy nebudem chodiť,“ hovorí Tibor Kováč. Dodal, že v meste už panoval relatívny pokoj, hoci sa cez deň dosť strieľalo.
Jeho si vo vyľudnenom meste vzal na mušku nejaký ostreľovač. Tibor Kováč mal vtedy 31 rokov a pracoval ako dokumentárny fotograf v dnešnom Slovenskom technickom múzeu. Celý deň fotografoval okupantov, prežil i streľbu v centre mesta, po ktorej ostali ležať na dlažbe šiesti mŕtvi a viacerí ranení.
Fotografický materiál z prvého dňa príchodu vojsk sa mu podarilo uchrániť až do novembra 1989, hoci ešte v nemocnici ho vypočúvali, rovnako jeho príbuzných. „Vlastne negatívy mám dodnes a majú veľkú historickú hodnotu,“ hovorí Kováč. Dodal, že udržať štyridsať rokov fotografické negatívy v dobrom stave vyžaduje kus profesionálneho majstrovstva.
Celú éru socializmu bol šikanovaný. Len vďaka dobrým priateľom sa neskôr dostal do rúk českých špecialistov, ktorí mu pomohli. Z Košíc ho „odpratali“ do ústavu pre invalidov v Prešove, kde strávil dlhých osem rokov. Rehabilitoval, lepil papierové škatuľky na syry, robil zástrčky do telefónov za dvadsať korún na deň. Z nich si postupne našetril na nový fotoaparát. Zvečnil ním udalosti novembra '89 v Košiciach.
,,Privítal som zmenu, ale žiaľ, teraz po rokoch zisťujem, že sa ani zďaleka nenaplnili moje očakávania. Za socializmu som bol proskribovaný, no aj po novembri som zostal akoby odstrčený,“ trpko konštatuje Kováč. Chuť žiť a tvoriť ho však neopustila.
,,Na august '68 zabudnúť nemôžem, ale nenávisť či hnev už necítim. A čo mám oslavovať, že som odvtedy na vozíku? Na ten, chvála bohu, zabúdam, keď cez objektív fotoaparátu mapujem život v meste,“ hovorí Kováč. Košičania ho často vidia v uliciach mesta na elektrickom vozíčku a s fotoaparátom.
Jeho si vo vyľudnenom meste vzal na mušku nejaký ostreľovač. Tibor Kováč mal vtedy 31 rokov a pracoval ako dokumentárny fotograf v dnešnom Slovenskom technickom múzeu. Celý deň fotografoval okupantov, prežil i streľbu v centre mesta, po ktorej ostali ležať na dlažbe šiesti mŕtvi a viacerí ranení.
Fotografický materiál z prvého dňa príchodu vojsk sa mu podarilo uchrániť až do novembra 1989, hoci ešte v nemocnici ho vypočúvali, rovnako jeho príbuzných. „Vlastne negatívy mám dodnes a majú veľkú historickú hodnotu,“ hovorí Kováč. Dodal, že udržať štyridsať rokov fotografické negatívy v dobrom stave vyžaduje kus profesionálneho majstrovstva.
Celú éru socializmu bol šikanovaný. Len vďaka dobrým priateľom sa neskôr dostal do rúk českých špecialistov, ktorí mu pomohli. Z Košíc ho „odpratali“ do ústavu pre invalidov v Prešove, kde strávil dlhých osem rokov. Rehabilitoval, lepil papierové škatuľky na syry, robil zástrčky do telefónov za dvadsať korún na deň. Z nich si postupne našetril na nový fotoaparát. Zvečnil ním udalosti novembra '89 v Košiciach.
,,Privítal som zmenu, ale žiaľ, teraz po rokoch zisťujem, že sa ani zďaleka nenaplnili moje očakávania. Za socializmu som bol proskribovaný, no aj po novembri som zostal akoby odstrčený,“ trpko konštatuje Kováč. Chuť žiť a tvoriť ho však neopustila.
,,Na august '68 zabudnúť nemôžem, ale nenávisť či hnev už necítim. A čo mám oslavovať, že som odvtedy na vozíku? Na ten, chvála bohu, zabúdam, keď cez objektív fotoaparátu mapujem život v meste,“ hovorí Kováč. Košičania ho často vidia v uliciach mesta na elektrickom vozíčku a s fotoaparátom.
T. Kováč august 68
