BRATISLAVA – Posledné dva roky sú pre Európu mimoriadne tragické. Hrozba teroristického útoku číha pomaly na každom kroku a svet sa pýta, kedy sa zobudíme do pokojného rána. Je radikalizmus a terorizmus duševná choroba? Na to sme sa spýtali banskobystrického psychiatra Michala Pataráka. Ukazuje sa však, že beštialita sa ukrýva v samostatnej ľudskej prirodzenosti.
Môže sa stať aj z bežného, dajme tomu sekularizovaného človeka, radikál?
Áno, samozrejme. Radikalizmus je fenomén so širokým koreňom a vôbec nie je špecificky spätý s konkrétnym náboženstvom. Radikálny môže byť aj kresťanský veriaci, napríklad v tom, ako sa stráni sveta, namiesto toho, aby ho obohacoval o svoje kresťanstvo, alebo v tom, že svoju verziu kresťanstva považuje za recept pre všetkých. Radikálny postoj však môže mať aj príslušník politickej strany, koniec koncov, vidíme to už pomerne bežne. Ľavicový radikál sa môže úporne snažiť o návrat socializmu, kým pravicový radikál by zrušil princíp rovnosti medzi občanmi. Obaja sú pritom antidemokratickí. Radikalizmus tak nie je o konkrétnom obsahu, skôr je to nekompromisný postoj, v ktorom človek neváha na realizáciu svojich cieľov siahnuť aj po ostrejších metódach.
Ako človek skĺzne do radikalizmu?
Radikalizácia je podľa mňa do značnej miery záležitosťou účinnej sugescie a zvýšenej sugestibility, teda ochoty prijímať sugescie. V slabej chvíli alebo na základe istých životných skúseností človek uverí ideám, ku ktorým potom prílišne lipne a považuje ich za riešenie nielen pre seba, ale pre všetkých. Ide o spoločenský fenomén, ku ktorému síce psychiatria má čo povedať, nemôžem ho však označiť za patologický. Ľudia sú už proste takí.
Akú úlohu zohráva pri radikalizácii náboženstvo? V prípade džihádizmu je to islam, o ktorom religionisti priznávajú, že obsahuje prvky násilia a krutosti. Akým spôsobom dokáže silná viera v nejaké idealizované princípy urobiť z obyčajného človeka vraha?
Myslím si, že náboženstvo môže zohrať veľkú rolu, ale ako som povedal, nemusí. Poznáme rôzne druhy teroristických skupín, ktoré nemali žiadne náboženské ciele – napríklad baskických separatistov alebo Írsku republikánsku armádu. Ak hovoríme o islamských radikáloch, skôr sa v ich životných príbehoch objavuje náhle oddelenie od predchádzajúceho života, pretrhnutie bývalých vzťahov a angažovanie sa v úzkej skupine ľudí, ktorá môže mať akýsi komunitný charakter. Práve v nej pociťuje výrazné psychické uspokojenie. Blízkosť a dôvera medzi jednotlivými členmi, ako aj spoločný cieľ a rovnaká myšlienková základňa, môže slúžiť ako kompenzácia minulých frustrácií a vyviaznutie zo súčasného zmätku k jasne formulovanej budúcnosti. Ťažko pritom povedať, kedy sa človek vo vnútri stáva teroristom. Či je to až pri napadnutí a útoku, alebo v čase konverzie k radikálnemu spôsobu života a myslenia. Táto konverzia je však tiež procesom a podľa mňa nemožno jednoznačne určiť nejaký rozhodujúci okamih. Som však presvedčený, že to môže byť úplne obyčajný človek, ktorý dajme tomu práve prechádza krízou. Viackrát už zaznelo, že terorista neinklinoval k duchovnému života a islam použil len ako motivačnú škrupinu, pričom energia jeho skutku bola skôr afektívna.
Do akej miery môže byť teroristický čin jednotlivca výsledkom jeho osobnostnej štruktúry? Existuje nejaký „zlý gén“? Alebo za to môže prostredie, v ktorom vyrastal?
Toto by som vôbec nepatologizoval. Násilné správanie je podmienené aj geneticky, ale v tomto prípade sa vôbec nemôžeme obmedzovať na biologické vysvetlenia. Terorizmus považujem za fenomén vzniknutý v interakcii so špecifickým prostredím. Isteže by mohli byť v hre aj určité osobnostné črty. Kedysi sa dokonca hovorilo o fanatickej psychopatii. Dnes však diagnostikujeme paranoidnú poruchu osobnosti, medzi ktorej prejavy patrí napríklad nadmerná podozrievavosť, nedôverčivosť, zvýšená citlivosť na odmietnutie, či tendencia ku konšpiračným vysvetleniam. Ani súbor týchto čŕt však jedinca v žiadnom prípade nedisponuje k dráhe teroristu.
Folie à plusieurs však môže poskytovať istú odpoveď. Ide o takzvanú psychózu mnohých, ktorá samozrejme nie je v prípade teroristov psychózou v pravom zmysle slova, ide však o zhubný vplyv istých myšlienok, odtrhnutých od normálneho ľudského spoločenského života, v úzkej skupine, ktorá je relatívne oddelená od vonkajšieho sveta, a v ktorej má značnú autoritu vodca a pár jemu podriadených jedincov. Folie à plusieurs nevysvetľuje, prečo sú v tejto spoločensky nebezpečnej skupine práve títo ľudia, ale celkom priliehavo podľa mňa opisuje jej dynamiku.
Vplývajú idey extrémizmu horšie na mladých ľudí, ktorí ešte nedosiahli dospelosť?
Jednoznačne ide o citlivejšiu skupinu, najmä ak nie sú kultúrne alebo vzťahovo zakorenení. V mladosti je všeobecne zvýšená sugestibilita, ako aj tendencia k zakladaniu identity na základe príslušnosti k istej skupine.
Myslíte si, na základe psychiatrickej praxe, že sa z odsúdeného teroristu (alebo masového vraha) môže stať časom človek, ktorý sa dokáže opäť bezproblémovo začleniť do spoločnosti, ak by nedostal doživotie? Pred radikalizáciou boli údajne niektorí teroristi „normálni ľudia“.
To je ťažká otázka, ktorá sa dá konkrétnejšie zodpovedať iba individuálne. Možné sú podľa mňa oba krajné scenáre, i to, že po vymanení z vplyvu extrémistickej skupiny človek vytriezvie, ale i to, že radikálne názory ostanú pevnou súčasťou jeho ja. V prípade masového vraha niečo ako bezproblémové začlenenie do spoločnosti nepredpokladám vôbec. Už len z titulu toho, čo spravil a toho, že ostatní to o ňom dobre vedia.
Nedávno sa objavila psychologická štúdia, podľa ktorej sa teroristické útoky neraz objavujú ako reťazová reakcia – nasledujú po sebe s krátkym časovým odstupom. Niektorí útočníci dokonca priznali, že ich v konaní inšpiroval predchádzajúci útok alebo konkrétny útočník. Je také niečo možné a dá sa tomu zabrániť?
Je to možné, pravdaže. V ľudskej spoločnosti odjakživa existujú sugestívne javy, ako napríklad emocionálna nákaza, a každý osobitnejší ľudský prejav môže byť virulentný, nakoľko imitácia a učenie nás sprevádzajú od narodenia a od nepamäti. V súčasnom informačnom svete, v ktorom médiá stereotypne opakujú každý takýto čin a venujú mu detailnú pozornosť, tomu podľa mňa efektívne zabrániť nemožno. Týka sa to pritom aj samovrážd, pre ktoré niektorým jedincom, bohužiaľ, poskytujú inšpiráciu mnohí známi a slávni ľudia.
