BRATISLAVA – Aj v konzumnej spoločnosti človek hľadá spôsoby, ako kultivovať svoju dušu. Permanentne však žijeme na pomedzí nenaplnených túžob a reality, v ktorej nemáme čas zahľadieť sa do seba. Kde máme hľadať zmysel života a nie je to márne? Na to sme sa spýtali banskobystrického psychiatra Michala Pataráka.
Prežíva podľa vás naša euroatlantická kultúra určitú krízu hodnôt? Ako sa prejavuje v duševnej či duchovnej oblasti?
Nepovedal by som, že ide o krízu hodnôt, určite sme však svedkami dramatickej zmeny v životnom štýle, ktorý nás anonymizuje vo veľkých mestách, orientuje na výkon a pracovný úspech, a ktorý nám štiepi rodinné systémy. Anonymita znemožňuje adekvátnu pomoc druhému človeku a vedie k ľahostajnosti voči problémom iných. Orientácia na výkon nás oberá o pokoj a o to podstatné okolo nás, čo sú podľa mňa vzťahy. A štiepenie rodiny vidím nielen v tom, že sa partneri po problémoch skoro vzdávajú pokusov o opätovné priblíženie a rozvádzajú sa, ale aj v tom, že mnohí z členov rodiny sú v zahraničí a rodina sa schádza len kedy-tedy. Jej podporná funkcia, i jej ochranná funkcia, napríklad voči duševným poruchám, tak mizne.
Denne sme svedkami násilia, nestability a nejasných hraníc, zároveň nespokojnosti a honby za nenásytným plnením rôznych túžob. Bolo to niekedy v dejinách vlastne inak?
Čo sa týka násilia, bolo tu vždy, je špecifikom človeka, nakoľko zviera nemôže byť násilné. Zároveň som však presvedčený, že takmer všetky historické epochy boli omnoho menej stabilné, ako je tá naša.
Ako rieši svoje spirituálne potreby človek v konzumnej spoločnosti? V čom môžeme hľadať zmysel?
Zmysel toho ako a prečo žijeme, je podľa mňa ukrytý v našich vzťahoch. Ak tie krachujú, stroskotáva aj on. Každý by si mal nájsť ten svoj – neexistuje totiž univerzálny zmysel života, ktorý by bol na predpis, či odporučenie. Duchovne žiť môže len človek, ktorý sa na chvíľu zastaví a zistí, že mu tento konzumný kolobeh nestačí. Že pre neho existuje aj niečo, čo je omnoho vyššie alebo hlbšie. Jedno z riešení je uniknúť zo samsáry konzumu tým, že vieme, čo naozaj chceme a potrebujeme – a toho býva spravidla veľmi málo, a že vieme povedať rázne nie tomu, čo nepotrebujeme.
Prispieva k ukotveniu človeka v spoločnosti aj viera, resp. spiritualita? Sú veriaci ľudia vyrovnanejší?
Ja si myslím, že áno. Viera, ak je zdravá, upevňuje vnútorné hodnoty človeka, ktorý tak môže pevne stáť na zemi a čeliť rôznym problémom vyrovnanejšie. Samozrejme, nemám na mysli fanatizmus, ani idealizmus, ktorý je nohami zavesený na nebo.
Čo by sme mali v uvažovaní zmeniť napríklad my Slováci, aby sme boli šťastnejší? Ako národ sme relatívne nábožensky založení, no napriek tomu sa veľakrát porovnávame so sekularizovanejším Západom a považujeme ho za vzor. To, čo hovorí kresťanstvo, je predsa v rozpore s našimi materiálnymi túžbami.
Náboženstvo, ako istý organizovaný systém, je niečo úplne iné ako viera, ktorá je vnútorná a subjektívna. Silu človeku nedodáva náboženstvo, ani príslušnosť k nejakému vierovyznaniu, ale bytostné presvedčenie a nádej. Najviac nám chýba nádej, akýsi pozitívny pohľad do budúcna, individuálneho či kolektívneho. Kresťanstvo osobne nevnímam ako niečo, čo je v protiklade s našimi mnohohlasnými túžbami, skôr sa ich snaží istým spôsobom usporiadať a zharmonizovať. Z takého upratania by iste mohla ťažiť celá naša spoločnosť.
Zasahuje aktuálny hodnotový systém spoločnosti aj do politickej sféry? Nielen na Slovensku, ale aj v iných európskych krajinách sa do popredia dostávajú extrémistické strany a voči politikom cítiť nedôveru. Prečo je to tak?
Obávam sa, že nedôvera voči politikom nie je chybou voličov, ale po tom všetkom, čo sa u nás stalo, momentálne adaptívnym spoločenským postojom. Rozmach krajnej pravice ale súvisí so širšou nespokojnosťou, pri ktorej v kotle voliča stúpa para až tak, že sa uvoľní ventil k príliš rýchlym a jednoznačným riešeniam. Nielen história, ale aj naša každodennosť ukazuje, že takéto riešenia neprinášajú očakávaný efekt a sú falošné. Často len odvádzajú pozornosť od skutočných a hlavných problémov.
Ak by som sa však mal vyjadriť k celoeurópskej tendencii stúpajúceho nacionalizmu, myslím, že ide o odpoveď na nie celkom zvládnuté integračné úsilie, čo v istom bode začalo roztáčať koleso opačným smerom. Ide o prirodzenú odpoveď i z hlbinne-psychologického pohľadu, ktorá však, ak nebude včas spracovaná, môže mať katastrofálne následky.
Môže ísť v prípade extrémizmu o generačný problém? Môžu radikálnejšie názory súvisieť s akousi nudou v spoločnosti a problémami mladých, ktorí nemajú za čo a proti čomu bojovať?
Samozrejme, ide o generačný problém. Každá generácia sa musí vyrovnať s inými tlakmi a silami, ako aj s nánosmi predchádzajúcich generácií. V otázke naznačujete hodnotovú vykorenenosť, a je možné, že vzkriesenie nacionalizmu, ktorý bol živý pred desaťročiami, súvisí s túžbou po explicitnejších hodnotách a jednoznačnom smerovaní. Nacionalizmus v týchto podobách však k ničomu konštruktívnemu nevedie.
Do politiky sa mieša aj otázka prijímania utečencov a protiteroristické opatrenia. V atmosfére strachu a neistoty človeka sa možno ťažšie budujú medziľudské a medzikultúrne vzťahy. Aký máte názor na túto dichotómiu? Na jednej strane výzvy na ľudskosť a mier, na druhej strane odvrátená podoba zbližovania a boj proti teroru, ktorý v sebe ukrýva ako možné riziko.
Áno, máte pravdu. Strach vzbudzuje reakcie typu úteku alebo útoku. Na týchto dvoch typoch správania sa nedá budovať dialóg medzi kultúrami. Otázka prijímania utečencov je politická, pričom na seba podľa mojej mienky púta neprimerane veľa pozornosti, ako aj magnetizuje individuálne úzkosti a strachy. Terorizmus je však niečo, proti čomu je boj nutný. Psychologické vysvetlenia si tu nežiadajú operatívne reakcie naň, ale to, prečo a za akých okolností k nemu vôbec dochádza.
