BRATISLAVA – Nielen na Luciu, ale po celý rok sa museli báť ženy, ktoré ľudia označovali za bosorky, keď sa zlomyseľné dedinské povery doniesli až do ucha inkvizície. Prečítajte si, aké otázky kládli pred storočiami inkvizítori bosorkám počas mučenia a buďte radi, že žijete v 21. storočí!
Bosoráctvo bolo pred 400 až 500 rokmi považované za jeden z najhorších zločinov, uvádza Digitálna knižnica a digitálny archív SNK. Ešte aj dnes si ho niektorí Slováci, pamätníci tradícií na sviatok Lucie, spájajú s týmto menom.
Kde sa vzali strigy
Strigy sú podľa Franka Sasinka, najplodnejšieho slovenského historika 2. polovice 19. storočia, povera. V Slovenskom letopise z 30. júna 1876 spomína, že povery sa zakoreňujú vo všetkých národoch a už Virgílius ospevuje 70 rokov pred Kristom byliny a tajné prostriedky, ktoré vraj „premeňujú človeka na vlka, z hrobu vyvádzajú mŕtvych a prenášajú siaťa na pole cudzie.“ Základom povery je ohraničenosť ľudského chápania. Kedykoľvek si človek nevedel niečo vysvetliť, „zvalil“ to na nadprirodzené. Zamrzlo obilie? Bosorky priniesli mráz. Človeka postihla choroba? Chradne, lebo ho strigy uhranuli. Kravy prestali dojiť a sliepky znášať vajcia? Nuž, iste im dáka pobosorovala.
Toto sú najbizarnejšie znamenia, ktoré v minulosti usvedčovali bosorky!
Jazdili na metle, psovi a rohatom capovi, plížili sa v podobe mačky, prilietali v podobe kuvika, mazali sa masťami, aby sa mohli premeniť. Satana uctievali a on sa im zjavoval ako žaba, rohatý cap či krásny chlap. Krvou mu podpisovali zmluvu o duši, sexuálne orgie spolu praktikovali a Satan im dával zvláštnu čarodejnícku moc, ktorou mohli škodiť či osožiť, spôsobovať prírodné pohromy a neúrody.
Sova znamená striga
Striga pochádza z latinského strix, strigis, čo je vlastne aj latinské označenie sovy. V Sedemjazyčnom slovníku talianskeho lexikografa Ambrogia Calepina z Bergama z roku 1570 sa strigou nazýva „stará žena, veštecká, alebo žena čarodejnica, čarodejná, travičská, ktorá zlými a zakázanými spôsobmi spôsobuje dobro a zlo komukoľvek.“
Muž, ktorý spustil hon na čarodejnice zrejme bez toho, aby o tom vedel, bol veľmi učený dominikánsky mních Johannes Nider. V roku 1464 v Basilei mu vyšla kniha Praeceptorium divinae legis – Preceptor božieho práva (zákona), kde sa po prvýkrát stretávame so spojením ženy a diabla, dokonca vytvára z nej jeho nástroj. Táto kniha je najstaršou vo fondoch Slovenskej národnej knižnice a nie je veru veľa bádateľov, ktorí by si ju prišli prečítať. Niektorí dokonca hovoria, že z tej knihy doslova „sála“ zlá energia. Práve toto dielo sa stalo zdrojom inšpirácie pre autorov neslávne-slávneho diela Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice).
Hoci poľovačky na bosorky spustil nevinne, neviniatko Nieder rozhodne nebol. Práve on bol členom tribunálu, ktorý odsúdil za kacírstvo majstra Jána Husa a bol jedným z tých, ktorí sa snažili zozbierať dôkazy o spojení Johanky z Arku s diablom. Vopred rozhodnutý súd uznal Janu vinnú a odsúdil ako čarodejnicu na trest smrti upálením. V predposledný májový deň roku 1431 pohltili len 19-ročnú národnú hrdinku Johanku z Arku plamene.
Deviant či bojovník?
Dominikánski mnísi boli inkvizítormi, ale zameriavali sa na stíhanie kacírov. V roku 1847 sa dvaja z nich, Jakub Sprenger a Jindřich (Henrich) Institor (Krämmer), s vervou pustili do boja proti bosorkám. Vytvorili jedno z najobludnejších diel v histórii. „Kladivo na čarodejnice – takzvaná príručka ako viesť procesy s bosorkou, je kombináciou zbožnosti a fanatizmu viery, ľudskej nevedomosti, krutosti a zvrhlosti. Pre staré i mladé ženy, ba aj malé dievčatá to muselo byť strašných 300 rokov. Žiadna z nich si totiž nemohla byť istá, či doslova o pár dní neskončí ako bosorka na hranici,“ hovorí riaditeľka Slovenskej národnej knižnice (SNK) Katarína Krištofová k dielu, ktoré bolo zdigitalizované v rámci národného projektu Digitálna knižnica a digitálny archív (DIKDA) a nachádza sa na stránke dikda.eu.
Kramera už v tom období upodozrievali so sexuálneho deviantstva. V roku 1485 v Insbrucku vypočúvali 57 podozrivých z bosoráctva. Innsbrucký biskup bol vraj natoľko znechutený Kramerovým záujmom o sexuálne praktiky domnelých čarodejníc, že za diabla neoznačil tieto podozrivé, ale inkvizítora Kramera. Na svoju zvrhlosť napokon doplatil – katolícka cirkev ho v roku 1490 odsúdila za praktiky a mučenia, aké používal na odhaľovanie bosoriek. Kladivom však bili bosorky, strigy, strigôňov i čarodejnice ešte viac ako dvesto rokov. Až pápež Pius V. ju pripísal v 16. storočí na zoznam cirkvou zakázaných diel. Aj napriek tomu sa dočkala až 36 vydaní, stala sa inšpiráciou pre filmy i rôzne príbehy, bola preložená do mnohých jazykov sveta.
Mošovská bosorka
Vždy boli ženy, ktoré viac inklinovali k prírode a s bylinkami to jednoducho „vedeli“. Taktiež vždy existovali ženy, ktorým príroda nenadelila mnoho krásy a stali sa terčom posmechu a štítenia sa. Alebo im nadelila extrémne veľa a stali sa terčom závisti. Boli aj také nešťastnice, ktorým zas narástol priveľký nos, príliš uhrančivé oči, krivé zuby, farebne i veľkostne netypické znamienko, boli príliš bledé alebo snedé, či sa nejako inakšie odlišovali od bežnej ženskej populácie. A hneď na ne padal tieň podozrenia, že to veru nie je s nimi s kostolným poriadkom.
Tristo najkrutejších rokov v dejinách cirkvi: Príručka, ktorá chcela svet zbaviť hriechu!
Nevedno, do ktorej kategórie sa radila Wierka Kowaczka z Mošoviec. Obvinená bola z bosoráctva a 26. apríla 1630 sa ocitla pred radou mesta Mošovce. Priznala sa k čiernej mágii a k tomu, že svojimi odvarmi uškodila 20 ženám z blízkych osád a dedín. Odvar z bolehlavu, prášok z gaštana i benedikta lekárskeho do piva svojim obetiam pridávala, ale aj iné praktiky používala Vierka Kovačka na to, aby „porobila“. Okrem toho, „vyznala, že na hrobiech brala s tou zemou a k tomu iné veci byli a tak jsem škodila.“ Nevieme ani to, ako skončil jej osud.
Krupinské strigy
Ich smutné osudy sú naopak známe – päť upálení a jedno sťatie mečom. Obžalované „zo strídžstva“ sa od strachu alebo od bolesti po mučení priznali k najväčším nezmyslom. Dňa 18. júla 1675 stálo pred súdom šesť žien – Sofia, Barbora, Babela, Marina a Katerina. Každej sa pýtali rovnaké otázky, na ktoré najskôr odpovedali záporne. Po mučení napríklad Babela vypovedala aj toto: „I ja som striga s ostatními, jakožto Krištofíčkou, Katrušou a Marínou. A diabol nám to sľuboval, že budeme bohaté a videla som ho mnohokrát v čiernom košutovom (baranovom) spôsobe. Katruša ma naučíla strídžiť a dala mi aj masti abych sa ňou mazala.“… Marina zas tvrdila, že „A keď sme na Katrušinej hospode pili, prišiel diabol medzi nás, v spôsobe jednoho cifrovaného mládenca, pil s nami.“ Katruša sa pri výpovedi dušovala, že „diabol ma posielal kravy dojiť v spôsobe bielej mačky, Marínu v spôsobe sivej mačky a Sofiu Krištofíčku v spôsobe mačky všakovakej srsti však posielal dáviť ľudí.“
Bosoráctvo sa pokladalo za „najťažší, najhroznejší a najodpornejší“ a „mimoriadny“ zločin, pri ktorého stíhaní a trestaní bolo nevyhnutné použiť aj mimoriadne prostriedky. Tragédiou je, že rôzne návody na boj s bosorkami, ktoré neobsahujú žiadne vedecké či hodnoverné dôkazy, boli celé stáročia používané ako základ pri identifikovaní bosoriek a stoja za smrťou státisícov nešťastníkov.
