MARTIN - Maliar, sochár, staviteľ, dagerotypista, prírodovedec, vynálezca, učiteľ. Taký všestranný bol málo známy autor tvárí 19. storočia Jozef Božetech Klemens, rodák z Liptovského Mikuláša. Množstvo záujmov, ktoré rozvíjal, ho predurčujú aj k prezývke slovenský Leonardo da Vinci.
Od remesla k umeniu a vede
V otcovej dielni v Liptovskom Mikuláši sa už od narodenia priúčal remeslu, keď pomáhal pri výrobe sediel a kočov pre zemanov. Mal však umelecké nadanie, ktoré mu pomohlo k vzdelaniu. Na odporúčanie kníhkupca Gašpara Féjer-Pataky Belopotockého a príhovoru českých vzdelancov K. S. Amerlinga a V. Štulca ho v roku 1837 najprv na skúšku a neskôr riadne prijali za študenta Akadémie výtvarných umení v Prahe. Ešte počas štúdií (1838 – 43) maľoval portréty osobností českého národného života (J. K. Tyl, F. Rubeš a iní).
Národný hriešnik zo školských učebníc na FOTO: Slovákom nastavoval kritické zrkadlo
Súčasne sa v stovežatej vzdelával aj vo vedách prírodných a technických, aby zložil učiteľské skúšky z prírodných vied, češtiny a nemčiny. Ako učiteľ povzbudzoval žiakov k praktickým experimentom a objavovaniu nových možností. V roku 1842 ho očaril vynález dagerotypie (predchodkyňa fotografie) a otvoril „Světloobrazárnu“, prvý fotoateliér v Prahe. Rozhľadený umelec a vynálezca teda nepovažoval fotografiu za konkurenciu pre svoje diela. Neskôr ju dokonca používal ako pomôcku pri tvorbe portrétov. Finančné problémy však jeho ateliér zatvorili už v roku 1843. Umelca čakal návrat domov a práca pre národ.
Podnikateľ, dobrodruh a učiteľ, ktorý báda
Prvé pôsobisko Jozef Božetech Klemens našiel na Orave, kde portrétoval rodinu oravského župana Smrečániho. Po vzniku spolku Tatrín (1844) vytvoril niekoľko portrétov slovenských dejateľov. V spolkovom centre v Liptovskom Mikuláši sa pokúsil aj podnikať s výrobou zinkovej beloby a sadry, no pre nedostatok financií podnik musel opäť zavrieť. Slobodný duch umelca nabádal skúsiť šťastie ďaleko na východe a vysťahovať sa do Ruska. Jeho zámer zmenila až ponuka miesta profesora kreslenia v inej slovanskej krajine, a tak sa spolu s rodinou (už mal dve dcéry) vydal na dobrodružnú cestu plťou po Dunaji až do Belehradu. Nevhodná klíma ale rodinu prinútila vrátiť sa do rodnej krajiny.
Jozef B. Klemens nastúpil ako technický učiteľ na nemeckej reálke v Žiline. Tu za sedem rokov pre mesto vypracoval projekty na verejné stavby ako napríklad mestský pivovar či farský kostol, ktorý potreboval rekonštrukciu po požiari ešte v roku 1848 a zemetrasení v roku 1858. Za správu o tomto zemetrasení, ktorú Klemens poslal ríšskemu geologickému ústavu vo Viedni, ho ústav menoval za svojho člena - korešpondenta. V dome v Žiline pribúdali deti (3 synovia), ale rozrastala sa aj odborná knižnica, zbierka rastlín, minerálov a skamenelín. Tieto nadšený geológ využíval aj pri kreslení geologických máp Trenčianskej a Liptovskej stolice, ktoré vytváral spolu s Dionýzom Štúrom.
Za veci národné perom i štetcom
Práve z mesta, na ktoré dohliadal pán Budatínskeho hradu, sa Jozef Božetech pešo vydal na cestu do Turčianskeho sv. Martina, aby sa 6. a 7. júna 1861 zúčastnil na Memorandovom zhromaždení. Národovci tu totiž formulovali požiadavky Slovákov v monarchii. Žiadali aj vznik slovenských škôl a Matice slovenskej. Na založenie prvého kultúrneho spolku Slovákov v Uhorsku, ktorý by rozvíjal národné a kultúrne aktivity, večne s biedou bojujúci maliar prispel sumou 12 zlatých.
Pre spolok tiež navrhol slávnostný obal na stanovy, ktorý neskôr hodvábom a perličkami vyšila manželka J. F. Rimavského. Dnes vernú kópiu tohto obalu môžete vidieť v Literárnom múzeu SNK. Na objednávku Matice slovenskej J. B. Klemens už podľa litografie iného umelca namaľoval aj portrét Ľudovíta Štúra a nadlho tak vytvoril „vernú podobu“ národného dejateľa.
Tváre 19. storočia
Neskôr svojimi štetcami namaľoval „profilové foto“ aj pre Andreja Sládkoviča (Literárne múzeum SNK, sign. O 212), Štefana Moyzesa či Michala M. Hodžu, no portrét Ľudovíta Štúra je najznámejší, hoci mnohí z nás nepoznajú meno jeho autora.
V roku 1863 reálka v Žiline zanikla, ale novovzniknuté gymnázium v Banskej Bystrici privítalo Klemensa aj ďalších. Opäť učil kreslenie i prírodné vedy. Ako sa žiaci v 19. storočí učili maľovať? V dokumentoch J. B. Klemensa sa zachovala maľovanka pre jeho dcéru Bohdanku z roku 1873.
Existenčné problémy
Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní Klemensa, rovnako, ako aj ďalších, čakalo označenie „pansláv“ a opäť existenčné problémy. Nedostatok financií z učiteľského platu a dôchodku riešil J. B. Klemens tak, ako už veľa ráz predtým tvorbou oltárnych obrazov či výzdobou kostolov. Jeho sakrálne diela nájdeme v kostoloch na Liptove, v Turci, na Kysuciach, Orave, Horehroní ale aj na Spiši. Ani finančné problémy nezastavili Klemensove snahy o technické výskumy. Už v roku 1862 poslal na výstavu do Londýna výkresy „Samotlače“, predchodcu dnešného sadzacieho stroja. Vynález motora poháňaného teplým vzduchom – „Žiaroruch“ už ale nestihol dokončiť, pretože 17. januára 1883 po operácii obličiek vo Viedni zomrel. Jeho hrob nezdobí žiadne umelecké dielo alebo krásny epitaf. Miesto jeho posledného odpočinku už totiž neexistuje. Spomienkou na umelca, národovca a vynálezcu sú jeho diela, o ktorých veľakrát ani nevieme, že ich autorom je on, Jozef Božetech Klemens.
