BRATISLAVA – Rozdelenie československej federácie na dva samostatné štáty, ku ktorému došlo pred 20 rokmi, bolo východiskom z patovej situácie. Myslí si to historik Milan Zemko z Historického ústavu SAV.
Poukazuje pritom na situáciu, ktorá panovala už krátko po Nežnej revolúcii, teda po novembri 1989. „V ponovembrovom Česko-Slovensku sa rýchlo ukázalo, že sú výrazne odlišné predstavy o autentickej federácii,“ uviedol Zemko.
Česká politická reprezentácia podľa neho mala na mysli tzv. funkčnú, a teda do veľkej miery centralizovanú federáciu, slovenská zase čo najvoľnejšiu federáciu. V závere rokovaní po voľbách v roku 1992 (víťaz HZDS vyše 37%, SDĽ takmer 15 % a SNS takmer 8 % - pozn. SITA) dokonca už slovenskí predstavitelia chceli taký štát, či skôr súštátie (konfederáciu, úniu), v ktorom by obidve jeho súčasti mali medzinárodnú subjektivitu. „To však nebolo prijateľné pre Čechov, tým skôr, že medzinárodnú subjektivitu majú len samostatné štáty,“ dodal historik. Pre Slovákov zas nebola prijateľná „funkčná“ federácia v českom variante.
Už v roku 1990 sa rozpútala tzv. pomlčková, resp. spojovníková vojna. Pri vypúšťaní slova socialistická z názvu štátu slovenská strana nesúhlasila, aby bol nový názov Československá republika. Chcela písanie názvu so spojovníkom, ktorý českí poslanci interpretovali ako pomlčku. Napokon federálne zhromaždenie rozhodlo, že v češtine bude názov bez spojovníka a v slovenčine s ním.
Vo viacnárodných postsocialistických štátoch podľa Zemka bol pritom rozpad federácií, ovládaných centralizovanými komunistickými stranami, do veľkej miery súčasťou demokratických zmien. „V stredovýchodnej Európe sa takto završovali emancipačné procesy menších národov, ktoré začali ešte v 19. storočí a pre rôzne medzinárodné aj vnútropolitické okolnosti a zábrany sa ich ukončenie v samostatných štátoch posunulo až do záveru 20. storočia,“ vysvetľuje historik. Pripomína, že netreba zabúdať ani na osamostatnenie sa tých európskych národov v 20. storočí, ktoré komunistický režim nezažili, teda Nórov, Fínov, Írov, Islanďanov, Cyperčanov, Malťanov. „Dnes pravdepodobne smerujú k samostatnosti Škóti a Katalánci,“ odhaduje Zemko.
Proces rozdelenia spoločného štátu Čechov a Slovákov sa podľa Zemka reálne začal po prvých rokovaniach novozvolených politických reprezentácií Česka a Slovenska po júnových voľbách roku 1992. Tam sa naplno prejavili odlišné názory na štátoprávne usporiadanie ČSFR. „No česká strana sa na rozdelenie potichu pripravovala niektorými praktickými krokmi už v roku 1991,“ uviedol historik.
Znakom nemožnosti dohodnúť sa na novom usporiadaní federácie bolo aj to, že v Predsedníctve vtedajšej Slovenskej národnej rady došlo k odmietnutiu tzv. mílovskej dohody medzi delegáciami SNR a ČNR z februára 1992. Podľa tejto dohody mali obe národné rady uzavrieť zmluvu o federácii. Okrem toho v nej bola aj klauzula, že Česká aj Slovenská republika by mohli spoločný štát opustiť len na základe referenda.
Rozdelenie federácie chceli podľa historika v zásade obidve politické reprezentácie, ale slovenská sa aj z objektívnych dôvodov usilovala získať čo najviac času na prípravu osamostatnenia sa.
Centrum štátu s dôležitými celoštátnymi kompetenciami totiž bolo v českej Prahe. Nakoniec pristúpila na rozdelenie štátu k 1. januáru 1993. „A zvládlo sa to, aj keď s niekoľkými kurióznymi situáciami,“ poznamenal Zemko.
Ak isté spoločenstvo ľudí považuje samo seba za moderný, svojbytný európsky národ, potom sa jeho existencia má prirodzene zavŕšiť vo vlastnom samostatnom štáte, myslí si Zemko. V akomkoľvek štátnom zväzku s väčším a silnejším partnerom bude v pozícii večne ovládaného a prispôsobujúceho sekundanta.
„Po roku 1989 sa také postavenie prejavilo napríklad v oveľa väčšom hospodárskom prepade na Slovensku ako v Česku so všetkými následnými dôsledkami,“ pripomenul. Na margo súčasného vývoja na Slovensku poznamenal, že sa pomerne rýchlo približujeme k hospodárskemu priemeru Európskej únie. „Slovensko sa vie uplatniť ako samostatný subjekt aj na medzinárodnej scéne. A za to, v čom sa nám nedarí, sme zodpovední len my sami, čo tiež zodpovedná pozícii vyspelého, svojbytného národa,“ konštatoval historik.
Z rozdelenia spoločného štátu bezprostredne po tomto kroku podľa Zemka bezpochyby viac vyťažili Česi. „Pretože v Česku zostali skúsenosti a know-how z riadenia štátu, podstatná časť finančných a iných zdrojov, s ktorými sa pri rozdelení podľa všetkého narábalo na prospech silnejšieho a lepšie zorientovaného partnera,“ dodal a ako príklad uviedol devízové zásoby. Podľa jeho slov taký býva osud tých menších a slabších partnerov, ktorí sú riadení či usmerňovaní „starším bratom“. Aj preto sa osamostatňujú, aby sa ich postavenie do budúcnosti zmenilo. „A postavenie Slovenska sa aj zmenilo smerom k lepšiemu,“ uzavrel Zemko.
