Legendy z Dogtownu
V sedemdesiatych rokoch bol skateboarding viacmenej bezvýznamným športom, ktorý spočíval iba v niekoľkých nezáživných trikoch a postrádal rýchlosť a eleganciu. Náhodnou súhrou okolností v malom meste južnej Kalifornie vznikol nový štýl, ktorý priniesol ozajstnú revolúciu: nové uretanové kolieska, veľké sucho, vďaka ktorému ostali prázdne kúpaliská v celej oblasti, a cit pre surfovanie priviedli trojicu mladých ľudí – TONYHO ALVU, JAYA ADAMSA a STACYHO PERALTU – k odvážnym športovým experimentom.
„Vďaka tomu, že sme mali tie kolieska z uretanu – plastickej hmoty, čo sa prisala k betónu, mohli sme jazdiť aj zvisle,“ hovorí STACY PERALTA. „Jazdili sme po stenách, akoby sme po nich surfovali. Tak vznikol celý Z-Boys tím. Všetky svoje ambície, motivácie a odhodlanie sme sústredili na to, aby sme sa z amatérskych surfistov stali profesionálmi, a potom sme prešli na skateboarding.“
Z-Boys sa stali slávnymi vďaka skateboardingu vo vyschnutých bazénoch a svojmu radikálnemu štýlu. Čoskoro vynašli nový spôsob jazdenia na skateboarde – jednou rukou sa dotýkali betónu a jazdili v podobnom postoji, v akom sa ich surfový idol Larry Bertleman preháňal po vlnách. Ich ojedinelý prístup postupom času inšpiroval skateboarderov celého sveta a zmenil tento šport raz navždy. „Keď si spomeniete na filmy ako Americké graffiti alebo Zlaté časy na Ridgemont High, uvedomíte si, že to boli veľmi významné snímky o kultúre mladých ľudí,“ hovorí predsedkyňa Sony Pictures MY PASCALOVÁ. „Film Machri z Dogtownu je podobný. Tieto deti podnietili vznik hnutia, ktoré sa dodnes teší veľkej popularite.“
V roku 1999 vyšiel v časopise Spin článok o histórii Z-Boys, ktorý mapoval vznik celého fenoménu v uliciach Dogtownu, a hneď upútal pozornosť ľudí z niekoľkých hollywoodskych produkčných spoločností. Jedným z nich bol aj JOHN LINSON zo štúdia Fox. „Vždy som si hovoril, že tento príbeh by sa mal sfilmovať.“ LINSON hneď začal o veci rokovať s JAYOM ADAMSOM a ďalšími členmi pôvodného tímu Z-Boys, aby ich získal pre spoluprácu na projekte.
No PERALTA chcel najprv natočiť dokumentárny film. Sám sa chopil jeho réžie a v roku 2002 pod hlavičkou Sony Pictures Classics uviedli snímku Dogtown and Z-Boys. Film získal cenu publika a ocenenie pre najlepšieho režiséra na festivale Sundance, vyhral kategóriu najlepší dokument na festivale AFI a získal cenu Independent Spirit Award.
Pre PERALTU a ďalších členov pôvodného tímu bola myšlienka spodobnenia ich života v hollywoodskom štýle spočiatku dosť problematická. Niekdajší chudobní tínedžeri z Dogtownu začali zarábať obrovské peniaze a žiť ako rockové hviezdy – a niektorí z nich len-len že to prežili. Je to príbeh, ktorý sa musel vyrozprávať tým správnym spôsobom. Keď PERALTA dokončil práce na dokumente, zobrazujúcom všetky udalosti v úplne realistickom svetle, bol pripravený pustiť sa do zbeletrizovanej verzie. „Scenár k filmu som začal písať krátko po uvedení dokumentu na festivale Sundance na jeseň 2001,“ hovorí PERALTA. „Pred Legendami z Dogtownu som napísal dovedna päť scenárov, ale toto bola nesporne tá najnáročnejšia a najambicióznejšia vec, akú som v živote urobil. Keď už naozaj začínalo ísť do tuhého, zamkol som sa doma na dva týždne a kým som niečo nenapísal, nanajvýš som občas zodvihol telefón.“
Dôležité bolo nájsť aj správneho režiséra – niekoho, kto by materiál nielen dobre poznal, ale mal aj víziu, čo by bola v súlade s charakterom príbehu, sršiaceho rebéliou, radikálnymi postojmi a drsným štýlom. „Poznal som CATHERINE HARDWICKEOVÚ už z minulosti,“ hovorí PERALTA. „Študovali sme spolu herectvo v osemdesiatych rokoch a priebežne sme na seba občas niekde náhodou narazili. Videl som jej režijný debut Trinástka a bol som úplne unesený. Zavolal som JOHNOVI LINSONOVI a vravím mu: „Tento film musíš vidieť, pretože CATHERINE HARDWICKEOVÁ je presne tá režisérka, akú potrebujeme.“ JOHN si film pozrel a zavolal mi späť s tým, že je absolútne skvelá. Povedal mi, že úvod patril k najohromujúcejším scénam, aké kedy vo filme videl. Hneď nato sme CATHERINU kontaktovali.
HARDWICKEOVÁ, ktorá sa v minulosti stretla s TONYM ALVOM a CRAIGOM STECYKOM (ktorého fotografie a články dopomohli k tomu, že sa Z-Boys stali celonárodným fenoménom) pri natáčaní filmu Thrashin, bola touto ponukou nadšená a ihneď po telefonáte JOHNA LINSONA ju s radosťou prijala. „Je to projekt mojich snov,“ hovorí HARDWICKEOVÁ. „Žijem vo Venice, chodím surfovať a poznám množstvo ľudí, ktorých sa tento film nejakým spôsobom dotýka, takže som sa tejto príležitosti veľmi rada chopila. Prečítala som si STACYHO scenár, stretla som sa s AMY PASCALOVOU zo Sony a predstavila som jej svoju ideu. Po niekoľkomesačných prípravách dostal projekt zelenú.“
Filmári sa zhodli so STACYM a ďalšími Z-Boys, ktorí sa na filme podieľali, že absolútnou prioritou ich filmu je zachovať čo najväčšiu autentickosť. Preto sa rozhodli, že sa pre film pokúsia získať čo najviac pôvodných členov tímu a zamestnajú ich ako technických poradcov. TONY ALVA bol profesionálnym skateboardistom vyše tridsať rokov a zaraz sa k štábu pripojil. Jeho úlohou bolo vymyslieť choreografiu kaskadéeskych kúskov a naučiť hercov jazdiť na skateboarde – samozrejme, v pravom Z-Boys štýle.
„Veľmi nám pomohlo, že sme mali TONYHO k dispozícii úplne od začiatku. Pomáhal nám nájsť bazény a iné vhodné miesta na nakrúcanie a trénoval všetkých skaterov,“ hovorí HARDWICKEOVÁ. „Pamätal si všetko, čo vtedy robil. Mohli ste sa ho spýtať: Aký kúsok by si predviedol dievčaťu, ktoré by si chcel zbaliť? – a on bez rozmýšľania urobil ten elegantný malý trik. TONY, STACY a JAY to jednoducho majú v malíčku.“
Nájsť vhodných predstaviteľov na hlavné úlohy nebolo ľahké. Ako prvé prišlo na rad obsadenie Tonyho Alvu -- najrýchlejšie stúpajúcej hviezdy celej skupiny a človeka s magickou osobnosťou. Koproducent BEANIE BARNES navrhol na túto rolu mladého VICTORA RASUKA. HARDWICKEOVÁ ho poznala z filmového hitu Raising Victor Vargas a mala pocit, že sa mu podarí Alvov agresívny šarm na plátne stvárniť.
„Nikdy predtým som na skateboarde nestál,“ hovorí RASUK. „TONY ma spolu s produkciou vzal do Skate Lab vo Valley, aby ma tomuto umeniu naučil. Boli tam rovné plochy, naklonené plochy a zopár rámp , ktoré mi pomohli zvyknúť si na rýchlosť. Zavčasu ráno sme veľa jazdili po uliciach – kľučkovali sme pomedzi stromy alebo len tak jazdili po ceste a robili tie jednoduché veci, ktoré však treba dokonale ovládať. Popri tom, ako ma učil, porozprával mi množstvo vecí o svojom živote. Spomínal všelijaké zábavné historky a osobné veci, ktoré mi pomohli jeho postavu rozvinúť.“
„S obsadením STACYHO sme mali dosť veľké trampoty, pretože ide o mimoriadne silnú, no zároveň pokojnú osobnosť,“ hovorí HARDWICKEOVÁ. „Je bystrý a rozvážny, čo však nijako nie je na prekážku, aby bol súčasne aj sexy, zábavný a fyzicky aktívny. A taký herec sa hľadá ťažko.“ Takisto ako pri RASUKOVI, aj o obsadenie STACYHO sa zaslúžil BEANIE BARNES, ktorý CATHERINE doporučil film Elephant. „Len čo som videla JOHNOV (ROBINSON) herecký výkon v tejto dráme, začala som sa modliť, aby rolu v našom filme prijal. Keď potom priletel za nami z Oregonu, skoro sme odpadli. Natoľko sa ponášal na ozajstného Stacyho,“ rozpráva režisérka.
Pre ROBINSONA bol na rozdiel od RASUKA skateboarding neoddeliteľnou súčasťou od detstva. Vžiť sa do úlohy Stacyho bolo preto jednoduchšie, ako si myslel. „Celý život som jazdil na snowboarde,“ vrací herec. „Okrem toho som až do nedávna chodil každý rok do surferského tábora v južnej Kalifornii, takže mám slušnú prípravu aj v tomto smere. Pri skateboardingu som jazdil na dlhšej doske, takže mám skôr surferský postoj – čo je fajn, pretože táto rola vyžadovala presne to.“ Vďaka svojej príprave si mohol John vo filme zahrať viac než polovicu vlastných skateboardových kúskov.
No kto by mohol na plátne oživiť Jaya Adamsa, najväčšieho divocha party, ktorý sa stal symbolom závratných výšok a drsných dopadov na zem? Na EMILA HIRSCHA však bola táto rola ako šitá. „Jayovým darom a zároveň kliatbou bola jeho obrovská spontánna energia,“ vraví HIRSCH. „Tá mu aj zabraňovala, aby sa stal ozajstným profesionálom. Nevedel sa predať tak ako ostatní. Nemal nikdy zmysel pre komerčnú stránku veci. Chcel jednoducho jazdiť na skateboarde a vystrájať.“ Štvoricu hlavných hrdinov dopĺňa MICHAEL ANGARANO v úlohe Sida Gianettiho. „Je z nich suverénne najhorší skateboardista a zároveň je najbláznivejší,“ hovorí ANGARANO. „Dostal sa medzi nich iba vďaka tomu, že je Jayov najlepší kamarát.“
Celý tento príbeh by sa však vôbec nemohol odohrať, nebyť Skipa Engbloma – spolumajiteľa Zephyr Shopu, ktorý zabezpečil tímu Z-Boys ich obrovskú slávu. Od chvíle, keď sa skutočný Engblom dopočul o filmovom spracovaní, si v role seba samého predstavoval jediného herca – HEATHA LEDGERA. LEDGER, ktorého záujem o film výrazne podporil PERALTOV dokument, prežil detstvo v zápdnej Austrálii so surfovacou doskou pod pazuchou. „Kto nesurfoval, koledoval si, že ho zmastia,“ smeje sa herec.
„Môj prvý skateboard mal značku Powell-Peralta,“ pokračuje LEDGER. „Keď som ako šestnásťročný opustil rodný Perth, prestal som až na občasné výnimky surfovať. No tento film vyzeral ako celkom dobrý dôvod, prečo znova začať. O úlohe Skipa som sa s CATHERINOU rozprával krátko po tom, čo som videl film Trinástka, ktorý ma presvedčil, že by to nik nemohol zrežírovať lepšie ako ona. A keď som sa dozvedel, že bude spolupracovať s tým istým kameramanom, ELLIOTOM DAVISOM, bol som nadšený.“
Pri filme, čo sa tak tesne viaže ku konkrétnemu miestu – v tomto prípade k mestu Venice Beach, ktoré v sedemdesiatych rokoch pôsobilo veľmi nehostinným a spustnutým dojmom, sú veľmi dôležité rozhodnutia hlavného výtvarníka, kde a ako sa bude natáčať. CHRIS GORAK dlho spolupracoval ako výtvarník scény s HARDWICKEOVOU, ktorá sa pred začiatkom svojej režisérskej kariéry podieľala na niekoľkých filmoch ako hlavná výtvarníčka. Keďže obaja sú vyštudovní architekti, ich spolupráca bola o to jednoduchšia. „Rozhodne sme nechceli film pochovať v nejakých klišé alebo prehnane zdôrazňovať štýly, ktoré sa k tomu obdobiu viažu,“ hovorí GORAK. „Chceli sme, aby to pôsobilo reálne, preto sme sa usilovali nájsť také prostredie, čo by vyzeralo rovnako ako vtedajšie Venice.“ Vzhľadom na to, že Santa Monica a Venice sa medzitým stali rajom hotelov a exkluzívnych stavieb, museli sa filmári poobzerať po menej skultivovanom prostredí. „V tom čase bolo Venice zemou nikoho. Okrem detí a skrachovancov nebolo nikoho, čo by tam chcel bývať. A práve miesto s podobnou atmosférou sme museli nájsť. Napríklad Pacific Ocean Pier už vôbec neexistuje. Skúšali sme natáčať priamo vo Venice, no v tom okamihu, keď sme potrebovali nájsť vhodné prostredie, dostali sme sa do úzkych. Množstvo scén preto vzniklo v San Pedre, ktoré zatiaľ nestihli prevalcovať obrovské korporácie, takže celkom pripomína vtedajšie Venice,“ hovorí GORAK.
Jednou z najnáročnejších úloh, ktoré čakali výtvarníkov, bola rekonštrukcia Dogbowlu – veľkého bazénu v tvare ľadviny, ktorý sa stal ich posledným a najznámejším útočiskom. Z pôvodného bazénu v Santa Monike je dnes iba hromada sutín, takže 15 metrov dlhý, 7 metrov široký a 3 metre hlboký Dogbowl sa musel postaviť nanovo. „Podarilo sa nám nájsť pôvodný Dogbowl, ale zistili sme, že ho asi pred rokom zbúrali,“ hovorí manažér lokácií BRAD BEMIS. „Museli sme urobiť letecké fotky z helikoptéry, aby sme našli na okolí bazény, ktoré by boli dostatočne veľké. Podarilo sa nám dokonca získať zoznam všetkých bazénov v L. A. – bolo ich asi 30 000. Na niektoré miesta sme potom zašli, vylepovali sme pri domoch letáčiky a klepali na dvere, kým sa na nás neusmialo šťastie. Vlastníci toho domu mali bazén, ktorého sa chceli zbaviť. Zistili sme, že pre naše účely je perfektný, takže sme ho jedenapolkrát zväčšili a potom sme tam tri mesiace nakrúcali. Napokon sme ho zrúcali“. „Bolo to ako vrátiť sa o tridsať rokov späť,“ hovorí TONY ALVA. „Pripadalo mi to úžasné.“
Z-Boys sa stali slávnymi vďaka skateboardingu vo vyschnutých bazénoch a svojmu radikálnemu štýlu. Čoskoro vynašli nový spôsob jazdenia na skateboarde – jednou rukou sa dotýkali betónu a jazdili v podobnom postoji, v akom sa ich surfový idol Larry Bertleman preháňal po vlnách. Ich ojedinelý prístup postupom času inšpiroval skateboarderov celého sveta a zmenil tento šport raz navždy. „Keď si spomeniete na filmy ako Americké graffiti alebo Zlaté časy na Ridgemont High, uvedomíte si, že to boli veľmi významné snímky o kultúre mladých ľudí,“ hovorí predsedkyňa Sony Pictures MY PASCALOVÁ. „Film Machri z Dogtownu je podobný. Tieto deti podnietili vznik hnutia, ktoré sa dodnes teší veľkej popularite.“
V roku 1999 vyšiel v časopise Spin článok o histórii Z-Boys, ktorý mapoval vznik celého fenoménu v uliciach Dogtownu, a hneď upútal pozornosť ľudí z niekoľkých hollywoodskych produkčných spoločností. Jedným z nich bol aj JOHN LINSON zo štúdia Fox. „Vždy som si hovoril, že tento príbeh by sa mal sfilmovať.“ LINSON hneď začal o veci rokovať s JAYOM ADAMSOM a ďalšími členmi pôvodného tímu Z-Boys, aby ich získal pre spoluprácu na projekte.
No PERALTA chcel najprv natočiť dokumentárny film. Sám sa chopil jeho réžie a v roku 2002 pod hlavičkou Sony Pictures Classics uviedli snímku Dogtown and Z-Boys. Film získal cenu publika a ocenenie pre najlepšieho režiséra na festivale Sundance, vyhral kategóriu najlepší dokument na festivale AFI a získal cenu Independent Spirit Award.
Pre PERALTU a ďalších členov pôvodného tímu bola myšlienka spodobnenia ich života v hollywoodskom štýle spočiatku dosť problematická. Niekdajší chudobní tínedžeri z Dogtownu začali zarábať obrovské peniaze a žiť ako rockové hviezdy – a niektorí z nich len-len že to prežili. Je to príbeh, ktorý sa musel vyrozprávať tým správnym spôsobom. Keď PERALTA dokončil práce na dokumente, zobrazujúcom všetky udalosti v úplne realistickom svetle, bol pripravený pustiť sa do zbeletrizovanej verzie. „Scenár k filmu som začal písať krátko po uvedení dokumentu na festivale Sundance na jeseň 2001,“ hovorí PERALTA. „Pred Legendami z Dogtownu som napísal dovedna päť scenárov, ale toto bola nesporne tá najnáročnejšia a najambicióznejšia vec, akú som v živote urobil. Keď už naozaj začínalo ísť do tuhého, zamkol som sa doma na dva týždne a kým som niečo nenapísal, nanajvýš som občas zodvihol telefón.“
Dôležité bolo nájsť aj správneho režiséra – niekoho, kto by materiál nielen dobre poznal, ale mal aj víziu, čo by bola v súlade s charakterom príbehu, sršiaceho rebéliou, radikálnymi postojmi a drsným štýlom. „Poznal som CATHERINE HARDWICKEOVÚ už z minulosti,“ hovorí PERALTA. „Študovali sme spolu herectvo v osemdesiatych rokoch a priebežne sme na seba občas niekde náhodou narazili. Videl som jej režijný debut Trinástka a bol som úplne unesený. Zavolal som JOHNOVI LINSONOVI a vravím mu: „Tento film musíš vidieť, pretože CATHERINE HARDWICKEOVÁ je presne tá režisérka, akú potrebujeme.“ JOHN si film pozrel a zavolal mi späť s tým, že je absolútne skvelá. Povedal mi, že úvod patril k najohromujúcejším scénam, aké kedy vo filme videl. Hneď nato sme CATHERINU kontaktovali.
HARDWICKEOVÁ, ktorá sa v minulosti stretla s TONYM ALVOM a CRAIGOM STECYKOM (ktorého fotografie a články dopomohli k tomu, že sa Z-Boys stali celonárodným fenoménom) pri natáčaní filmu Thrashin, bola touto ponukou nadšená a ihneď po telefonáte JOHNA LINSONA ju s radosťou prijala. „Je to projekt mojich snov,“ hovorí HARDWICKEOVÁ. „Žijem vo Venice, chodím surfovať a poznám množstvo ľudí, ktorých sa tento film nejakým spôsobom dotýka, takže som sa tejto príležitosti veľmi rada chopila. Prečítala som si STACYHO scenár, stretla som sa s AMY PASCALOVOU zo Sony a predstavila som jej svoju ideu. Po niekoľkomesačných prípravách dostal projekt zelenú.“
Filmári sa zhodli so STACYM a ďalšími Z-Boys, ktorí sa na filme podieľali, že absolútnou prioritou ich filmu je zachovať čo najväčšiu autentickosť. Preto sa rozhodli, že sa pre film pokúsia získať čo najviac pôvodných členov tímu a zamestnajú ich ako technických poradcov. TONY ALVA bol profesionálnym skateboardistom vyše tridsať rokov a zaraz sa k štábu pripojil. Jeho úlohou bolo vymyslieť choreografiu kaskadéeskych kúskov a naučiť hercov jazdiť na skateboarde – samozrejme, v pravom Z-Boys štýle.
„Veľmi nám pomohlo, že sme mali TONYHO k dispozícii úplne od začiatku. Pomáhal nám nájsť bazény a iné vhodné miesta na nakrúcanie a trénoval všetkých skaterov,“ hovorí HARDWICKEOVÁ. „Pamätal si všetko, čo vtedy robil. Mohli ste sa ho spýtať: Aký kúsok by si predviedol dievčaťu, ktoré by si chcel zbaliť? – a on bez rozmýšľania urobil ten elegantný malý trik. TONY, STACY a JAY to jednoducho majú v malíčku.“
Nájsť vhodných predstaviteľov na hlavné úlohy nebolo ľahké. Ako prvé prišlo na rad obsadenie Tonyho Alvu -- najrýchlejšie stúpajúcej hviezdy celej skupiny a človeka s magickou osobnosťou. Koproducent BEANIE BARNES navrhol na túto rolu mladého VICTORA RASUKA. HARDWICKEOVÁ ho poznala z filmového hitu Raising Victor Vargas a mala pocit, že sa mu podarí Alvov agresívny šarm na plátne stvárniť.
„Nikdy predtým som na skateboarde nestál,“ hovorí RASUK. „TONY ma spolu s produkciou vzal do Skate Lab vo Valley, aby ma tomuto umeniu naučil. Boli tam rovné plochy, naklonené plochy a zopár rámp , ktoré mi pomohli zvyknúť si na rýchlosť. Zavčasu ráno sme veľa jazdili po uliciach – kľučkovali sme pomedzi stromy alebo len tak jazdili po ceste a robili tie jednoduché veci, ktoré však treba dokonale ovládať. Popri tom, ako ma učil, porozprával mi množstvo vecí o svojom živote. Spomínal všelijaké zábavné historky a osobné veci, ktoré mi pomohli jeho postavu rozvinúť.“
„S obsadením STACYHO sme mali dosť veľké trampoty, pretože ide o mimoriadne silnú, no zároveň pokojnú osobnosť,“ hovorí HARDWICKEOVÁ. „Je bystrý a rozvážny, čo však nijako nie je na prekážku, aby bol súčasne aj sexy, zábavný a fyzicky aktívny. A taký herec sa hľadá ťažko.“ Takisto ako pri RASUKOVI, aj o obsadenie STACYHO sa zaslúžil BEANIE BARNES, ktorý CATHERINE doporučil film Elephant. „Len čo som videla JOHNOV (ROBINSON) herecký výkon v tejto dráme, začala som sa modliť, aby rolu v našom filme prijal. Keď potom priletel za nami z Oregonu, skoro sme odpadli. Natoľko sa ponášal na ozajstného Stacyho,“ rozpráva režisérka.
Pre ROBINSONA bol na rozdiel od RASUKA skateboarding neoddeliteľnou súčasťou od detstva. Vžiť sa do úlohy Stacyho bolo preto jednoduchšie, ako si myslel. „Celý život som jazdil na snowboarde,“ vrací herec. „Okrem toho som až do nedávna chodil každý rok do surferského tábora v južnej Kalifornii, takže mám slušnú prípravu aj v tomto smere. Pri skateboardingu som jazdil na dlhšej doske, takže mám skôr surferský postoj – čo je fajn, pretože táto rola vyžadovala presne to.“ Vďaka svojej príprave si mohol John vo filme zahrať viac než polovicu vlastných skateboardových kúskov.
No kto by mohol na plátne oživiť Jaya Adamsa, najväčšieho divocha party, ktorý sa stal symbolom závratných výšok a drsných dopadov na zem? Na EMILA HIRSCHA však bola táto rola ako šitá. „Jayovým darom a zároveň kliatbou bola jeho obrovská spontánna energia,“ vraví HIRSCH. „Tá mu aj zabraňovala, aby sa stal ozajstným profesionálom. Nevedel sa predať tak ako ostatní. Nemal nikdy zmysel pre komerčnú stránku veci. Chcel jednoducho jazdiť na skateboarde a vystrájať.“ Štvoricu hlavných hrdinov dopĺňa MICHAEL ANGARANO v úlohe Sida Gianettiho. „Je z nich suverénne najhorší skateboardista a zároveň je najbláznivejší,“ hovorí ANGARANO. „Dostal sa medzi nich iba vďaka tomu, že je Jayov najlepší kamarát.“
Celý tento príbeh by sa však vôbec nemohol odohrať, nebyť Skipa Engbloma – spolumajiteľa Zephyr Shopu, ktorý zabezpečil tímu Z-Boys ich obrovskú slávu. Od chvíle, keď sa skutočný Engblom dopočul o filmovom spracovaní, si v role seba samého predstavoval jediného herca – HEATHA LEDGERA. LEDGER, ktorého záujem o film výrazne podporil PERALTOV dokument, prežil detstvo v zápdnej Austrálii so surfovacou doskou pod pazuchou. „Kto nesurfoval, koledoval si, že ho zmastia,“ smeje sa herec.
„Môj prvý skateboard mal značku Powell-Peralta,“ pokračuje LEDGER. „Keď som ako šestnásťročný opustil rodný Perth, prestal som až na občasné výnimky surfovať. No tento film vyzeral ako celkom dobrý dôvod, prečo znova začať. O úlohe Skipa som sa s CATHERINOU rozprával krátko po tom, čo som videl film Trinástka, ktorý ma presvedčil, že by to nik nemohol zrežírovať lepšie ako ona. A keď som sa dozvedel, že bude spolupracovať s tým istým kameramanom, ELLIOTOM DAVISOM, bol som nadšený.“
Pri filme, čo sa tak tesne viaže ku konkrétnemu miestu – v tomto prípade k mestu Venice Beach, ktoré v sedemdesiatych rokoch pôsobilo veľmi nehostinným a spustnutým dojmom, sú veľmi dôležité rozhodnutia hlavného výtvarníka, kde a ako sa bude natáčať. CHRIS GORAK dlho spolupracoval ako výtvarník scény s HARDWICKEOVOU, ktorá sa pred začiatkom svojej režisérskej kariéry podieľala na niekoľkých filmoch ako hlavná výtvarníčka. Keďže obaja sú vyštudovní architekti, ich spolupráca bola o to jednoduchšia. „Rozhodne sme nechceli film pochovať v nejakých klišé alebo prehnane zdôrazňovať štýly, ktoré sa k tomu obdobiu viažu,“ hovorí GORAK. „Chceli sme, aby to pôsobilo reálne, preto sme sa usilovali nájsť také prostredie, čo by vyzeralo rovnako ako vtedajšie Venice.“ Vzhľadom na to, že Santa Monica a Venice sa medzitým stali rajom hotelov a exkluzívnych stavieb, museli sa filmári poobzerať po menej skultivovanom prostredí. „V tom čase bolo Venice zemou nikoho. Okrem detí a skrachovancov nebolo nikoho, čo by tam chcel bývať. A práve miesto s podobnou atmosférou sme museli nájsť. Napríklad Pacific Ocean Pier už vôbec neexistuje. Skúšali sme natáčať priamo vo Venice, no v tom okamihu, keď sme potrebovali nájsť vhodné prostredie, dostali sme sa do úzkych. Množstvo scén preto vzniklo v San Pedre, ktoré zatiaľ nestihli prevalcovať obrovské korporácie, takže celkom pripomína vtedajšie Venice,“ hovorí GORAK.
Jednou z najnáročnejších úloh, ktoré čakali výtvarníkov, bola rekonštrukcia Dogbowlu – veľkého bazénu v tvare ľadviny, ktorý sa stal ich posledným a najznámejším útočiskom. Z pôvodného bazénu v Santa Monike je dnes iba hromada sutín, takže 15 metrov dlhý, 7 metrov široký a 3 metre hlboký Dogbowl sa musel postaviť nanovo. „Podarilo sa nám nájsť pôvodný Dogbowl, ale zistili sme, že ho asi pred rokom zbúrali,“ hovorí manažér lokácií BRAD BEMIS. „Museli sme urobiť letecké fotky z helikoptéry, aby sme našli na okolí bazény, ktoré by boli dostatočne veľké. Podarilo sa nám dokonca získať zoznam všetkých bazénov v L. A. – bolo ich asi 30 000. Na niektoré miesta sme potom zašli, vylepovali sme pri domoch letáčiky a klepali na dvere, kým sa na nás neusmialo šťastie. Vlastníci toho domu mali bazén, ktorého sa chceli zbaviť. Zistili sme, že pre naše účely je perfektný, takže sme ho jedenapolkrát zväčšili a potom sme tam tri mesiace nakrúcali. Napokon sme ho zrúcali“. „Bolo to ako vrátiť sa o tridsať rokov späť,“ hovorí TONY ALVA. „Pripadalo mi to úžasné.“
