ROZHOVOR Prešovčanka Martina (47) je v Namíbii známou módnou štylistkou

V rozhovore sa dozviete:
•    prečo sa Martina usadila v Namíbii,
•    na akých projektoch spolupracovala ako módna štylistka,
•    aké má predstavy o vlastnej tvorbe, 
•    prečo sa s manželom starali o tri deti z Angoly,
•    prečo majú namíbijskí muži zväčša dve manželky, aj keď sú kresťanmi,
•    v akej kondícii je školstvo a zdravotníctvo v tejto krajine,
•    aká je mentalita jej obyvateľov a ktorú jej časť má najradšej
 
Čo vás zaviedlo tak ďaleko od domova?
Môj manžel, Max, ktorý je z Namíbie, ale zoznámili sme sa v Nemecku. Trávila som tam ročnú pauzu od štúdia na Prešovskej univerzite, ale potom som sa vrátila domov, aby som ju dokončila. 

Čo ste na nej študovali?
Nemčinu a slovenčinu na Fakulte humanitných a prírodných vied. Po promóciách som znovu odišla do Nemecka a tam som ďalej študovala slavistiku, politické vedy a interkultúrnu komunikáciu na Univerzite Ludviga Maximiliana v Mníchove. Neskôr som učila slovenčinu na jej katedre slavistiky som. S Maxom sme sa zosobášili a v decembri 2005 presťahovali do Namíbie, kde som v roku 2007 začala učiť nemčinu. Najprv na súkromnej jazykovej škole, potom aj na súkromnej strednej škole, na Goetheho inštitúte. Desať rokov, až do augusta tohto roku, som ju učila na súkromnej Medzinárodnej univerzite manažmentu (IUM). Okrem toho som prednášala predmety kritické myslenie a komunikácia.

Nemali ste v Namíbii problém so zháňaním práce? 
V podstate nie. Učitelia sú tu žiadaní. Môj manžel má nemecký pôvod, ale je už z tretej generácie rodiny, ktorá žije v Namíbii. Má tam teda dosť veľa kamarátov a známych ešte zo školy. V ich okruhu som si našla kamarátku, takisto učiteľku a jazykárku, ktorá si v roku 2007 otvorila vlastnú súkromnú školu jazykovú školu a zamestnala ma v nej. 

Ako ste sa z pedagogičky stali módnou štylistkou?
Zatiaľ je pre mňa móda a módny styling skôr koníček, ktorý sa snažím pretaviť do povolania. Moja najlepšia kamarátka Lize Ehlers je niekoľko násobnou víťazkou namíbijskej hudobnej súťaže, podobnej ako bol československý Zlatý Slávik. Nielenže je výborná speváčka, ale ešte aj vytvorila platformu pre začínajúcich hudobníkov a spevákov, ktorá sa volá Song Night Namibia. Stále obdivovala môj štýl oblečenia, až som jej v roku v 2019 navrhla, že spravím módny styling spevákov jej súťaže. Osvedčilo sa to a tak mi ponúkla, aby som s ním pomohla aj jej. 

Kto sú vaši zákazníci?
Viac menej umelci. Lize Ehlers som robila styling aj pre video k piesni „HAPPY“, ktorú naspievala spolu s Gazom, jedným z najpopulárnejších namíbijských muzikantov. Takisto aj pre umelecký projekt queer komunity, ktorý vymyslela jedna fotografka ako spomienku na jej uja, ktorý patril k tomuto spoločenstvu. Od roku 2019 spolupracujem aj na Windhoek Fashion Week a súťaži krásy Miss a Mister Supranational, ktorá má sídlo v Malopolskej v Poľsku.

Pozývajú vás ako odborníčku na módu do namíbijských médií? 
Pred pár dňami so mnou robili interview pre namíbijskú internetovú platformu WeChat a párkrát som bola v rádiách. Okrem toho som vydala lookbook, v ktorom predstavujem všetky projekty, na ktorých som sa podieľala ako módna štylistka. 

Aj váš manžel inklinuje k umeniu?
Nie. Vyštudoval marketing a má vlastnú firmu. Stará sa o propagáciu produktov jednej juhoafrickej firmy, ktorá sa venuje osvetleniu a svietidlám. A vo voľnom čase chytá ryby.

Aký je váš súkromný život? Možno je to klišé, ale predstavujem si, že ženy v Afrike majú veľa detí. Koľko ich máte vy? 
My deti nemáme, v tomto smere sa nám nezdarilo.

Prepáčte, neuvedomila som si, že to môže byť citlivá otázka. 
To je v poriadku, už som sa s tým zmierila. Pred štyridsiatkou mi hrozila rakovina krčku maternice, kvôli čomu som musela podstúpiť hysterektómiu. Ale sedem rokov sme sa starali o tri deti z Angoly. Po občianskej vojne v Angole a následnom rozmachu ekonomiky v tejto krajine, začali Angolčania posielať svoje deti na stredné školy v Namíbii, hlavne tie súkromné. Jednak preto, že je tu o niečo lepšie školstvo a tiež pre možnosť študovať v angličtine. 

Koľko mali rokov, keď k vám prišli?
Každý mal 15 – 16 rokov, boli to súrodenci a prichádzali k nám postupne, takže naraz sme mali maximálne dve deti. Najstarší, Ebenezer, študoval na strednej škole, kde som učila nemčinu, dokonca bol v mojej triede. Rok býval u inej rodiny, kde sa oňho veľmi nestarali, kým sa ma školská psychologička nespýtala, či by sme sa ho s manželom neujali. Potom k nám prišiel jeho brat Filipe a neskôr sestra Rosaria.

Ste s nimi ešte v kontakte? Čomu sa dnes venujú?
Občas si píšeme aj telefonujeme. Rosaria ma občas osloví mami alebo Marti. Sme užšie prepojené, keďže si ma vybrala za krstnú mamu. Všetci traja odišli študovať do Liverpoolu. Ebenezer je IT inžinier, Filipe je zvukový inžinier a Rosaria študuje ortopedickú medicínu. 

Aké sú namíbijské rodiny? 
Traduje sa, že muž má jednu rodinu v meste, v ktorom žije a druhú tam, odkiaľ pochádza. Aby ste tomu lepšie rozumeli, je to tu úplne normálne, že muž má viacero detí s viacerými ženami a je to aj tolerované. Dokonca občas navzájom o sebe vedia.

Deväťdesiatsedem percent obyvateľov Namíbie sa hlási ku kresťanstvu, tak ako je to možné?
Mnohoženstvo sa tu toleruje, pretože vychádza z tradičnej kultúry, ktorá tu bola ešte pred príchodom kresťanstva. 

Vráťme sa na začiatok vášho života v Namíbii. Ako ste sa s touto exotickou krajinou zžívali? Vraj v nej vedľa seba existujú namíbijské kmene uchovávajúce svoje tradície a moderní ľudia v mestách s európskou architektúrou a všetkým čo prináša globalizácia.
Kým sme sa rozhodli presťahovať do Namíbie, chodievali sme tu za manželovou rodinou, takže s jej kultúrou aj životnými podmienkami som sa postupne zoznamovala. I keď je celkom iné prísť do Namíbie na pár týždňovú dovolenku a iné na dlhodobý pobyt a zvádzať boj sa s úradmi. Povolenie k trvalému pobytu som dostala až po desiatich rokoch. 

Namíbia získala nezávislosť od Juhoafrickej republiky v roku 1990, len o dva roky skôr ako sa rozdelilo Československo. Hoci ide o krajiny s rozdielnou politickou aj kultúrnou históriou, mala Namíbia po osamostatnení podobné problémy ako naša republika? 
Áno. Neraz mám pocit, že žijem v paralelnom svete len na inom kontinente. I keď technologický vývoj bol v Namíbii trošku pomalší ako na Slovensku, dlho sme mali len dial-up internet. Čiže na internet sme sa pripájali z pevnej telefónnej linky a kým sa nadviazalo spojenie, nedalo sa z nej telefonovať. Podobne ako na Slovensku, namíbijské zdravotníctvo a školstvo sa zmietajú v problémoch. Je šťastie ak máte na súkromné zdravotné poistenie, lebo v štátnych nemocniciach sú doslova neľudské podmienky.

Štátne školy sú preplnené, v jednej triede je aj štyridsať detí a učitelia majú nízke platy. Súkromné školy sú na tom lepšie, ale len málokto si ich môže dovoliť. Podobne ako na Slovensku, na najvyšších úradníckych miestach vládne korupcia. 

Momentálne je tu takmer päťdesiatpercentná nezamestnanosť, čo spôsobuje vyššiu kriminalitu. V niektorých častiach mesta vás môžu na ulici okradnúť len pre trochu lepší telefón, alebo zbiť pre dvadsať namíbijských dolárov, ktoré majú hodnotu jedného eura. 

Z druhej strany sú tu aj rôzne medzinárodné organizácie, ktoré sa venujú podpore kultúry a vzdelávania, rozvoju občianskej spoločnosti. Pôsobí tu napríklad Goetheho inštitút, Portugalský inštitút, Franko-namíbijský inštitút, či Španielsky inštitút... Európska únia aj USA tu ponúkajú rôzne formy podpory a sídlia tu veľvyslanectvá väčšiny európskych krajín.
 
Koľko percent belochov žije v Namíbii? 
Väčšina obyvateľstva sú černosi, alebo miešanci, belochov je okolo 10-15 percent. 

Nepociťujete rasistické tendencie? 
Z pohľadu histórie a kontextu krajiny sa nedá správanie černošskej väčšiny k belošskej menšine posúdiť ako rasistické. Krajinu v minulosti kolonizovali rôzne európske národy ako Portugalci, Angličania a najdlhšie Nemci, ktorí tam spáchali aj genocídu na kmeni Herero. Sociálne rozdiely v spoločnosti sú veľmi výrazné, ale neplatí, že belosi sú najbohatšou skupinou. V percentuálnom zastúpení je viac majetných obyvateľov medzi potomkami európskych usadlíkov, ale keď sa človek pozrie na majetkové pomery, tak novozbohatlí Namíbijčania, majú viac majetku. 

Nespôsobuje vám na ulici problémy, že máte vlasy zostrihané na milimeter?
Veľa černošských žien tu nosí taký účes. Je fakt, že väčšina ľudí si ho všimne, no mladé ženy na ulici, alebo v obchodoch mi ho často chvália. Túžila som po ňom už v puberte, keď bola mojim vzorom Sinead O'Connor, ale vtedy som si ešte nedokázala presadiť u rodičov úplne všetko a aj to, čo som napriek tomu urobila, sa neobišlo bez negatívneho komentára. S vlasmi som experimentovala veľmi často a veľmi veľa. Kedysi som ich mala červené ako granátové jablko, potom blond ,číro´, ocko sa vtedy smial, že vyzerám ako futbalista Hamšík. Mala som ich aj čokoládovo hnedé, či čierne a aj ich dĺžku som menila často.

Dívala som sa na váš instagram, kde prezentujete svoje outfity, ale neviem ako nazvať váš štýl. 
Nazývam ho chic-street fashion, čo by sa dalo preložiť ako móda na všedný deň ale o trochu elegantnejšia. 

Nesnívate aj o vlastnej tvorbe?
Áno. Chcem sa venovať udržateľnej móde, recyclingu a upcyclingu, čiže zo starých šiat vytvárať nové modely. 

Čo sa vám v Namíbii páči? 
Ľudia, lebo sú otvorení, priateľskí, mnohí sú umelecky nadaní. I keď, podobne ako na Slovensku, byť umelcom sa tu nenosí a rodičia deťom vštepujú, že majú vyštudovať niečo „poriadne“. Je tu tiež krásna príroda. Tým, že Namíbia je dva a pol krát väčšia ako Nemecko, ale má len 2,5 milióna obyvateľov, sú tu miesta, na ktorých nestretnete živého človeka, takže je veľa možností, kde môžete uniknúť. Mňa veľmi fascinujú červené duny v okolí púšte Namib, tam sa vraciam veľmi rada.

Ako často sa vraciate na Slovensko? 
Snažím sa každoročne, ale počas pandémie to bolo ťažké. Keď malo Slovensko otvorené hranice, Namíbia ich mala zatvorené a naopak. Na Slovensku mám celú rodinu, 95-ročnú babku, vyše 70-ročných rodičov, brata s rodinou... V novembri sa chystám na Slovensko na dva mesiace, veľmi sa na to teším.

Uvažujete niekedy aj o tom, že by ste sa sem s manželom presťahovali? 
Manžel o tom neuvažuje (smiech) a ja to pripúšťam, práve preto, že moji rodičia sú starší a možno ma raz budú potrebovať.