ROZHOVOR s lekárom Kamenickým aj o najkrajšom príbehu v jeho kariére. Do Paríža odišiel pred 19-timi rokmi

Prof. Peter Kamenický vyštudoval medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, no ako lekár pôsobil na Slovensku len zhruba štyri roky. Od roku 2004 pôsobí v Paríži, je zamestnancom prestížnej Univerzity Paris-Saclay, kde pôsobí ako pedagóg, riaditeľ výskumného jednotky INSERM UMR-S 1185, a zároveň lekár univerzitnej kliniky v nemocnici Bicêtre.

Špecializujete sa na choroby hypofýzy, maličkej žľazy v mozgu, ktorá koordinuje činnosť ďalších žliaz. Čím vás zaujala? 
Hypofýza, v slovenčine známa aj ako podmozgová žľaza, je dirigentkou endokrinného systému. S kolegami sa venujeme hlavne jej adenómom, čo sú nezhubné nádory. Tým, že produkujú hormóny, stláčajú zvyšok hypofýzy, alebo okolité nervy, tieto štruktúry nemôžu fungovať dobre, čo spôsobuje zdravotné problémy. Ale okrem hypofýzy ma zaujíma aj kalciofosfátový metabolizmus a jeho poruchy. 

Čím je príťažlivý?
Keď má človek nedostatok parathormónu (hormónu, ktorý je kľúčový v regulácii rovnováhy kalcia a fosforu v organizme – pozn.red.),  má aj nízke hladiny kalcia a zaujímavé spektrum príznakov. Napríklad mu môže brnieť v prstoch, môže mať svalové kŕče, ale aj kognitívne problémy, ktoré výrazne znižujú kvalitu života. Ale my ju vieme zlepšiť, čo nie je možné v každej oblasti medicíny.

Máte aj zaujímavé príbehy, ktorými by ste mohli priblížiť svoju prácu? 
Asi najkrajší príbeh do mojej doterajšej kariéry priniesol tridsaťpäťročný imigrant z Burkina Faso, ktorý meral  137 centimetrov a ešte mu nezačala puberta. Zapríčinila to malá a nefunkčná hypofýza, s ktorou sa narodil a tým pádom aj chýbajúce hormóny. No keďže mu na kostiach ostali otvorené rastové štrbiny (bežne sa uzatvárajú na konci puberty – pozn.red.), pomocou hormónov by mohol vyrásť...

Ale...? Bola tam nejaká prekážka? 
Veľmi si želal narásť, a tiež chcel mať deti. Do Francúzska však prišiel ako herec pre detské role, takže jeho režisér veľmi nechcel, aby liečbu podstúpil. Navyše mu vypršali trojmesačné víza a musel sa vrátiť do Burkine Faso. Ostali sme však v telefonickom kontakte a po troch rokoch sa mu podarilo zohnať peniaze aj víza na návrat do Francúzska. 

Takže ste ho začali liečiť...
Nebolo to také jednoduché. Istý čas nemal ani ubytovanie, niekoľko nocí dokonca spal v metre. Najprv sme mu so sociálnymi asistentami pomohli vybaviť lekársku pomoc od štátu, no to trvalo niekoľko mesiacov. Liečiť som ho začal v máji 2019, najprv hormónom štítnej žľazy levotyroxínom a hormónom nadobličky kortizolom. Po mesiaci som mu pridal rastový hormón, ktorý som postupne zvyšoval a potom som mu pridal po roku gonadotropíny, ktoré mu stimulovali rast semenníkov a produkciu testosterónu. Pubertu prežil vo veku tridsaťdeväť až štyridsaťjeden rokov. Keďže takéto situácie sú veľmi zriedkavé, nevedeli sme, ako sa s telesnou transformáciou v takomto veku vysporiada. Z medicínskeho hľadiska ma najmä zaujímalo ako sa mu vyvinie srdce, či bude rásť proporcionálne s telom. 

Ako liečba dopadla? 
Teraz má 162 centimetrov, vyzerá dospelo, má priateľku. Podarilo sa nám dokumentovať  harmonický rast srdca z veľkosti asi 11-ročného chlapca na srdce dospelého muža, s normálnou kontraktilnou funkciou (normálnymi sťahmi – pozn.red.). Dokonca o ňom vznikol dokumentárny film. A tiež sa vrátil k herectvu. 

V Paríži žijete už devätnásť rokov. Preniklo vám pod kožu niečo z francúzskej mentality?
Obrazne povedané, nemám už len slovenské bunky, ale aj francúzske, som ako spletenec slovensko-francúzskeho tkaniva. Tento obraz som si požičal z románu Thomasa Manna Jozef a jeho bratia a v jednom rozhovore som ho použil, no nenapadá mi lepšie vysvetlenie. Mám pocit, že vplyvom francúzskej mentality sa u mňa prehlbuje sociálne cítenie, hoci to môže byť aj vekom... Francúzsko je relatívne sociálny štát, ktorý pomerne výrazne prerozdeľuje národné bohatstvo chudobnejším vrstvám, čo je podľa mňa správne. 

Napriek tomu, že Francúzom sa nežije až tak zle ako si myslia, ľahko frflú a každú chvíľu protestujú v uliciach. Hoci, keď pomyslím na slovenský národ, ktorý je až príliš pasívny, nie je to úplné zlá vlastnosť. Ideálny by bol asi akýsi stred. Napriek tomu som rád, že ufrflanosť som od Francúzov nepochytil. Nalepila sa na mňa skôr ich tendencia ku gurmánstvu, estetické cítenie, ale aj kultúrna zvedavosť a tolerancia voči inakosti. I keď, to posledné ma asi naučil najmä pobyt vo veľkomeste. Možno to už vo mne bolo a Paríž tomu len pomohol viac na povrch. 

Ako funguje francúzske zdravotníctvo? 
Nie dokonale, ale kovid ukázal, že zdravotníci dokážu zabrať aj bez toho, aby počítali odpracované hodiny. Žiaľ, platy zdravotných sestier a bratov sú vo Francúzsku pod európskym priemerom a to je škandál. Inak verejné zdravotníctvo funguje pomerne dobre. Štát sa v tomto smere postará aj o chudobných a migrantov. Povinné zdravotné poistenie by mal mať každý a kto chce, môže si platiť aj súkromné poistenie. 

Existuje vo Francúzsku nejaká česko-slovenská komunita?
Neviem, lebo som sa do nej ani nesnažil dostať. Veľvyslanectvo SR usporiada kultúrne podujatia, na ktoré občas zájdem. Ale mám tam pár slovenských kamarátov a dokonca spolužiaka zo strednej školy.  Dobre mi padne porozprávať sa po slovensky, ale na začiatku to pre mňa nebolo kľúčové, čo asi bolo aj dobré, lebo som si vytvoril priateľstvá aj s Francúzmi. 

Máte v Paríži a vo Francúzsku obľúbené miesta?
Mám veľmi rád pútnickú trasu od Le Puy-en-Velay do Saint-Jean-Pied-de-Port. Prešiel som ju na niekoľko etáp a vrelo na nej odporúčam dedinku Conques v kraji Aveyron s nádherným opátskym kostolom Svätej Foy postaveným v 11. - 12. Storočí. Sú v ňom aj vitráže od veľkého francúzskeho výtvarníka Pierrea Soulagesa (†102). V Paríži mám rád kino L'Arlequin. Keďže môj bývalý priateľ je riaditeľom filmového festivalu, chodievali sme doň často. 

Slovensko je dosť homofóbne. Aké je v tomto smere Francúzsko?
O Francúzsku, by som to nepovedal, aj keď poznám predovšetkým situáciu v Paríži. Aj keď v Paríži sa homofóbne činy zvyšujú, niekedy súvisia s radikálnymi náboženskými skupinami, a vždy s ľudskou hlúposťou. 

Prečo ste vlastne odišli do Francúzska? 
Nepáčila sa mi invázia americkej aj britskej armády v Iraku, tak  som si povedal, že by som sa mohol zaoberať aj iným ako anglo-americkým kultúrnym svetom. Francúzsko ma priťahovalo aj vďaka môjmu starému otcovi. Bol veľký frankofil a pomerne dobre hovoril po francúzsky. Keď som bol malý, naučil ma počítať do sto. Vychodil som slovensko-rakúske gymnázium, takže som sa naučil po nemecky a francúzština bola dlho môj nesplnený sen. Začal som ju študovať až ako mladý lekár  na Francúzskom kultúrnom inštitúte a o dva roky som sa dostal na stáž do nemocnice Bicêtre, kde som už devätnásť rokov. K odchodu do zahraničia ma stimulovali najmä mama a sestra. 

Do Paríža ste odchádzali s tým, že pôjde len o niekoľko mesačný pobyt. Čo vám ho tak predĺžilo? 
Je pravda, že som to neplánoval. Najprv som dostal možnosť predĺžiť si stáž, potom grant na magisterské štúdium a nakoniec aj na doktorandské štúdium. Vzápätí som dostal miesto asistenta na univerzite, po štyroch rokoch miesto docenta a v septembri 2019 som bol vymenovaný za profesora. Svoj pobyt som neustále predlžoval aj preto, že od začiatku som súčasne pracoval ako výskumník, ako lekár a zároveň aj pedagóg, kým na Slovensku som vtedy takú možnosť nemal. 

Uvažujete niekedy o návrate na Slovensko? 
Na Slovensko sa vraciam pravidelne, tak tri –štyri krát do roka, na Vianočné a Veľkonočné sviatky a cez letné prázdniny. So Slovenskom som spätý silnými rodinnými väzbami a živými priateľstvami, ale cítim potrebu sa sem vracať aj kvôli sebe samému, mám tu svoje korene. Svoj ďalší život vidím zatiaľ v Paríži  – z profesionálnych aj osobných dôvodov, napríklad mám rád život vo veľkomeste. Budúcnosť ukáže, či moja životná trajektória bude mať Odyseovsko-cyklický alebo Abrahámovsko-lineárny charakter. 

Zdroje foto: 
Univerzita Paris-Saclay. Foto: Kévin Belbéoc'h; wikimedia commons
Demonštrácia v Paríži. Foto: Roland Godefroy; wikimedia commons
Kostol Svätej Foy v dedinke Conques. Foto: Krzysztof Golik; wikimedia commons