NEW YORK - Začiatkom októbra 2019 zavolala reportérka denníka The New York Times profesorovi Johanovi Gaumeovi, aby sa ho opýtala na dlhoročnú záhadu sovietskej histórie. Išlo o incident známy ako Ďatlovov priesmyk na Urale, pri ktorom umreli všetci členovia výpravy. Gaume spolu s ďalším vedcom nedávno predstavili teóriu, ktorá by túto záhadu mohla raz a navždy vyriešiť.
Istá americká novinárka pred dvomi rokmi kontaktovala profesora Federálneho technologického inštitútu v Lausanne, aby sa ho spýtala na dávnu sovietsku záhadu. Dodnes okolo záhady Ďatlovovej výpravy koluje množstvo nezodpovedaných otázok. Gaume, vedúci laboratória simulácie snehu a lavíny a hosťujúci pracovník na Inštitúte pre výskum snehu a lavín, o tomto incidente, ktorý ruská prokuratúra nedávno vzkriesila z archívov, nikdy nepočul. "Požiadal som novinárku, nech mi nasledujúci deň zavolá späť, aby som mohol získať viac informácií. To, čo som sa dozvedel, ma zaujalo," uviedol na úvod.
Športová výzva, ktorá sa skončila tragédiou
27. januára 1959 sa desaťčlenná skupina pozostávajúca prevažne zo študentov Uralského polytechnického ústavu pod vedením 23-ročného Igora Ďatlova vydala na štrnásťdňovú expedíciu do hory Gora Otorten v severnej časti sovietskej Sverdlovskej oblasti. Všetci boli skúsení bežkári a zjazdári. V danom ročnom období bola trasa tohto druhu klasifikovaná ako trasa III. kategórie, teda tej najrizikovejšej. Teploty klesali až pod -30 stupňov Celzia. 28. januára sa jeden z členov výpravy, Jurij Yudin, rozhodol vrátiť späť. Svojich spolužiakov už nikdy nevidel. Keď sa výprava nevrátila v predpokladanom termíne, vyrazil ich hľadať záchranný tím. 26. februára našli stan skupiny, ktorý bol ťažko poškodený, na svahoch hory Kholat Syakhl (v preklade "hora smrti"). Bolo to asi dvadsať kilometrov južne od cieľa skupiny. Na mieste boli aj všetky veci členov výpravy.
Ďalej pod horou sa našli dve telá oblečené iba v ponožkách a spodnej bielizni. Medzi jedným zo stromov a stanom boli následne objavené ďalšie tri telá vrátane Ďatlovovho. Pravdepodobne zomreli na podchladenie pri návrate do tábora. O dva mesiace neskôr boli zvyšné štyri telá nájdené v rokline pod hrubou vrstvou snehu. Niekoľko zosnulých malo vážne zranenia, napríklad zlomeniny hrudníka a lebky.
Čo presne sa stalo?
Sovietske úrady spustili vyšetrovanie s cieľom zistiť príčiny tejto čudnej drámy. Po troch mesiacoch však prípad uzavreli, pretože dospeli k záveru, že smrť turistov spôsobila prírodná sila. Sled udalostí v noci z 1. na 2. februára ostáva ale dodnes nejasný a viedol k nespočetným fantazijným teóriám, od vražedného Yetiho až po tajné vojenské experimenty.
"Po výzve reportérky The New York Times som začal na svoju tabuľu písať rovnice a číslice a snažil som sa pochopiť, čo sa mohlo čisto mechanickým spôsobom stať. Zdalo sa mi byť pravdepodobné, že skupinu zaskočila lavína, keď spali v stane," vysvetľuje Gaume. Túto najpravdepodobnejšiu teóriu predložila aj ruská prokuratúra po opätovnom otvorení vyšetrovania v roku 2019 na žiadosť príbuzných obetí. Ale nedostatok dôkazov a existencia zvláštnych prvkov nedokázali presvedčiť veľkú časť ruskej spoločnosti. Gaumeho tento incident zaujal natoľko, že začal hlbšie skúmať túto teóriu. Potom kontaktoval predsedu geotechnického inžinierstva na ETH v Zürichu, profesora Alexandra Puzrina.
Gaume, pôvodom z Francúzska, a ruský rodák Puzrin, spolupracovali pri prehľadávaní archívov, ktoré boli sprístupnené verejnosti po páde Sovietskeho zväzu. Hovorili tiež s ďalšími vedcami a odborníkmi a vyvinuli analytické a numerické modely na rekonštrukciu lavíny, ktorá mohla zavaliť členov výpravy. Puzrinov primárny výskum sa týka práve oblasti zosuvov pôdy. Podľa dvojice vedcov turisti urobili zárez v zasneženom svahu hory, aby si postavili stan, čo o niekoľko hodín neskôr viedlo k páde lavíny.
Preklenutie medzier vo vyšetrovaní
Jedným z hlavných dôvodov, prečo lavínová teória stále nie je plne akceptovaná, je to, že úrady neposkytli vysvetlenie, ako sa to stalo. V skutočnosti existuje niekoľko bodov, ktoré sú v rozpore s touto teóriou. Po prvé, záchranný tím nenašiel žiadny zjavný dôkaz o lavíne. Uhol sklonu nad miestom, kde si výprava postavila stan, údajne nebol dostatočne strmý. Po druhé, ak došlo k lavíne, spustila sa najmenej deväť hodín po výreze vo svahu. A po tretie, zranenia hrudníka a lebky pozorované u niektorých obetí neboli typické pre obete lavíny.
Vo svojom výskume sa koncom januára pokúsili Gaume a Puzrin vyriešiť tieto otázky. "Údaje o trení snehu a lokálnej topografii používame na preukázanie toho, že na miernom svahu môže dôjsť k malej lavíne, ktorá po sebe zanechá len pár stôp. Pomocou počítačových simulácií ukážeme, že náraz snehovej dosky môže viesť k podobným zraneniam, ako u obetí," povedal profesor. V článku sa zaoberajú najmä časovým posunom medzi postavením stanu a lavínou. Predošlí vyšetrovatelia údajne nedokázali vysvetliť, ako je možné, že sa v tú noc spustila lavína, keď nedošlo k žiadnym hydrometeorologickým zmenám.
V noc tragédie bola jedným z najdôležitejších faktorov prítomnosť katabatických vetrov, teda vetrov, ktoré pôsobením gravitácie tlačia vzduch zo svahu. Tieto vetry mohli potlačiť sneh, ktorý sa následne kvôli špecifickej vlastnosti terénu, o ktorej lyžiari nevedeli, hromadil na kopci nad stanom. "Keby neurobili výrez do svahu, nič by sa nestalo. To bol počiatočný spúšťač, ale to jediné by nestačilo. Katabatický vietor pravdepodobne unášal sneh a umožňoval hromadenie ďalšieho snehu. V určitom okamihu sa mohla vytvoriť a rozšíriť trhlina, ktorá spôsobila uvoľnenie snehovej dosky," tvrdí Puzrin. Obaja vedci sú napriek svojim zisteniam opatrní. "Pravda je, samozrejme, taká, že nikto v skutočnosti nevie, čo sa tej noci stalo. Poskytujeme však silné kvantitatívne dôkazy o tom, že lavínová teória je pravdepodobná," doplnil. Dva modely vyvinuté pre túto štúdiu - analytický pre odhad času potrebného na spustenie lavíny, ktorý vytvoril ETH Zürich, a numerický pre odhad účinku lavín na ľudské telo - budú použité na lepšie pochopenie prírodných lavín a súvisiace riziká.
