BRATISLAVA - Matej Sajfa Cifra patrí medzi česko-slovenskú moderátorskú špičku. Svojím bezprostredným prejavom, inteligentným humorom a charizmou si získal množstvo fanúšikov, čo patrične zúročil, keď sa začal venovať tvorbe virálnych videí. V rozhove nám porozprával o svojom detstve, začiatkoch kariéry a neváhal prezradiť ani pikošky zo súkromia.
Povedz nám niečo o malom Sajfovi. Ako dieťa si asi moderátorské ambície nemal. Čím si chcel byť?
Chcel som byť predovšetkým profesionálny tenista, po tom som hrozne túžil ako desaťročný. Aj som mal celkom dobrý nábeh, len potom som nevyrástol do takej dobrej tenisovej výšky. Chcel som byť aj trošku ako môj otec, polymérny vedec v Slovenskej akadémii vied a potom si pamätám jedno obdobie, keď som si povedal, že chcem byť slávny. To sa mi tiež nepodarilo, lebo som len známy. Toto boli také tri moje sny, čo si pamätám.
Aký si bol žiak? Patril si skôr k poslušným premiantom alebo si si zo známok nerobil ťažkú hlavu a vymýšľal si so spolužiakmi vylomeniny?
Ja som bol kombinácia, myslím, že som mal dobré známky, a to aj na základnej škole a následne aj na strednej škole. Mal som možno raz na polroku nejakú trojku z matematiky, ale inak som bol jednotkár, dvojkár. Ale veľmi rád som vymýšľal rôzne vylomeniny a bol som rád stredobodom pozornosti v triede. Vždy keď bolo niečo smiešne alebo nejaká zábava, ktorá hraničila s niečím zakázaným alebo nedovoleným, bol som rád, keď som sa toho zúčastnil či bol aktérom toho. Páčilo sa mi, keď si ľudia potom povedali, á, to Maťo spravil. To ma bavilo, to bolo super.
Akú najhoršiu poznámku si dostal v škole?
Takú, čo som si napísal sám. Na základke sme mali umývadlo v triede, áno, som tá generácia, ktorá mala umývadlo v triede. Počas prestávky som tam dal prst a pustil som vodu a špliechal som na spolužiaka a prišla učiteľka a povedala mi, dobre Maťo, napíš si teraz poznámku, čo si urobil. A ja som napísal: Cez prestávku som močil spolužiaka. Rodičia sa na tom potom smiali, lebo ja som si neuvedomil, že to znie, akože som ho ocikával.
Spomínaš rodičov, mali to s tebou v puberte náročné? Spomenieš si na niečo, čo si im v puberte vyviedol?
Nevyviedol som im vôbec nič, ja sa priznám, že som mal úplne normálu pubertu. Vtedy fičala Nirvana, fičal Kurt Cobain, mal som dlhšie vlasy, relatívne nie veľmi často umyté, mal som flanelovú košeľu, roztrhané rifle. Obliekal som sa možno čudne, ale nikdy som drogy nebral, nezačal som fetovať ani brutálne piť. Myslím, že moji rodičia ma v puberte nevideli opitého. Jednoducho som to nepovažoval za niečo super.
Takže nehrozilo, že by ťa pravidelne vyzdvihovali z policajnej stanice či z nemocnice?
To nie, určite nie. Ja som bol relatívne zodpovedný. Myslím, že aj keď som sa prvýkrát opil, na nejakom školskom výlete ako tretiak na strednej škole, tak si pamätám, že keď som sa ráno zobudil, tak som sa hrozne hanbil. Som si hovoril, že to som asi fakt prehnal, spolužiaci na mňa dávali pozor, lebo som bol mimo, bol som odtrhnutý z reťaze. No a ráno som sa hanbil.
Spomenieš si na svoju prvú lásku zo školských čias?
Jasne. Štvrtý ročník na základnej škole, volala sa Zuzana Formanková, týmto ju pozdravujem. Zhodou okolností s ňou mám taký zážitok... Keď som robil Vyvolených v telke, tak jeden zo strihačov, je aj režisérom inak, Braňo Špaček, tak si pamätám, že keď sme sa zoznámili, tak som prišiel k nemu do takej strihačskej kancelárie počas Vyvolených a on mal na pracovnej ploche počítača obrázok Zuzany Formankovej. A ja pozerám na to, že Braňo, prečo tu máš Zuzu? A on že, to je moja žena. Tak mu vravím, že to bola moja prvá láska zo štvrtého ročníka na základnej škole. Takže určite ju pozdravujem teraz...
Kedy sa ti prvýkrát zrodila v hlave myšlienka byť moderátorom?
Relatívne neskoro, musím povedať. Ja som bol predtým trošku učiteľ, na taký fakt drobný úväzok a tam som zistil, že vystupovať pred ľuďmi mi nerobí nijaký zvlášť problém a že rád odovzdávam informácie. Myslím, že učiteľ je vo svojej podstate akýsi moderátor tých 45 minút. Nemusí vedieť všetko, lebo on nie je Wikipedia, ani internet, ale jednoducho nejakým spôsobom formuje tých ľudí a snaží sa na seba upriamiť pozornosť, aby odovzdal nejakú informáciu.
A čo si učil?
Angličtinu. A tam sa to nejako zrodilo, že možno by som to mohol ísť vyskúšať do rádia, pritom ako vyzerám, to rádio bolo úplne ideálne.
Ako si sa na to pripravoval?
Nepripravoval som sa nijako konkrétne. Pamätám si, že som prišiel na Štúrovú. Tam sídlilo Rádio Ragtime, študentské rádio, ktoré vtedy kúpil Boris Kollár s tým, že z toho chcel spraviť oldies rádio a pripojiť ho k Fun Rádiu. Vtedy tomu šéfovala Oľga Záblacká. Ja som vtedy prišiel na recepciu a povedal som, že by som chcel robiť v rádiu. Moja vtedajšia frajerka mi povedala, aby som to šiel vyskúšať. Tak som tam prišiel a povedal som, že by som chcel asi robiť v rádiu. Mal som vtedy obrovské šťastie, pretože Oľga Záblacká bola práve pri recepcii, držala dva mobilné telefóny, lebo vtedy bol ešte Globtel a Eurotel. A vraví mi, poď sem. Mohla ma poslať kade ľahšie, rovno ma tam mohla poslať, že nemá na mňa čas. Prisahám, že keby to bolo tak, tak to asi vzdám. To rádio nebolo pre mňa takým snom, išiel som to len vyskúšať, možno motyka vystrelí. Ona ma vyskúšala na mikrofón, že povedz niečo, povedz toto, povedz tamto, privítaj ľudí pri rádiu... Ja som to v živote nerobil, ani sám neviem, čo som povedal, vôbec. Ale ona mi povedala, my sa ti ozveme. Tak si vravím, že okej, určite. Ale oni sa mi potom fakt ozvali. Prešiel som v rádiu rôznymi pozíciami, čítal som napríklad správy, čo bola úplná katastrofa, to mi vôbec nešlo. Hlásil som športové výsledky, robil som výjazdy, telefonáty, veľa som prekladal. Prišiel som totiž do rádia v čase, kedy nie všetci vedeli po anglicky, teraz už je angličtina taká súčasť života, že sa nikto nepýta, či vieš. Vtedy to bolo také, že tento chalan v šiltovke to vie preložiť, jemu to dajte. Nehovorím, že som bol pilier vysielania, to vôbec nie, ale jednoducho som tam zapadol. Vedel som niečo, čo nevedeli iní a od toho som sa postupne zdokonaľoval. Trvalo roky, kým som začal vysielať na dennej báze, ako je to teraz.
Vieš si predstaviť, že by si dnes robil niečo iné?
V takých najhorších časoch, keď som mal pocit, že to v tom rádiu nikam nesmeruje a že sa zo mňa nestane nikto, tak som rozmýšľal nad tým, že by som išiel do reklamnej agentúry. Lebo vymýšľať texty, slogany, kampane, viem si predstaviť, že by som robil takúto kreatívnu robotu, niečo copywriterské. Alebo učenie, keby to bolo o trošku lepšie zaplatené, tak prečo nie. Učenie je podľa mňa fantastická vec.
Ako vyzerá tvoj bežný deň v rádiu?
Ja vysielam až poobede, takže ráno si väčšinou zašportujem a keď nestíham po ňom raňajky, tak si dám Active Protein. Viem, že to nenahradí plnohodnotné raňajky, ale v stave núdze je to super, mám energiu zvládnuť všetky ďalšie povinnosti. Sám na sebe vidím, že hladný chlap je najhorší chlap. So mnou sa vtedy nedá. Takže aby som nebol besný a nemal penu okolo úst, tak na to mi pomáha práve Active Protein. Potom mám stretnutia a potom od druhej do šiestej vysielam.
Hovorí sa, že ste vo Fun rádiu naozaj skvelý kolektív. Ako to vyzerá, keď máte práve chvíľku pauzu?
Je to robota ako každá iná. Sú tam teda ľudia, ktorí sa môžu viac, aj takí, ktorí sa môžu menej. Ale vo všeobecnosti si myslím, že nás spája jedna taká vec, ktorá nie je úplne jednoduchá a nie každý to má. Je to niečo ako funrádiovský gén, niečo, čo tí ľudia majú spoločné. Viem to preto, lebo tam robím 17 rokov, zažil som rôznych ľudí, ktorí prišli na nejaký čas, ale jednoducho kolektív ich nejakým spôsobom vypudil. Nemyslím v zlom, že by došlo k nejakej bitke, ohováračkám či intrigám, to vôbec. Jednoducho ten človek sám pochopí, že toto asi nie je úplne to moje. Takže spája nás tam niečo... Aj preto si myslím, že z toho Fun rádia pochádza toľko osobností, ľudí, ktorí sú mediálne známi aj mimo toho rádia.
Takže kolektív ťa podrží, keď práve nemáš svoj deň?
Na 100%, na nich sa môžem vždy spoľahnúť. Treba však chápať, že mňa sa nikto, keď si sadám za mikrofón, nepýta, či mám dobrú alebo zlú náladu a hlavne, prečo by to vás, ako poslucháčov, malo zaujímať. Snažím sa to vymedziť, na tie štyri hodiny si povedať, že budem svoje problémy riešiť potom alebo deň na to.
