MEXIKO/PRAHA - Mladší brat rakúskeho cisára Františka Jozefa I. vstúpil do dejín ako jeden z mála panovníkov, ktorí skončili na popravisku. Život Maximiliana Habsburského, ktorého francúzske imperiálne záujmy dosadili na cisársky trón vo vzdialenom Mexiku, ukončila 19. júna 1867 v meste Santiago de Querétaro popravčia čata. Habsburg, ktorý sa od mladosti zaujímal o prírodné vedy a za morom sa snažil vymaniť z bratovho tieňa, mal iba 34 rokov.
Do Mexika sa Maximilian vypravil o tri roky skôr na palube svojej obľúbenej rakúskej fregaty Novara, už prvé chladné prijatie ale cisára sklamalo. K mexickému dobrodružstvu ho totiž po určitom váhaní zlákala ponuka tamojších konzervatívnych kruhov a francúzskeho cisára Napoleona III. Ten chcel stredoamerickú krajinu týmto spôsobom prinútiť k plateniu dlhov. A závislosť na podpore francúzskych vojakov, z ktorej sa nevymanili, rozhodne Maximilianovu popularitu nezvyšovala.
Po konci občianskej vojny medzi Severom a Juhom sa navyše o situáciu u svojho južného suseda začali viac zaujímať USA, ktoré v súlade s Monroeovou doktrínou odmietali zasahovanie európskych mocností na americkom kontinente. Na nátlak Washingtonu tak Napoleon III. začiatkom roka 1866 rozhodol o postupnom stiahnutí francúzskych síl. Poslední vojaci, ktorí sa mu navyše hodili doma kvôli rastúcemu napätiu medzi Francúzskom a Pruskom, opustili prístav Veracruz 11. marca 1867.
Cisár Maximilian tak závisel už len na podpore svojich mexických stúpencov, ktorí však v bojoch so silami stojacimi za zvrhnutým republikánskym prezidentom Benitom Juárezom ťahali za kratší koniec povrazu. Habsburgovu obľubu medzi ľudom - a tiež bojové nadšenie jeho protivníkov - výrazne ovplyvnil aj takzvaný Čierny zákon z októbra 1865, v ktorom cisár rozkázal bez súdu popraviť každého ozbrojeného stúpenca Juáreza. Podľa dekrétu bolo zabitých niečo medzi desiatimi a dvadsiatimi tisíckami vojakov.
Maximilian, ktorý si o necelú dekádu skôr ako vicekráľ Lombardsko-benátskeho panstva (vládol tam medzi rokmi 1857 a 1859) vyslúžil povesť liberála a stúpenca pokroku, si ale krvavým rozkazom spečatil vlastný osud. Keď boli zvyšky jeho vojska, ktoré sa bránili v stredomexickom Santiagu de Querétaro, porazené a cisár 15. mája 1867 zajatý, nerozpakovali sa republikáni poslať Maximiliana na smrť. A na ich rozhodnutí nezmenil nič ani nátlak či prosby európskych štátov i verejnosti.
Spolu s dvoma vernými generálmi Mejióm a Miramónom priviedli Maximiliana 19. júna na miesto exekúcie a hodinu pred poludním ukončila salva z pušiek jeho život. "Nech žije Mexiko, nech žije nezávislosť," boli vraj posledné slová cisára, ktorý predtým obdaroval svojich katov zlatými mincami s prosbou, aby nemierili na hlavu. Poprava okrem iného inšpirovala francúzskeho impresionistu Édouarda Maneta k vytvoreniu série pôsobivých obrazov, ktorá je variáciou na slávne Goyovo dielo Popravy 3. mája 1808.
Poprava cisára sa ale odrazila aj medzi prostými Mexičanmi, napríklad pohľadnice so snímkou jeho prestrielanej košele sa ešte niekoľko rokov objavovali na domácich oltároch. Medzi Maximilianovými stúpencami ako relikvie, medzi odporcami ako dôkaz spravodlivej odplaty. Cisárovo nabalzamované telo bolo najprv vystavené v mexickej metropole a až v novembri 1867 ho mohol rakúsky admirál von Tegetthoff previezť do Viedne, kde ho v januári 1868 uložili do Kapucínskej krypty medzi ostatných Habsburgovcov.
Až niekoľko rokov po Maxmilianovom pohrebe sa z Mexika vrátila zbierka vzácnych predmetov, spojovaná s jeho menom, ktorú dal dohromady lekárnik František Kaska, pôvodom z Horažďovíc. Ten ju po svojej smrti odkázal dnešnému Národnému múzeu. Česká stopa v cisárovom príbehu je ale hlbšia, Maximiliana totiž za more sprevádzali z jeho vlasti dobrovoľníci, z ktorých mnohí pochádzali z českých krajín. Medzi vojakmi nechýbali ani muzikanti, ktorí pomohli položiť základy súčasnej mexickej dychovky.
Maximilianova manželka, belgická princezná Charlota, s ktorou sa oženil v roku 1857, prežila muža o celých 60 rokov. Potom, čo svojmu manželovi vyhovorila myšlienky na rezignáciu, v júli 1866 odplávala do Európy zháňať pomoc. Po dlhom snažení sa stretla aj s Napoleonom III., ktorý za dobrodružstvom v Mexiku stál, ten sa ale k svojim niekdajším sľubom nepriznal. Neúspech a Maxmilianova smrť niekdajšiu cisárovnú vážne poznačili a vypukla u nej duševná choroba. Zomrela v januári 1927 v Bruseli.
