MOSKVA/PRAHA - Dynastia Romanovcov sa v Rusku k moci dostala v roku 1613 a ich vláda skončila pred 100 rokmi, 16. marca 1917 po tom, čo posledný ruský cár Mikuláš II. abdikoval a veľkoknieža Michail Romanovov sa vzdal práva na ruský trón. Za viac ako 300 rokov sa pri moci vystriedalo okolo 20 panovníkov, z toho štyri ženy. Väčšina z nich zomrela prirodzenou smrťou, asi pätica z nich sa stala obeťou vraždy či atentátu.
ROZHOVOR Posledný najvýznamnejší panovník: Slovákom vládol dlhšie ako komunisti, vojne nezabránil
Záver vládnutia aj koniec života Mikuláša II. vzbudzuje do dnešných dní asi najväčšiu pozornosť. Mikuláš II. na trón nastúpil v roku 1894 a za jeho vlády sa Rusko potýkalo s radom problémov. Cár musel čeliť rusko-japonskej vojne aj niekoľkým vzburám a v roku 1917, po takzvanej februárovej revolúcii, abdikoval a bola ustanovená Dočasná vláda. Definitívny koniec cárstva potom znamenala boľševická októbrová revolúcia v roku 1917. V júli 1918 boli posledný ruský cár Mikuláš II. a jeho rodina zavraždení v Jekaterinburgu na Urale boľševickým komandom.
Na prelome 16. a 17. storočia sa ruská ríša ocitla v neľahkom postavení. Po smrti posledného cára z prvej cárskej dynastie Rjurikovcov Fjodora I. v roku 1598 nastala éra chaosu sprevádzaného bojom o trón, poľskou inváziou a hladomorom. Na trón najprv zasadol bojar Boris Godunov, potom sa snažili stať cárom falošní následníci trónu, označovaní ako lžidimitrijovia. Vo februári 1613 nakoniec zvolili za cára ešte len šestnásťročného Michaila Romanovova z rodu Romanovovcov.
Romanovovci boli pôvodne západoruský bojarský rod spriaznený s Rjurikovcami. V roku 1730 zomrel posledný mužský člen romanovskej dynastie Peter II. a v roku 1762 Alžbetou Petrovnou dynastia vymrela aj v ženskej línii. Potom nastúpila na ruský trón dynastia Romanovov-Holstein-Gottorp. Noví cári z línie Oldenburkov ale prijali meno Romanovovci a za Romanovovcov sú tak spravidla označovaní všetci ruskí panovníci až do roku 1917.
Nástup novej dynastie Romanovovcov v roku 1613 znamenal konsolidáciu štátu, ktorý bol oslabený obdobím, ktoré do dejín vstúpilo pod označeniami smut alebo Obdobie zmätkov. V tomto období sa snažili uchopiť moc rôzni samozvanci, ktorí sa vyhlasovali za legitímnych následníkov trónu. Do vnútorných záležitostí Ruska tiež zasahovalo Švédsko a poľsko-litovská armáda, ktorá nakoniec utrpela porážku a potom sa z iniciatívy mocnej cirkvi zišiel krajinský snem, aby zvolil nového ruského vládcu.
Za najvýznamnejšieho panovníka rodu je väčšinou považovaný Peter I. Veľký, ktorý fakticky vládol od roku 1689 až do svojej smrti v roku 1725. Peter Veľký sa preslávil svojou snahou modernizovať ruskú ríšu vo všetkých oblastiach života. Inšpiráciu hľadal aj pri početných cestách do Európy a Rusko za jeho vlády sa stalo skutočnou európskou veľmocou. Do histórie sa ale tiež zapísal ako nemilosrdný a autokratický vládca. Viedol niekoľko vojen, započal napríklad s dobývaním Kaukazu a potom, čo Rusi pod jeho velením ovládli vo vojne so Švédskom oblasť okolo ústia rieky Nevy do Fínskeho zálivu, nechal v roku 1703 založiť Pevnosť svätého Petra (Sankt-Peterburg, dnešný Petrohrad). Mesto sa stalo v roku 1712 hlavným mestom ruského štátu a metropolou bolo so štvorročnou pauzou vyše 200 rokov. Za jeho vlády sa Rusko stalo oficiálne ríšou (impériom) a samotný cár prijal titul imperátor.
Veľmocenské postavenie impéria ešte upevnila cárovná Katarína II. zvaná Veľká, ktorá vládla v rokoch 1762 až 1796. Jedna z najmocnejších žien svojej doby vládla absolutisticky a vykonávala obratnú politiku. K Rusku pripojila Krym aj časť Ukrajiny a aktívne sa podieľala na delení poľského štátu. Podporovala vedu a umenie a zo svojej súkromnej zbierky nechala napríklad postaviť prvú časť Ermitáže.
Posledný ruský cár Mikuláš II. bol rozporuplnou postavou. Väčšinou je popisovaný ako slabý panovník a jeho krajina sa začiatkom 20. storočia ocitla v politicko-ekonomickej kríze, z ktorej sa len ťažko dostávala. Kedysi mocná ríša prehrala vojnu s Japonskom, v krajine sa šírili hlad a bieda a ekonomika sa ocitla v katastrofálnej situácii. Do toho vstúpila prvá svetová vojna, v ktorej sa Rusko postavilo na stranu Dohody. Rusku sa veľmi vo vojne nedarilo a ruské impérium aj Mikulášovo panovanie skončili po februárovej revolúcii roku 1917, kedy cár abdikoval a moc sa dostala do rúk dočasnej vlády.
Vláda, vedená kniežaťom Georgijom Ľvovom a neskôr Alexandrom Kerenským, usilovala o vykonanie demokratických zmien, ale od začiatku sa musela potýkať s narastajúcou nespokojnosťou obyvateľov aj s vplyvom sovietov, orgánov robotníckych a vojenských zástupcov, ktoré neskôr ovládli boľševici a ktoré tvorili paralelné mocenské centrum. Po októbrovej revolúcii v roku 1917 krajinu nakoniec ovládli boľševici a začala jedna z najtragickejších epoch ľudstva.
Po zvrhnutí monarchie v roku 1917 väčšia časť cárskej rodiny utiekla do zahraničia. Cára Mikuláša II. s manželkou, piatimi deťmi a ďalšími blízkymi brutálne zavraždilo boľševické komando v roku 1918 v pivnici domu kupca Ipaťjeva v Jekaterinburgu na Urale. Ostatky, o ktorých sa predpokladalo, že patria cárskej rodine, boli prvýkrát objavené neďaleko Jekaterinburgu v roku 1978. Až v roku 1991 ich však zo spoločného hrobu v zasypanej šachte exhumovali a v roku 1998 boli Mikuláš II., jeho žena a tri dcéry slávnostne pochovaní v Petropavlovskej pevnosti v Petrohrade. Ďalšiu dcéru a syna pochovali neskôr. Cirkev všetkých členov rodiny vyhlásila za svätých a na mieste vraždy cárskej rodiny bol vybudovaný Chrám Všetkých svätých Na krvi.
Vzhľadom na panujúce rozdielnosti vo výklade nástupníckych práv sa exilová vetva Romanovovcov rozdelila. Jedna skupina založila v roku 1979 vo Švajčiarsku Združenie Romanovovcov, ktorého prezidentom bol Dmitrij Romanovov (1926-2016). Táto skupina odvodzuje svoje práva od príbuzenstva s cárom Mikulášom I. (vládol v rokoch 1826-1855). Konkurenčnú vetvu riadi Marija Vladimirovna (63), ktorá žije v Madride. Tá svoje práva odvodzuje od ruského cára Alexandra II., ktorý vládol v rokoch 1855-1881. Ruské pravoslávie aj mnohé šľachtické rody v Európe nároky Marije Vladimirovny ako hlavy Cárskeho domu Romanovovcov rešpektujú.
