BRATISLAVA - Slovenská kultúra je nie len krásna a dych vyrážajúca. Skrýva v sebe aj zaujímavosti, o ktorých vie len nadšenec alebo študovaný človek. Nazreli sme preto do tajomstiev krojov, ich významu a funkcií. Odkryjeme vám aspoň malú časť našej slovenskej pýchy.
Kroje sú súčasťou slovenského národa už dlhé roky. Naši predkovia v nich chodili dennodenne, teraz sa tento fenomén nájde iba v niektorých dedinkách alebo na pódiach pri vystúpeniach rôznych folklórnych súborov. Folklórne festivaly, či podujatia sa usporadúvajú každoročne a nachádzajú si veľa priaznivcov. Sú to víkendy plné tanca, spevu, hudby a radosti.
História kroja
Na vznik a vývoj kroja vplývali rôzne faktory, ako napríklad domáce suroviny, druh práce a zamestnania, spoločenská a triedna príslušnosť, náboženstvo, styk s cudzinou a s historickou módou vyšších spoločenských vrstiev a hlavne geografická poloha.
Na Slovenku bolo a stále je vyše 30 regiónov. Kroje slúžili na ich rozlíšenie. Každá obec sa vyznačovala špecifickými prvkami, či už to boli výšivky, doplnky ku krokom a klobúkom, alebo vecne viditeľné doplnky ako valašky. Výnimkou neboli ani akustické doplnky ako ostrohy či pastierske bunkoše.
Slovenské kroje prechádzali rôznymi zmenami a fázami od valašskej kolonizácie až po súčasnosť. Každý kroj je niečím špecifický. Medzi tie najvýraznejšie určite patria goralské či podpolianske. Zaujímavosťou sa vyznačuje aj oblasť Záhorie, kde boli kroje ovplyvnené rodinou Pálfiovcou a ich obľúbenou modrou farbou.
Terchová je ďalšou oblasťou verejnosti známou. Nejde síce o samostatnú oblasť ale suboblasť Kysúc. Je ale potrebné ju vyzdvihnúť, keďže práve terchovská hudba je zapísaná v UNESCO.
Myjava
Kroj z tohto regiónu je veľmi jednoduchý. Dôvodom je, že Myjavčania sú protestanti a tí pri zdobení nepreháňali tak ako katolíci. Špecifickou črtou sú jedinečné filigranové gombíky na chlapčenskom lajblíku, ktorý je väčšinou modrej alebo tmavomodrej farby. Zaujímavosťou je aj klobúk, ktorý je zdobení pierkom z bieleho kohúta.
Detva - Podpoľanie
Mesto Detva je centrom podpolianskeho regiónu. Špecifickým odevom v tomto regióne sú u mužov biele voľné súkenné nohavice strihané pod kolená a vyšívaná košeľa ustrihnutá pod hrudníkom. Povery vravia, že páni v tých časoch dali Detvanom košele odstrihnúť, aby si pod ne nič neskrývali a vylúčili tak krádeže. Ako bolo spomenuté, ide len o poveru, skutočným dôvodom bol spôsob šitia. Štvorcové ohnutie látky, vykrojenie otvoru na hlavu a zošitie rukávov. Ten istý princíp sa zachoval aj pri šití širokých nohavíc. Charakteristickou črtou detvianskych výšiviek je šitie krivou ihlou.
Doplnkami, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou je červená vesta z ovčej vlny so zatmavenými okrajmi a zdobená koženými ornamentmi, tmavočervená kabanica, červená šatka nosená za opaskom alebo priviazaná cez otvor vo veste. Na nohách sa nosili buď krpce s koženými omotkami okolo členkov alebo čižmy. Hlavu mali chlapci pokrytú malými klobúčikmi zdobenými retiazkami alebo vyšívanou stuhou. K tomuto kroju nemohla chýbať v rukách valaška alebo fujara.
Goral
Goralský kroj nárečovo známy ako Guraľský, je typický pre oblasť Oravy, Zamaguria až po východnú stranu Tatier slovenskými obcami Ždiar, Lendak či Červený Kláštor. Ide o jeden z najvýraznejších slovenských krojov. Neprehliadnuteľnou súčasťou sú klobúky zdobené mušľami. Každá jedna totiž v sebe skrýva jeden príbeh, kedy Goral splavil rieku Dunajec až do Baltského mora, kde si za splnenie úlohy prevzal na pamiatku jednu mušľu, ktorú potom umiestnil na svoj klobúk. Sú to klobúky so širokou strechou, zdobené tiež aj orlím perom alebo kvetom plesnivca.
Viditeľným znakom bola aj skoba, ktorá spájala vrchný rozparok košele. Tento spôsob zaväzovania košele sa využíval najmä pri slávnostných podujatiach, za normálnych okolností sa košeľa zaväzovala bielymi tkanicami na golieri.
Goralský kroj bol teplejšieho charakteru, keďže sa využíval na severe Slovenska. Vrchný odev tvorila vesta z ovčej vlny alebo kabátec. Spodnú časť tela hriali súkenné nohavice lemované a šnurované zeleno – červenou vlnenou šnúrkou. Bočné švíky boli zvýrazňované čiernym súkenkom. Na nohách mali muži obuté kožené krpce spevnené koženou šnúrou obmotanou okolo členka. Doplnkami boli široký opasok, omotky na nohách či zápästí. Pastierom nesmel chýbať v rukách bunkoš, ktorý svojim zvukom slúžil na odplašenie medveďov či vlkov, mužom v lesoch zas nesmeli chýbať sekery.
Ženské kroje boli jednoduchšie. Čierny lajblík s vyšívanými bielymi kvetmi plesnivca, červená kašmírová kvetinová alebo čisto červená sukňa, červené trojradové korálky, biele dierkované oplecko a čierna zásterka s bielou výšivkou. Rovnako ako muži mali na nohách aj ženy obuté krpce, v zime kožené čižmy.
Všetky vyššie spomínané kroje majú sviatočný charakter. Bežne ľudia nosili odevy v lete z konopného materiálu a v zime využívali hrubšie ovčie súkenné materiály. Výšivky by človek na pracovnom odeve hľadal márne, neboli vôbec alebo len v malom množstve.
Dnes sa ľudia predbiehajú, kto má lepšie auto, mobilný telefón alebo je štýlovejšie oblečený. V minulosti išlo o získanie prvenstva, koho kroj bude viac zdobený a hodnotnejší.
