Ako možno nájsť šťastie. A kde ho hľadať? Aj o tom je nový dramatický príbeh Jozefa Banáša Kód 7 – Koniec zla. Príbeh tentoraz umiestnil do jednej z najšťastnejších krajín, do Bhutánu. „Život v Bhutáne rozhodne nie je ľahký. A možno práve preto sú títo ľudia, ktorí žijú v ťažších podmienkach, solidárnejší, súcitnejší a viac si pomáhajú. Práve to, že viac dávam, ako beriem, nás môže robiť naozaj šťastnejšími,“ povedal autor.
Knihu pokrstili v deň Banášových narodenín, moderovala jeho dcéra Adela a do života ju (knihu, nie AdeluJ) uviedli riaditeľka vydavateľstva Valeria Malíková a česko–poľský cestovateľ a vydavateľ Bronislaw Ondraszek, ktorý bol spolucestovateľom autora po východnej Ázii.
Pozrite si VIDEOreportáž z krstu knihy:
Príbeh Kódu 7 sa odohráva v himalájskom kráľovstve Bhután, v krajine, ktorá má ako jediná na svete oficiálnu štátnu doktrínu hrubé domáce šťastie a nie hrubý domáci produkt. Banáš na základe osobnej skúsenosti prichádza k poznaniu, že je to azda jediná krajina, v ktorej ryba od hlavy nesmrdí, ale naopak, vonia.
Známi hrdinovia z románov Kód 1 a Kód 9 Michal a bohyňa Kumari spoločne s reálnymi postavami, akými sú dalajláma alebo bhutánsky kráľ, nekompromisne odolávajú silám zla. Vyvracajú mýtus našej civilizácie o prospešnosti „boha neustáleho rastu“.
Jozef Banáš tvrdí, že tento boh vyhovuje najmä nenásytným bankám, mediálnym manipulátorom a mocichtivým politikom...
„Už dlho ma to akosi podvedome ťahá na východ. Možno preto, že my žijeme v totálne zmaterializovanej civilizácii a tam je miesto, kde si to môžeme vyvážiť. Niekoľkokrát som bol v Indii, Nepále, Tibete, Kašmíre, prešiel som celý himalájsky pás. Tam sa vždy dobijem energiou,“ vysvetľuje Jozef Banáš.
„Život je ako stopy v snehu.
Každý tvoj krok je vidieť.“
Z prvých dvoch Kódov 9 a 1 sa predalo neuveriteľných 85.000 výtlačkov, o čom môžu skoro všetci slovenskí spisovatelia iba snívať. Podľa riaditeľky vydavateľstva Ikar Valerie Malíkovej je popri Kódoch a knihe Zóna nadšenia obrovským úspechom aj poviedková kniha Posledná nevera. Predaných 10.000 výtlačkov je v poviedkovej tvorbe na Slovensku úžasné číslo, tvrdí a dodáva: „Jozef Banáš je proste značka dobrého autora dobrých kníh. Pre vydavateľstvo je to značka úspechu.“
Začítajte sa do novinky Kód 7 – Koniec zla.
Kapitola 1
Toto musíme zastaviť!
Bruselské námestie Sablon rozdeľuje katolícka Katedrála Blahoslavenej Panny zo Sablonu na Veľké a Malé. Na námestí Place du Petit Sablon sa v historickej trojposchodovej budove nachádza vchod do komplexu bez označenia. Nie preto, že by táto inštitúcia nemala prostriedky na dôstojnú pozlátenú tabuľu, aké bývajú pri honosných vchodoch firiem sídliacich v tejto starej luxusnej štvrti hlavného mesta Európy. Dôvod je podobný ako pri iných inštitúciách zaoberajúcich sa zločinom. Nechcú, aby sa o nich vedelo, i keď informovanejší domáci tušia, že za vysokými múrmi nenápadného komplexu na Place du Petit Sablon je administratívne a komunikačné centrum celosvetovej organizácie Global Power. Jej oficiálnou náplňou uvedenou v bruselskom obchodnom registri je dobročinnosť. Konanie dobra je však to posledné, čo by ľuďom združeným v tejto organizácii zišlo na um. V útrobách sivých budov sa skrýva zlo. Nie hocijaké, ale to najsofistikovanejšie, pred ktorým sa trasú svetoví politickí aj náboženskí mocnári. Od jej vzniku krátko po prvej svetovej vojne, keď si svoje pozície upevnila na viac ako polovici zemegule, a po páde komunizmu sa jej moc ešte rozšírila. Nikto si doposiaľ netrúfol postaviť sa na odpor jej zverským metódam, zabaleným do pozlátky dobročinnosti. Až teraz...
Žltým salónom rozsiahleho komplexu administratívnych budov centra najmocnejšej svetovej organizácie Global Power na bruselskom námestí Petit Sablon sa plynulo rozliehali zvuky Chopinových klavírnych sonát. Najvyšší šéf Global Power, ktorého pravé meno nikto nepoznal, iba jeho vystrašení podriadení ho v zbožnej pokore volali Admirál, sa prechádzal po obvode obrovskej miestnosti. V rukách mal na tvrdom podklade posolstvo národom sveta bhutánskeho kráľa Džigme Khesara Wangčhuga. Pasáže, ktoré ho najviac dráždili, spočiatku zaškrtával, no potom prestal, lebo v texte nebolo vlastne jediné slovo, ktoré by mu nedvíhalo adrenalín. Ani Chopin, ktorého mal v podobných situáciách odskúšaného, nestačil utlmiť jeho stupňujúcu sa zúrivosť. Škrípajúc zubami, čítal: „Cieľom vlády Bhutánu je všemožne pomáhať človeku pri hľadaní jeho odvekého cieľa – naplniť túžbu po šťastí. A nielen človeku, ale každému živému tvorovi. Bhutánska národná politika je postavená na štyroch pilieroch: spravodlivá správa verejných záležitostí, spravodlivá distribúcia bohatstva, zvyšovanie hmotného blahobytu pri rešpektovaní kultúrnych a náboženských tradícií a starostlivosť o prírodné prostredie. Využívame výdobytky súčasných technológií a vedy, nie však za cenu potláčania našej národnej identity. Ak nastane nevyhnutnosť voľby medzi materiálnym progresom a narušením našich tradičných hodnôt, budeme podporovať národné hodnoty. Máme ambíciu dosiahnuť rovnováhu medzi materiálnymi a duchovnými potrebami človeka. Bhután nebude súťažiť s inými v honbe za tvorbou zisku na splácanie úrokov cudzím bankám. Ostane verný sám sebe. Na základe skúmania všetkých krajín, ktorých kľúčovým kritériom je rast hrubého národného produktu, sme dospeli k záveru, že toto kritérium ľudí k šťastiu neprivedie. Hrubý národný produkt Spojených štátov sa od roku 1960 strojnásobil, ale index pocitu šťastia sa nezmenil. Slepá snaha napĺňať výlučne materiálne túžby človeka stroskotáva. Štatistiky jednoznačne dokazujú, že materiálne bohatstvo nepodmieňuje pocit šťastia. Podľa prieskumu Univerzity v Leicestri sa medzi najšťastnejšími krajinami umiestnili na prvých troch miestach Dánsko, Švajčiarsko a Rakúsko, teda krajiny patriace podľa ukazovateľa hrubého (domáceho) národného produktu na hlavu medzi dvadsať najbohatších krajín sveta. Na ôsmom mieste sa však umiestnil Bhután, ktorý je podľa kritéria hrubého domáceho produktu až na stodvadsiatom mieste, no napriek tomu sa stal suverénne najšťastnejšou krajinou Ázie. Omnoho bohatšie Japonsko, ktoré je v Ázii na treťom mieste v ukazovateli hrubého domáceho produktu, sa v ukazovateli hrubého národného šťastia umiestnilo až na deväťdesiatom mieste, čo dokazuje, že naša cesta je správna. Preto máme ambíciu presadiť prostredníctvom OSN, aby sa kritérium šťastia jednotlivca stalo kľúčovým kritériom pre každú členskú krajinu tejto svetovej organizácie. Kritérium neustáleho rastu hrubého domáceho produktu nás núti súťažiť, čo vedie k deštrukcii, depresii a narúšaniu základných hodnôt humanity. Produkt je indikátor časový, šťastie je indikátor nadčasový. Klameme ľudí, keď im nahovárame, že dobré ekonomické výsledky automaticky znamenajú aj dobrý a plnohodnotný život. Preto musí byť prvoradou úlohou svetových lídrov preorientovať a zmeniť kritérium zisku na kritérium šťastia. Kritérium šťastia sa musí stať základnou svetovou dogmou. Dosiahnuť sa môže len zmenou myslenia náboženských a politických vodcov, ktorí povedú človeka k osobnej zodpovednosti za svoj život. Upevňovanie a posilňovanie národných kultúr a tradícií je najväčšia výzva globalizácii. Do centra pozornosti vodcov sveta sa musí dostať starostlivosť o chudobných, chorých, starých a bezmocných. Je čas zbaviť sa pocitu, že prví sú tí, ktorí sú mocní. Kľúčovou úlohou svetových vodcov je udržiavať kvalitu životného prostredia. Bohovia majú radi čistotu, a preto špinenie riek, prírody, ulíc a dvorov protirečí našej viere. Flóra a fauna sú rovnakou súčasťou biodiverzity, akou je človek. Všetky formy života sú spojené, od seba závislé, a preto rovnocenné. Pritom na zastavenie znečisťovania životného prostredia by stačilo, keby svet investoval do technológií jedno percento hrubého domáceho produktu. Musíme zmeniť naše návyky orientované na konzum. Namiesto toho, aby svetoví lídri a médiá viedli ľudí k skromnosti a striedmosti, vedú ich prostredníctvom masového vplyvu reklamy k čoraz vyššej spotrebe. Bhután nedovolí na svojom území žiadnu reklamu znečisťujúcu vnútorné ani vonkajšie prostredie človeka. Pri zavádzaní nových informačných technológií budeme zvažovať, či tieto technológie prispejú k väčšiemu poznaniu a múdrosti, či urobia náš ľud šťastnejším alebo nešťastnejším. Nedovolíme, aby sa nové technológie využívali iba na zvyšovanie ziskov.
Snahou tých, ktorým je ľudské šťastie ľahostajné, je urobiť človeka nevzdelaným, chorým, zadlženým, a teda ovládateľným. Vláda Bhutánu pôjde cestou poskytovania zdravotníckej starostlivosti a vzdelania každému občanovi zadarmo. Maximálne podporujeme tradičné domáce prírodné liečiteľstvo. Robíme všetko pre to, aby sa kruh narodenie – život – starnutie – umieranie premenil na radosť a nestal sa utrpením. Byť šťastným znamená vykonávať zmysluplnú prácu a nepracovať iba preto, aby si človek mohol dovoliť konzumovať. My v Bhutáne pokladáme prácu za aktivitu, ktorá má človeka napĺňať. Musíme nanovo definovať zmysel života človeka, berúc do úvahy náš rešpekt a úctu k všetkým bytostiam, no predovšetkým k našej matke Zemi. Naša planéta, láskyplne nazývaná Gaia, je našou žijúcou matkou. Kto si neváži svoju matku, nie je hodný lásky. Patríme k sebe, musíme žiť jeden pre druhého a nie jeden proti druhému. Bhután vyzýva všetky krajiny a ich vlády, aby sa k nášmu úsiliu o naplnenie ľudského šťastia pripojili.“
Admirál podišiel k stolíku, položil naň papier a ťažko si sadol do hlbokého kresla. Pošklbkávalo mu lícami. Pohľadom ešte raz prebehol text, nadvihol ho a aj s podložkou treskol späť. Prižmúril oči, vyšpúlil pery a zlovoľne zašepkal: „Toto musíme zastaviť. Za každú cenu!“
