Mal som veľké sny o šťastí a o láske. Rozpadli sa mi ako domček z karát. Chcel som byť vzorný manžel a dobrý otec. Namiesto toho som skončil ako vrah. Moja rodina si myslí, že som si zabil ženu aj švagra. Prečo nestačí, keď poviem, že som nevinný?
Vyšiel nový strhujúci triler Potkan, ktorý sa odohráva na miestach, kadiaľ chodíte možno aj vy. V Bratislave. V útrobách hlavného mesta zavraždili človeka. Jeho brutálna smrť maskovaná ako útok potkanov zrejme súvisí s blížiacimi sa prezidentskými voľbami.
Alebo je to všetko inak?
Pozrite si TRAILER na Potkana:
Pod Bratislavou sa rozpína sieť potrubí. Vedú z každej domácnosti, stretávajú sa a spájajú do tunelov, kde sa zlieva špina a smrad rozkladu.
Práve na mieste, ktoré v každom vzbudzuje hnus, sa odohrala brutálna vražda, maskovaná ako útok potkanov. Vyšetrovanie sa začína v kanalizácii pod mestom, no kľukatou cestou cez minulosť aj nadchádzajúce prezidentské voľby nás zavedie priamo za väzňom v Leopoldove.
Hlavný vyšetrovateľ prípadu Marek Wolf, samotár a neprístupný chlap, sprevádzaný len verným psom Fenrirom, sa práve vrátil domov z Kanady. Vzhľadom na svoje skúsenosti a meno sa stáva šéfom vyšetrovateľov, pričom mnohí ho rozhodne neprijali. Hádžu mu polená pod nohy, ohovárajú ho a tak Wolf musí bojovať nielen vo vnútri svojho tímu, ale vonku naháňať brutálneho vraha.
Jedine Wolf verí, že za mrežami sedí nesprávny muž.
Ale medzi novými kolegami dlho nemá nikoho na svojej strane. Iba najskúsenejšieho Luptáka, ktorý mal byť šéfom, a hoci mu Wolf toto miesto vyfúkol, stáva sa z nich dvojka. Efektívna a úspešná. Až do chvíle, keď...
Potkan od Františka Kozmona je výborne vystavaná detektívka, ktorá vás pohltí od prvých strán. Dôverne známe prostredie Bratislavy, ale aj ďalších miest na Slovensku prispievajú k autenticite príbehu. Silné postavy, zaujímavá zápletka a svižné dialógy robia z tejto novinky adepta na jednu z najlepších kníh jesene.
Začítajte sa do novinky Potkan:
Prológ
Čerstvo napadnutý sneh mu vŕzgal pod nohami, lepil sa na hrubé podrážky. Rytmický zvuk, ktorý vydávali pri kontakte so stále sa tvoriacou bielou prikrývkou, ho zvláštne upokojoval. Pozrel sa na otvorené dlane, už sa mu nechveli. Pred pár minútami mu srdce bilo ako splašené a do žíl sa mu vlieval adrenalín. Teraz bol na vlastné prekvapenie absolútne pokojný, akoby sa zmieril so situáciou, v ktorej sa ocitol.
Zastal a rozhliadol sa po okolí. Obklopovala ho samá bieloba. Mäkké vločky sa mu roztápali na horúcich lícach, akoby ho chceli pohladiť a ubezpečiť, že všetko bude v poriadku. Okrem nich ho nemal kto utešiť. Ocitol sa uprostred šírych polí, po úrodnom lete opustených a užívajúcich si zimný spánok. Nepomohlo by mu, ani keby sa rozkričal na plné hrdlo. Široko-ďaleko nikto nebol. Až na nich dvoch.
„Hýb sa!“ zahriakol ho muž kráčajúci za ním a štuchol ho do lopatky hlavňou pištole, ktorou na neho celý čas mieril.
Vykročil teda opäť vpred.
Ešte pred chvíľou sa ho snažil presvedčiť, aby zmenil názor: „Nechaj ma žiť, nič tým nenapravíš! Čo mám robiť, aby si ma nechal na pokoji? Spravím čokoľvek, prisahám! Neblázni, toto je šialené, čo bude potom s tebou?“
Muž nereagoval ani raz. A tak to aj on vzdal a zmĺkol. Myslel na to, čo sa stane, až ho nájdu. Premýšľal, či existuje „niečo potom“ a či sa dozvie, čo sa stane s jeho telom a jeho blízkymi. Bude ho niekto oplakávať? V jednom momente mu to robilo najväčšie starosti, vzápätí to zavrhol s tým, že sa trápi hlúposťami. Keď bude na druhom svete, môže mu to byť už jedno.
Kráčali ešte hodnú chvíľu a on stále netušil, kam idú, až kým nezbadal opadanú a opustenú čerešňu rastúcu uprostred ničoty. Stále však nechápal, prečo by mala byť ich cieľom.
„Stoj!“ prikázal mu muž so zbraňou, keď boli takmer pri strome.
Mal som pravdu, potešil sa vlastnej dedukcii a zároveň si vynadal za to, že mu niečo také urobilo radosť.
Teraz to príde.
Čakal výstrel, ohlušujúci zvuk a bolesť spôsobenú guľkou, ktorá mu preráža kožu, mäso aj kosť. Privrel oči, zaťal zuby. Predstavil si, ako mu náboj prevŕta lebku a prerazí mozog. Zrazu si želal, aby ho strelil práve do hlavy. Existuje predsa aj horšia smrť. Takto to bude mať rýchlo za sebou. Nebude trpieť.
Ako sa tá chvíľa predlžovala, premýšľal, či ho niečo na druhej strane čaká a či to môže byť aj dobré. Vtedy si uvedomil, že sa stále neozval žiadny výstrel, počul iba svišťanie vetra narážajúceho o mohutný kmeň stromu.
Váha jeho vrah, či má dokonať svoj úmysel? Ozvalo sa v ňom nebodaj svedomie?
Otvoril oči, dvihol hlavu a odvážil sa opatrne obzrieť.
Nie, iba si sňal z chrbta ruksak a nemotorne sa v ňom prehraboval jednou rukou, lebo v druhej stále zvieral pištoľ namierenú na svojho zajatca. Napokon z neho vytiahol drsné hrubé lano a podal mu ho.
„To čo má byť?“ spýtal sa, keď zovrel lano v rukách. Potom zbadal slučku na jednom jeho konci.
„Priviaž ho o konár, o ten hrubý!“ prikázal mu.
„To si mám sám nachystať šibenicu, na ktorej ma obesíš?“
„Tá je pre mňa.“
Muž s lanom nevychádzal z údivu, nechápavo potriasol hlavou. „Tebe nadobro preskočilo!“
„Buď ticho a rob, čo ti vravím!“ zahriakol ho druhý muž so zbraňou v ruke.
Zajatec opäť rezignoval. S bláznom sa nedá dohodnúť, pomyslel si, skôr než vyliezol na strom, aby priviazal o najsilnejší konár slučku pre obesenca.
„Poriadne!“ vyštekol muž so zbraňou a skontroloval pevnosť viazania. „Teraz zlez!“
Muž na konári váhal, lebo vedel, čo bude nasledovať.
„Hneď!“ ozval sa jeho únosca nervózne.
Schádzal za ním pomaly, akoby chcel získať čas. Iba odďaľoval nevyhnutné.
„Na kolená!“ okríkol ho opäť, keď sa jeho nohy dotkli snehu.
„Nerob to, prosím, nie!“
Mieril naňho trasúcou sa rukou. „Okamžite si kľakni!“
Do očí sa mu nahrnuli slzy. „Nie, prosím, nie, ja nechcem zomrieť! Nie som na to pripravený! Zľutuj sa nado...“
Zaznel výstrel, guľka sa mu predrala cez kožu medzi vnútornosti a on klesol na kolená. Panensky biely sneh postriekala svetlá krv. Havrany, jediní svedkovia tragickej udalosti, sa rozpŕchli na všetky strany.
Keď dopadol tvárou na zem, druhý muž ho prekročil a vyliezol na strom. Na rozdiel od neho neváhal, bol pevne rozhodnutý. Dal si okolo krku slučku, ktorá ho pevne objala. Rukami sa odrazil od konára a zoskočil. Jeho nohy sa však už snehu nedotkli, zostali sa hompáľať vo vzduchu nad jeho obeťou.
