Maggie Lindenová je talentovaná jazdkyňa, ktorej predsudky spoločnosti nedovoľujú pretekať. A tak si zaumieni, že jej kôň sa stane šampiónom. No jediný muž, ktorý jej v tom môže pomôcť, však prisahal, že s dostihmi už nikdy nebude mať nič spoločné...
Je tu nová historická romanca z veľkostatku Belle Meade Získaj si jej priazeň. A autorka, ktorá si už získala priazeň mnohých slovenských čitateliek – Tamera Alexanderová.
Ír Cullen McGrath nedávno zanechal úspešný život v Anglicku, pretože sa zaplietol do dostihového škandálu, ktorý ho takmer zruinoval, a v Nashville hľadá nový začiatok. Dúfa, že si tam kúpi pozemok a začne farmárčiť. Od dostihov sa však chce držať čo najďalej. Začať odznova však nie je také ľahké, ako si myslel. Najmä potom, čo mu otec Maggie Lindenovej dá ponuku, ktorú by nemal prijať, no zároveň nedokáže odmietnuť.
Maggie si je istá, že jej kobyla Bourbon Belle má na to, aby zvíťazila v prvom ročníku dostihov Peyton Stakes, ktoré ponúkajú najväčšiu odmenu, akú kedy v Amerike vyplatili. Aby mala šancu dokázať to – a zároveň aby zachránil farmu Linden Downs pred dražbou – Maggin starnúci otec urobí výmenný obchod. Dohoda však zahŕňa malý, nepríjemný detail: Maggie sa musí vydať za muža, ktorého vôbec nepozná. Muža, akého by si sama nikdy nevybrala.
„Iba zriedkakedy sa mi do rúk dostane taká dobrá kniha, ako bola Získaj si jej priazeň od Tamery Alexanderovej,“ priznáva Colleen Cobleová, autorka románu Bez stopy. „Kniha plná historických detailov, dobre charakterizovaných postáv a napínavých zvratov. Ak by ste si tento rok mali prečítať iba jeden historický román, nech je to práve Získaj si jej priazeň. Bude vo vás doznievať ešte dlho po dočítaní poslednej strany.“
Tamera Alexanderová je úspešnou autorkou románov s majstrovsky vykreslenými postavami a dejom, ktorý vás donúti zamyslieť sa. Tamera získala viacero literárnych ocenení, vrátane Christy Award, RITA a Library Journal Award.
Začítajte sa do novinky Získaj si jej srdce:
KAPITOLA PRVÁ
Nashville, Tennessee
4. mája 1869
„Len pokojne,“ zašepkala Maggie a, pevne držiac koženú uzdu, pozerala nadol zo zrázu. Studený ranný vánok k nej dovial hluk divákov. Naklonila sa dopredu, aby pohladila kobylu na krku. „Počkaj,“ povedala nežne a vzduch zaiskril očakávaním. „Teraz to príde...“ Keď to hovorila, srdce sa jej rozbúšilo o čosi rýchlejšie.
Bourbon Belle zahrabla kopytom do zeme a Maggie cítila, že je kobyla čoraz netrpezlivejšia. Zaznel výstrel. Kone na dostihovej dráhe, vrátane Bourbon Belle, vyštartovali. Maggie obliala vlna vzrušenia.
Belle uháňala ako o život a Maggie jej dala voľnosť. Zviera úplne podľahlo inštinktu, ktorý prikazoval jediné: bežať.
Kobyline podkovy duneli po prašnej ceste a Maggie si predstavovala, že čosi také musel zažívať Willie, keď pretekal s Belle na dostihovej dráhe. Chlapec však vážil o polovicu menej ako Maggie, takže sa s Belle len tak vznášali. Očakávala, že to isté sa znova udeje na kvalifikačných pretekoch, ktoré sa majú konať koncom týždňa.
Budú to sotva dvojminútové preteky, iba jeden a štvrť míle. Maggino srdce bilo ako zvon a odrátavalo čas, kým Belle trielila po známom chodníčku a každým krokom ukrajovala z jeho dĺžky.
Prikrčila sa v sedle, presne ako to učila Williho, a cítila, ako jej vietor vyťahuje z vlasov sponky. Plnými dúškami si užívala slobodu, akú človeku môže priniesť iba jazda v konskom sedle. A hoci vedela, že pokoj, ktorý cíti, je iba chvíľkový, držala sa ho ako kliešť.
Belle sa hnala dolu svahom a Maggie ju poháňala. Vtom sa z lúky pod nimi ozval potlesk a Maggie videla víťazného žrebca prebehnúť cieľovou čiarou. Belle spomalila až vtedy, keď Maggie potiahla uzdu.
Zadychčaná Maggie vpustila do pľúc prenikavo sladkú vôňu trávy a poškrabkala Belle medzi ušami. „Išlo ti to výborne.“ Znova sa zhlboka nadýchla: „To ja som nás spomaľovala.“ Belle zaerdžala, akoby jej chcela dať za pravdu a Maggie sa usmiala.
Výhra z pretekov – ak Willie a Belle zvíťazia – sotva postačí na zaplatenie dane za Linden Downs, ale Maggie dúfala, že to bude dosť na to, aby sa daňový úrad načas uspokojil. Znova.
Belle vyhrala posledných päť pretekov – a keď vezmeme do úvahy počet dostihov naplánovaných na dráhe Burns Island, tak to znamená, že má na niekoľko mesiacov celkom spoľahlivý zdroj príjmov. Maggie však upínala všetku svoju nádej k prvým dostihom Peyton Stakes – ak sa Linden Downs dovtedy vôbec udrží – ktoré sa majú konať koncom jesene. Pôjde o celonárodné dostihy s najvyššou finančnou odmenou v dejinách a usporiadajú ich práve tu: na dráhe Burns Island v Nashville.
Všetky doterajšie výsledky nasvedčovali, že jej trojročná kobyla Bourbon Belle, ktorú vychovala od žriebätka, v dostihoch zvíťazí. Ibaže by sa objavil nejaký nepredvídaný súper.
A predsa jej mesiace, ktoré ich delili od pretekov, pripadali ako nezvládnuteľná prekážková dráha. Neznesie predstavu, že po toľkom úsilí majú prísť o svoj domov.
Maggie zoskočila zo sedla a privítala možnosť ponaťahovať si nohy a Belle dopriať pred návratom domov oddych. Po chvíli, keď nadšená vrava na dráhe pod ňou postupne utíchla, myšlienky na jej žalostnú situáciu sa vrátili.
Ako je možné, že k tomu došlo? Napriek tomu, že sa tak snažila? Odmietla sa však poddať zúfalým myšlienkam. Nevzdá sa, kým bude mať v pľúcach vzduch...
A džokeja, ktorý bude za ňu pretekať.
Podarí sa to. S Belle, aj s Linden Downs. Iná možnosť neprichádza do úvahy. Jej otec bol pre ňu útočiskom a pevnou vežou už dosť dlho; nastal čas, aby sa mu odvďačila.
Maggie zo zeme zdvihla kabelu, ktorú si tam už predtým odložila spolu so zbraňou. Kabelu vopchala do vaku na sedle a zbraň vsunula do puzdra, ktoré bolo k nemu priviazané. V jeden deň si zajazdila aj zastrieľala. Napadlo jej slovo blaženosť, hoci sa pre tieto aktivity takéto slovo zrejme nehodí.
Nasadla späť do sedla, popchla Belle smerom domov, no veľmi rýchlo spozorovala, že Belle nemá chuť klusať. Dokonca ani cválať. Kobyla chcela robiť iba to, čo jej išlo najlepšie.
A Maggie jej s radosťou vyhovela.
Cullen McGrath kľačal na brehu rieky Cumberland a civel do jej kalných vôd. Videl v nich však len tiene oceánu, ktorý zhltol celý jeho svet. Nepatril k ľuďom, ktorí by o sebe pochybovali... no odvtedy, čo pred rokom prvý raz vkročil premočenou čižmou na územie tejto krajiny, nad ním pochybnosti viackrát zvíťazili.
Rovnako nepríjemného spoločníka mu robili aj výčitky. Jedným si však bol istý...
„Svoj sľub dodržím,“ zašepkal do vlhkého ranného vzduchu, „nech by ma to stálo čokoľvek.“ Počujú nahlas vyslovené sľuby aj na onom svete? Dúfal, že áno. Aspoň v tej chvíli. Starý otec, ktorý mu často rozprával o takých veciach, ho o tom uistil.
Cullen, chlapče, iba blázni veria, že všetko končí smrťou. Svet, ktorý potom príde, je oveľa väčší. Ak chceš naplno prežiť tento život, musíš ho žiť vo svetle budúceho. Nezabudni, že si...
„Hej, ty tam! Kôň je už pripravený.“
Cullen bolestivo zvraštil tvár, keď jeho myšlienkam prudko zatiahli uzdu. Dedkov írsky prízvuk mu pokrýval spomienky ako hmla vresoviská. Ľudia mu v detstve hovorievali, že rozpráva ako dedko, ale až dnes si naplno vážil toto prirovnanie.
Narovnal sa, ale vo chvíli, keď sa chystal otočiť, tak si na lúke nachádzajúcej sa na opačnom brehu rieky všimol pohyb. Kôň a jazdec prefrčali okolo rýchlejšie ako blesk. Ale naozaj to bola...?
Prižmúril oči. Určite nie...
Vejúca sukňa – z takej diaľky sa nedalo povedať, či patrila dievčaťu alebo dospelej žene – však hovorila jasne. Jazdkyňa sa na koni niesla s takou slobodou a vášňou, že v ňom vyvolala smutné spomienky. A jazdila obkročmo. Pousmial sa. Takého rýchleho a elegantného koňa nevidel odvtedy, čo pozoroval Bonnie Scotland v...
„Hej, chlapče, počuješ?“
Chlapče? Cullen sa energicky otočil k mužovi mohutnému ako strom, ktorý držal v ruke uzdu.
Nebol to kováč, majiteľ nájomnej stajne, ktorý jeho ponuku prijal s nevôľou (ak sa tak dala vysvetliť jeho neochota potriasť mu rukou). Cullen si tohto muža pamätal. Bol od neho o pár rokov mladší a pôsobil nadutým dojmom. Vošiel krátko potom, čo kováč pristal na dohodu, a zobďaleč ich pozoroval.
Cullen podišiel k mužovi, z ktorého cítil pohŕdanie. Kedysi by za taký krivý pohľad neváhal aj uštedriť ranu. Pochyboval však o tom, že by tohto statného chlapa zdolal úderom – aj keby mieril akokoľvek presne.
Keďže postavou a silou by sa mu vyrovnal, poriadna rana by mužom aspoň trochu otriasla. A keď vzal do úvahy hnev, ktorý sa v ňom za posledných pár mesiacov nahromadil, tak by mu dobre padlo, keby ho zrazil z nôh. Aspoň by sa prestal naňho tak hlúpo uškŕňať.
Potreboval však to, kvôli čomu sem prišiel, preto nepodľahol starým inštinktom, ale pozrel chlapovi priamo do očí. Z vrecka na košeli vytiahol balíček bankoviek a spočítal ich. Rád by dodal aj nejakú prívetivú vetu, ale niekoľko mesiacov práce v brooklynskom prístave ho pripravilo o všetku zdvorilosť, ktorú v sebe mal.
Natrčil ruku s bankovkami.
Muž pokrútil hlavou: „Tento kôň je hoden dve stovky.“
Cullen si ho premeral: „Zaplatím iba stopäťdesiat. Tak sme sa pred hodinou dohodli s kováčom.“
Mužovi potemnel zrak. „Dixon zmenil názor. Asi sa rozhodol, že ho za takú sumu nepredá. Aspoň nie tebe.“
Kútikom oka postrehol, že ich kováč sleduje zvnútra a rýchlo si zrátal dve a dve.
Zatiaľ strávil v Nashville iba dva dni, no už sa presvedčil, že väčšina Južanov nemá pre jeho krajanov milého slova. A keby mu to aj nejakým zázrakom uniklo, dozvedel by sa to z tabuliek s nápisom „PRIJMEME POMOCNÍKA, ÍROV NEBERIEME!“, ktoré viseli takmer v každom obchode.
Mal dojem, že príbehy o pohostinnosti Američanov, ktoré počul doma v Írsku, neboli celkom pravdivé. Ale toto je Nový svet a navyše slobodný – má právo byť tu. A prešiel až príliš dlhú cestu na to, aby sa teraz otočil.
Cullen pozrel na peniaze, potom na muža. „Ak je to tak, môžeš Dixonovi povedať, že z obchodu nič nebude.“
„Aj tak mu je to jedno.“
Cullen predstieral prekvapenie. „Keď mi potriasol rukou, nemal som dojem, že by mu to bolo jedno.“ S námahou odvrátil pohľad od majestátneho zvieraťa, kvôli ktorému dva dni prečesával všetky nashvillské nájomné stajne. Bol to pekný peršeron, akých videl niekoľko, no ani jeden sa nevyrovnal tomuto. Čiernemu, takmer dvojmetrovému žrebcovi s bystrými očami, ktoré prezrádzali inteligentnú myseľ. S takým zvieraťom sa mu podarí splniť si sen. Aspoň v to dúfal.
„Ale možno,“ pokračoval Cullen, aby zistil, kam až môže zájsť, „podanie ruky pre vás Južanov nič neznamená.“
„Ba znamená, ale nemáme radi, keď nás chce niekto podviesť.“
„Podviesť?“ Cullen sa ostro zasmial. „To je dosť hrubé slovo, priateľu. Najmä, keď si to ty, kto porušuje dohodu.“
„Ja nie som tvoj priateľ a žiadnu dohodu sme nemali. S tebou nie. S takými, ako si ty, neobchodujem.“
Cullen sa znova nazlostil. „Koho si tým myslel?“
Muž posmešne zdvihol kútik. „Podľa mňa ste takí istí ako negri, len trošku svetlejší. Oni len klamali, kradli, brali si to, čo chceli, no dali sme im príučku. A aj vás dáme do laty.“
„Ako negri, hovoríš?“ Cullen si vzdychol a peniaze bezpečne zastrčil späť do vrecka. „Takže okrem toho, že si slepý ako patrón, si ešte aj hlúpy ako poleno? Alebo si skutočne myslíš, že to, kto je čo zač, môžeš určiť podľa farby zadku?“
Cullenovi sa podarilo vyhnúť prvému úderu – a tiež kopytu vystrašeného peršerona. Druhá rana mu zasiahla žalúdok ako ťažká nákova a vyrazila mu dych. Podobné údery rozdával aj jeho starší brat Ethan, ale jeho pravý hák mal dvojnásobnú silu.
Zadychčaný Cullen, ktorý sa ešte stále držal na nohách, mieril presne – Ethan by bol naňho hrdý. Muž sa zatackal a po brade sa mu spustil pramienok krvi. Zažmurkal, akoby ho neomráčil iba samotný úder, ale aj jeho pôvodca.
Okoloidúci, medzi nimi aj deti, začali spomaľovať, aby ich pozorovali. Malé dievčatko na nich vystrašene vyvaľovalo oči. Cullenovi ruka ešte brnela od nárazu, preto využil príležitosť bitku ukončiť... a tým vliať tomu neohrabancovi do hlavy trochu rozumu.
Rýchly pravý hák – presne ako ho učil Ethan – a chlap ako dub padol s dunením na zem.
Cullen si všimol, že kováč zaliezol hlbšie do tieňa. „Nemám chuť hádať sa s tebou, Dixon,“ zvolal Cullen, naťahujúc si dlaň. „Chcem však toho koňa. A za cenu, na akej sme sa dohodli. Muža predsa robí slovo. Ak tvoje slovo nemá cenu,“ povedal viac pre seba ako pre kováča, „potom nemáš nič.“ Zhlboka sa nadýchol a podľa pichania v boku mu bolo jasné, že sa zajtra ráno dostaví silná bolesť. Znova sa za ním obzrel: „Tak čo, vyjdeš von, alebo mám ísť za tebou?“
Kováč, nízky zavalitý muž, vybehol von prekvapivo rýchlo. „Nebol to môj nápad, McGrath. To...“ Koktajúc pozrel na svojho priateľa, ktorý tam stál ako soľný stĺp. „To ti musí byť jasné.“
„Jasné je mi iba to, že sme si potriasli rukami.“ Cullen znova vytiahol z vrecka balíček bankoviek. „A to pre mňa znamená, že sme sa zjednali na cene. Čo mi na to povieš?“
Dixon váhal. Pohľadom zablúdil najprv k priateľovi, potom sa porozhliadol po ulici.
Nakoniec schmatol peniaze a napchal si ich do vrecka špinavej zástery. „Kôň je tvoj, ale už ťa tu nechcem vidieť.“ Druhý raz pozrel Cullenovi ponad plece. „Už nikdy ti nič nepredám.“
Cullen mrkol poza plece, aby zistil, čo kováča tak zaujalo, ale nevšimol si nič zvláštne. Dokonca sa rozpŕchla aj hŕstka zvedavých okoloidúcich. „A prečo mi už nikdy nič nepredáš, Dixon? Vari ti moje peniaze smrdia?“
„O peniaze nejde.“
„Ak nie, tak prečo...“
„Pretože, keď si si kúpil takého koňa,“ kováč ukázal na peršerona a v jeho hlase bolo počuť sklamanie, „znamená to, že tu chceš zostať. Možno tu zostaneš a založíš si farmu.“
„No a?“ Cullen pokrčil plecami. „Čo ak to urobím? To je predsa moja vec.“
Dixon odvrkol a pozrel naňho: „Tak to sa mýliš. Si na Juhu, chlapče. Tu nie je nič iba tvoja vec. To platí najmä o takých, ako si ty. Vezmi si už toho koňa a zmizni, kým si to nerozmyslím. A keby sa ťa niekto spýtal,“ Dixon podišiel pomôcť priateľovi, ktorý konečne prišiel k sebe, „tak si ho nekúpil odo mňa.“
