„Čistá radosť,“ napísal New York Times o novinke Jazerná sezóna pre všetky milovníčky romantických príbehov. McKinnonová dokázala do nádherného prostredia umiestniť vážnejšiu tému a rozohrať ju tak, že nestráca nič na pútavosti. Dojímavé, podnetné a vysoko návykové.
Iris je štyridsaťročná matka troch detí a nespokojná manželka. S neverným manželom Paulom zažívajú krízu, preto sa rozhodne odísť na farmu v Novom Anglicku, kde sa chystá svadba jej mladšej sestry Leah.
Iris si celý život pripadala ako tá „druhá“, menej obľúbená, menej milovaná, vždy cítila, že musí hasiť problémy svojej sestry alebo niekoho iného.
V novom prostredí sa zblíži s dávnym spolužiakom Cooperom, spočiatku nevinný románik sa mení na lásku. Ale aj Paul sa spamätal a chcel by ich manželstvo zachrániť. Znenazdania však dôjde k tragédii, na dne bazéna je polomŕtva žena...
Kto je to, čo sa stalo a prečo?
Všetky tieto okolnosti prinútia Iris zamyslieť sa nad vlastným životom i svojou budúcnosťou. Ako sa zachovať, aby svojím správaním a rozhodnutím nikomu neublížila?
Dve sestry – dva osudy. A každá hľadá šťastie v láske.
Hannah McKinnonová sa narodila v Manchestri vo Veľkej Británii britsko-švajčiarskym rodičom. O rok nato sa rodina presťahovala do Švajčiarska, preto má rada hory, čokoládu a syr...
Po skončení štúdia na obchodnej akadémii pracovala v Ženeve a Neuchâteli. V roku 2010 sa s manželom Robom presťahovali do Kanady. Písať začala pomerne neskoro. Jej doménou je beletria pre dospelých, ale aj literatúra pre deti, najväčšiu slabosť má však pre bláznivé poviedky.
Pre dospievajúcu mládež napísala knihy Franny Parker (2009) a The Properties of Water (2010), popularitu jej však priniesol najmä román The Lake Season (2015).
V tomto roku by jej mala vyjsť zatiaľ posledná kniha Back to you and me.
Začítajte sa do novinky Jazerná sezóna:
Jeden
Iris sa mohla v to ráno nervovo zrútiť. Ale akosi na to nebol čas.
Namiesto toho sa skláňala v práčovni nad žehliacou doskou, jedno opuchnuté oko upierala na príjazdovú cestu, kde Jack, Sadie a Lily čakali na autobus, druhé na malú skautskú nálepku, ktorú sa pokúšala nažehliť na Lilinu rovnošatu. Dnes bol štvrtok – deň skautiek. Lily znova stála pri poštovej schránke bez rovnošaty a jej matka zatiaľ zúfalo dohovárala žehličke, aby sa zohriala.
„Dočerta!“ Iris si popálila prst a strčila si ho do úst. Preskúmala nálepku, malé zelené koliesko s osamelou ovečkou. Má to byť symbol farmárstva? Alebo vlny? Nespomínala si. A nespomenula si ani na to, že mala tú nálepku nažehliť na rovnošatu už vtedy, keď ju Lily získala, čo bolo pred vyše tromi mesiacmi. Teraz Lily jednoducho odmietla chodiť do školy bez svojej ovečky.
„Je to trápne, mami. Všetky baby majú ovečky.“
Iris jej to nezazlievala. Všimla si to aj vedúca skautingu pani Crumová, statná žena s hrubými kolenami. Na poslednom stretnutí sa Iris spýtala, či tú nálepku stratila. Dokonca ustarostene naznačila, že Iris by mohla v miestnom obchode s drobným tovarom kúpiť náhradnú, vraj tam predávajú tie nálepky pre podobné prípady. Ale Iris bez problémov pochopila, čo jej chcela povedať ako matka matke: Vaša dcéra jediná tento rok odovzdala zisk z predaja koláčikov neskoro. A to ani nespomínam, že ste stratili trinásť škatúľ brownies. Zbabrete aj toto?
Iris sa ešte dva razy popálila, potom nahnevane nažehlila nálepku. Zhrozene sa dívala na roztopený hnedý plast – samozrejme, zabudla odstrániť fóliu. Keby si prečítala návod, bola by sa to dozvedela.
„Doriti!“ Vytrhla šnúru zo zásuvky. „Sekundové lepidlo,“ povedala nahlas a šmátrala v preplnených zásuvkách v práčovni. „Pani Crumová sa nič nedozvie.“
Len čo prilepila poškodený odznak, deti a pes vpochodovali do predsiene.
„A je to!“ Iris víťazoslávne zdvihla šerpu, dávala pozor, aby jedným prstom zakryla napoly roztopenú ovečku.
„Zmeškali sme autobus,“ oznámila Sadie a vyčítavo zagánila na mamu.
Jack pokrčil plecami, Samson zakňučal.
„Zase?“ zastonala Iris.
Ako na povel sa jej pri nohách ozvalo hrozné chrochtanie. Iris pozrela dolu a videla, že Samson jej ovracal chlpaté papuče.
--
„Keby si ma nenútila, aby som sa prezliekla...“ zamrmlala Sadie a uprene sa dívala cez okno na strane spolujazdca.
Bolo zavčas rána a Iris trešťalo v hlave od nevyspatia. Keď vychádzali z príjazdovej cesty, jednou rukou vzala pohárik s horúcou kávou, starostlivo vyberala slová. Už sa to naučila.
„Tá sukňa bola hrozne krátka, Sadie. Čo keby som ťa cez víkend vzala do nákupného strediska a kúpili by sme niečo nové? Niečo, čo ti sadne.“
„Sedí mi dobre,“ ohradila sa Sadie.
Iris si zahryzla do pery a nechala si odpoveď pre seba. Nesedí, veď ti spod nej vytŕčajú nohavičky, keď si sadneš.
Píp, píp, píp. V aute sa ozvalo pípanie – rýchlo pozrela na prístrojovú dosku. Sú otvorené dvere?
„Okrem toho,“ pokračovala Sadie, „Amina mama kúpila takú istú sukňu. V troch rozličných farbách.“
Iris si vzdychla, pred očami jej tancovali tri sukničky: ružová, červená a modrá. Každá veľkosti poštovej známky. Obrátila sa na Lily na zadnom sedadle. „Nech sa páči, moja. Daj si tú šerpu.“
Lily si ju pretiahla cez hlavu, pozrela si na hruď. „Mami, prečo je tá ovečka hnedá?“
Pípanie sa ozývalo ďalej. Iris neprítomne stisla najbližšie tlačidlo na prístrojovej doske. Okno sa najprv spustilo, potom sa vysunulo nahor. Skúsila iné tlačidlo. Zapraskalo rádio.
Píp, píp, píp.
„Mami, bezpečnostný pás,“ pripomenul jej Jack.
Aha!
Za Irisiným chrbtom Lily dupotala do rytmu hudby. Iris sa načiahla dozadu, chytila fialovú lakovku svojej sedemročnej dcéry a vďačne ju stisla.
Sadie sa prehrabávala v batohu – vytiahla lesk na pery, ktorý Iris nepoznala. „Dnes mám talentové skúšky, ako iste vieš.“
Samozrejme, Iris to nevedela. Už celé týždne nespala. Ale keď sa o tom Sadie zmienila, Iris si spomenula, že jej dcéra s priateľkami sa v herni natriasali do rytmu piesne Lady Gaga. Kde sa naučili tak hojdať bokmi? rozmýšľala.
„Jasné, že viem,“ zaklamala. „Vyzdvihnem ťa o štvrtej.“
„Ani náhodou!“ Sadie zatvorila tyčinku s leskom na pery. „Všetci potom ideme do bistra. Veď som ti hovorila.“
Iris sa obrátila, usilovala sa veľmi nezízať na jej upírske červené pery. Sústreď sa na jedno! „Otec i ja sme ti hovorili, že nechceme, aby si išla zo školy po hlavnej ceste.“ Zamyslela sa, zvažovala, čo ďalej. „Mohla by som teba a Amy vyložiť pred bistrom.“
„Ako nejaké škôlkarky? Zbláznila si sa?“
Očividne áno. „Tak sa uvidíme o štvrtej v sále.“ Usilovala sa. Iris v duchu nenávidela ostatných rodičov, že bez zábran odvracajú hlavu a dovolia svojim tínedžerom chodiť po meste alebo zostať v nákupnom stredisku až do záverečnej, a to bez dohľadu. Kde majú matky, dofrasa?
„Mami?“ Jack na ňu vážne hľadel v spätnom zrkadle. „Potrebujeme peniaze na obed.“
„Zabalila som vám kurací šalát, ten máte najradšej.“
Sadie odfrkla. „Áno, včera.“
Iris prebehla pohľadom auto, preskúmala sedadlá, dlážku, a zrazu sa jej v mysli vynorili tri vrecká s obedom. Ležali prázdne na kuchynskom pulte, päť kilometrov odtiaľ.
„Prisahala by som...“
Lily už vytiahla z kabelky Irisinu peňaženku. S Jackom narátali päť dolárov – to nestačí. „To nič, mami. Môžem si požičať od Mika,“ navrhol Jack.
Iris si nebola istá, čo je horšie – či to, aká je z nej znechutená najstaršia dcéra, alebo to, aké neúnavne empatické sú dve mladšie deti. A neubránila sa myšlienke, že to je ďalšia vec, ktorej sa ich otec úspešne vyhýbal.
Keď odbočili na hlavnú cestu ku škole, auto nadskočilo na výmoli. Pohárik s kávou sa zatriasol, sukňu jej zamočila hnedá tekutina.
Sadie zagánila na mamine fľakaté tepláky.
Aj tomu je na vine Iris? Zažmurkala a preklínala slzy, čo hrozili vyhŕknuť. Dočerta, Paul. Zosype sa rovno pred deťmi.
Keď to Sadie nekomentovala a namiesto toho zalovila v priehradke, hľadala vreckovku, zaplavil ju príval vďačnosti. Sadie vtisla mame do vystretej ruky zopár vreckoviek.
Na sekundu sa im pohľady stretli, Iris sa s nádejou usmiala, potom zažmurkala.
Sadie našpúlila červené pery. „Preboha,“ zamrmlala. „Toto auto nemá plynový pedál?“
--
Deťom to nepovedala. Zatiaľ nie. Hoci Paul jej to oznámil už pred dvoma týždňami. Sadol si na kraj postele chrbtom k nej, a keď to povedal, hral sa s diaľkovým ovládačom.
„Nefunguje to, Iris.“
Ďalej čítala, potlačila zívnutie. „V zásuvke sú tuším nejaké batérie,“ odvetila.
„Nehovorím o ovládači, dočerta, ale o nás.“
Odložila knihu.
Paul chcel, aby žili odlúčene. Najprv povedal, že chce rozvod. Ale keď videl, ako sa zatvárila, ustúpil od toho. Iris sa zvalila na vankúše, zrazu sa v spálni dusila.
„Tak teda odlúčenie,“ pripustil, akoby bolo od neho láskavejšie, keď ju dočasne strčí do bezútešnej diery, prv než ju pošle do večného tunela temnoty.
Zdvihla ruku k ústam, hľadala slová. Výnimočne ich nenašla.
A tak ich našiel on. V tom bol Paul dobrý. Ako všetci právnici.
„No tak, Iris,“ vyhŕkol netrpezlivo. „Iste ťa to neprekvapilo. Už nejaký čas je naše manželstvo mŕtve, nie?“
Samozrejme, bolo mŕtve. Ale ona s tým odmietla súhlasiť. To len tak nenechá. Určite nie, veď tak dlho stmeľovala rodinu. Ak sa chce Paul rýchlo odstrihnúť, Iris to zlepí dokopy.
Pri každej hádke, pri každom sklamaní v priebehu rokov cítila, ako sa od nej vzďaľuje. Keď o tom spätne premýšľala, videla náznaky, úpadok, ktorý sa zakrádal z tieňa ich spoločného života. Tá hrozba bola prítomná, ale vždy sa stiahla a obtierala sa o nich ako zlovestná čierna mačka. Ak sa donútila poskladať si ich posledné roky ako skladačku, videla v úzadí tú mačku. Tu fúzik, tam stočený chvost, až kým nemohla popierať celé telo.
Od toho večera pred dvoma týždňami ju Paulova predostretá žiadosť ničila. Každé ráno sedela v župane v obývačke, hľadela cez okno na magnóliu na prednom dvore, usilovala sa vyrovnať so žiarivými ružovými pukmi, ktoré sa jej vtierali do rozpadávajúceho sa sveta. Blúdila po dome ako v tranze, dala sa dokopy až o tretej, keď autobus priviezol domov jej deti.
Ak mala byť k sebe úprimná, videla, že sa to blíži. Teraz si žili blahobytne vo svojom viktoriánskom dome. Ale nežili tak vždy. Spočiatku to bolo napäté. Paul bol vo firme mladší spoločník a robil celé dni aj víkendy pre starších partnerov. A keď pracovali na veľkom prípade – a takým sa venovali stále – musel celé dni a noci rešeršovať a študovať materiály. Samozrejme, Paul cítil veľký tlak. A čo ona? Zostávala doma sama, rok čo rok, zmierená s rovnošatou fľakatých tričiek a tehotenských podprseniek. Živo si spomínala na tie prvé mesiace dojčenia, keď sa ledva vymotala spod prikrývky, dojčila deti v každú možnú nočnú hodinu a znova sa vymotala ráno, aby naložila do umývačky riad, vyprala plný kôš bielizne a pozbierala večný rad hračiek ťahajúci sa z izby do izby, nech sa akokoľvek často skláňala a zdvíhala ich z neumytej dlážky. A keď sa večer niektoré dieťa rozkašľalo, nasledovalo dlhé čakanie u lekára, v dusnej čakárni rodičia unavení rovnako ako ona utešovali usoplené deti. Priateľky ju varovali, že bude uťahaná, náladová a otrávená z monotónneho života. Ale hovorili aj o sile lásky, ktorá jej to pomôže prekonať.
