V Polemicu je od roku 1994 a teraz sa vrhol aj na písanie. A vydarilo sa! Život Adama je super vtipná knižka, v ktorej nájdete mnoho veselých príbehov a Adamových zážitkov. Chcel by som voňať ako Katty Perry, Točí ma telka, Dospelácke reči, Toto je pravda o Ježiškovi či mnohé ďalšie.
Ale pekne po poriadku.
Adam chodí do podobnej školy ako ty, učí sa rovnaké predmety ako ty, zlostia ho otravné učky a dokonale chápe tvoje nezhody s rodičmi, ktorí nič, ale OZAJ NIČ nechápu. Nečudo, že ti občas prasknú nervy.
Najviac ho štve, ako sa s ním bavia dospeláci. Naozaj si myslia, že desaťročný človek je vhodný akurát tak na plnenie pokynov a príkazov rodičov a učiteľov? To teda rozhodne nie! Adam je rebel a pri každej príležitosti to vykrikuje, aby všetci vedeli, s kým sa bavia. Odmieta povinnosti a mieni žiť tak, ako sa mu práve zachce! Iba žeby mu to mama zakázala…
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:
Zápisky rebela z piatej triedy
Šiltovka, tričko s dobrým dizajnom a rifle. To je jeho štýl! Úplne inak sa baví s chalanmi, ale pri krásnych babách si dáva pozor. Je presvedčený, že jeho rodičia sú mimozemšťania, a nikto z jeho spolužiakov nechápe, ako môžu doma fungovať bez telky.
Autor knihy Peter Opet vyrástol v síce malom, ale zato aspoň Novom meste nad Váhom. Diplom z vysokej školy zavesil na klinec v kumbále upratovačiek vedľa auly vo fakulte. Sám seba považuje za muzikanta, speváka, autora hudby a textov, realizujúcich sa hlavne v skupine Polemic (toto im zdôrazni a prečítaj aj dvakrát). Štart spisovateľskej dráhy života mu priniesol prvorodený syn Adam, hlavný hrdina tejto knihy a bezodná studnica inšpirácie pre ďalšie dielo.
Užite si toto skvelé dobrodružstvo a prečítajte si úryvok z knihy Život Adama:
Čaute! Volám sa Adam. Mám 10 rokov a som piatak na základnej škole. Dva a pol roka som chodil do školy u nás v dedine, ale potom ma naši preložili do Bratislavy. V starej škole bol náš triedny flegmatik. Kým dopovedal vetu, mňa už zaujímalo niečo iné. Napríklad, čo sa deje vonku. Sledoval som, prečo škorec sedí za oknom, keď jeho kŕdeľ robí nálety na vinohrady plné hrozna a tak... Navyše jedného dňa prišlo obvinenie od mamy spolužiaka. Prišla k nám a nahučala na našich, že mám na jej syna, tiež Adama, zlý vplyv. Že kvôli mne nechce chodiť do školy a je z toho celý chorý. Preplakal som niekoľko dní, lebo to nebola pravda. Celé si to vymyslel. V škôlke sme boli najlepší kamoši, no neskôr som si našiel lepšieho kamoša Šimona. Adam sa s tým nechcel zmieriť a preto hodil na mňa toto klamstvo. Mama z toho bola veľmi smutná, neuverila tomu príbehu. Dovtedy sme sa kamarátili, chodili na návštevy, na grilovačky a zrazu... Chvíľu nato sa práve v maminkou vysnívanej waldorfskej škole v Bratislave uvoľnilo miesto a bolo rozhodnuté.
Doteraz mi tento fakt preloženia naši pripomínajú. Hlavne vtedy, keď sa sťažujem, ako ma nahnevala učiteľka.
Uf, minule našim poslala mail. Otec ma donútil celý ho nahlas prečítať! Bolo tam napísané: Pripravovať sa doma aspoň hodinu denne! Minimálne 15 minút denne čítať!
Čo jej preplo? Veď to je týranie! Toto teda nie! Prečo sa mám učiť, keď ma to nebaví?
Tak som to povedal rodičom. Mali ste vidieť, aký uragán mama spustila! „Chceš naspäť do bývalej školy? Nech sa páči! Už si zabudol, ako si každý deň dostával úlohy? Učil sa doma oveľa viac ako teraz? Čo? Ja ti dám neučiť sa! Na počítač pôjdeš, len ak budeš mať všetko hotové. A upraceš si izbu!“
Otec sa okamžite pridal do debaty. Tie jeho reči sú ako verklík a pokazený mlynček dokopy. Melie, melie a stále nič nenamelie... Aj tak ho nepočúvam.
„Vieš, koľko ma stojí tvoja súkromná škola? Plus vozenie, strava a krúžky?“
Jasné, že viem. Povedal to už minimálne päťdesiatkrát. Lenže ja som rebel a nedám sa! Keď som naštvaný, nepoznám rodinu ani kamaráta.
„Nebudem sa učiť a basta!“
Treskol som dverami svojho kráľovstva a hodil sa na zem. Tam mi je najlepšie. Teda, rád skáčem aj do postele, lenže tak o sekundu vojde niektorý z rodičov a takého špinavého by ma z postele hnal.
Naši ma často vytáčajú. Obhajujú sa tým, že mi chcú dobre. Ale mne sa to nezdá.
No, jasné! Mama predbehla otca a zopakovala výzvu so zvýšeným hlasom.
„Okamžite sa ideš učiť!“
Ja na to: „Nie! Nebudem sa učiť! Ja to neznášam!“
Mame prasknú nervy len výnimočne, no stalo sa. Našťastie má len ľahký ženský forhend a ten až tak nebolí. Nie je príliš trénovaná v bitke.
„Poďme!“ zopakovala povel a mne bolo jasné, že dnes na počítač môžem zabudnúť. Maminku milujem, len sa nesmie takto správať. Je to super mama. Varí nám dobroty, lieči nás, keď zakašleme... aj na zmrzku nás hocikedy zoberie... Keď sa nahnevá, za hodinku ju to prejde a je zase dobre. Lenže dnes? Za hodinku už bude čas spánku.
Keby som sa nejako premohol a porobil, čo mama povedala, stihol by som to aj za dvadsať minút. Lenže, čo mám robiť, keď sa mi teraz fakt nechce! Viem, že sa tomu blbému učeniu aj tak nevyhnem, ale ja som muž činu. Čo ma trápi, to hneď poviem. Čo najhlasnejšie, aby ma počuli všetci. Aby videli, čo ma robí šťastným, a čo nie.
Keď dobre počítam, zo zvyšnej hodinky do spánku by mi ostalo ešte štyridsať minút. Ak by som maminku poprosil, tak aj o niečo viac. Čas by som si na počíku rozdelil. Polovičku by som sa venoval stavaniu plotu okolo mojej vily v Minecrafte. V druhej polovici by som si asi pozrel nové video od Goga. Keď mám chuť zabávať sa, tak by ma rodičia mali nechať zabávať! Veď som ešte dieťa! Povinností budem mať v dospelosti až-až. Stačí mi, keď počujem našich dookola o povinnostiach rozprávať.
Nenávidím človeka, ktorý vymyslel zaheslovanie počítača. Mama s otcom mi dovolia ísť na počík len po ich súhlase. Len oni dvaja vedia heslo. Už som kúsok z neho odkukal: začína veľkým písmenom A, končí sa devinou a sú v ňom nejaké malé písmenká. Pch, ak ho budem vedieť celé, nepoviem o tom ani za svet! Keď ma potom nechajú doma samého, budem si gejmovať, koľko chcem! Žiadny limit, žiadne reči! Len hodiny letsplejov... Olááá, to bude!
