Možno si ešte spomínate na rozprávku o kohútikovi a sliepočke. Kohútikovi uviazlo v hrdle zrnko a sliepočka ho napokon zachránila... Prezradíme vám, že odvtedy už kohútik nikdy nebol lakomý. A so sliepočkou sa majú radi, v noci vedľa seba spia na bidielku a cez deň vedno gazdujú na dvore.
O ich spoločných dobrodružstvách sa vaše deti dozvedia v krásnej knižke Kikirikí. Kohútik budí svet!
Kohútik má nádherný farebný chvost a sliepočka je celá biela.
Všetky príbehy v tejto knihe sú o nich a všetky sa začínajú zavčas rána kohútikovým zakikiríkaním.
Tieto krátke rozprávky z dedinského dvora pripomínajú spolunažívanie ľudí.
Kohútik je dobrák, rojko, rád si vymýšľa a vystrája rozmanité smiešne kúsky.
Sliepočka je opakom kohútika, stojí pevne na zemi a nie vždy má pochopenie pre kohútikove bláznivé nápady, ktoré volá „kohútikoviny“.
Autor Michal Černík každú z rozprávok rozpráva so zjavnou radosťou a s humorným nadhľadom. Deti sa pri ich počúvaní alebo čítaní budú istotne zabávať a možno si z usilovnej sliepočky a veselého kohútika zoberú aj v mnohom príklad. A ich rodičia tiež...
V knižke Kikirikí. Kohútik budí svet! nájdete 20 rozprávok – napríklad o tom, ako kohútik kontroloval jar, ako chcel vykonať niečo veľké, ako urobil so sliepočkou dobrý skutok, ako dobehli cudzieho kohúta, alebo Ako spolu zasadili zrnko.
Prečítajte svojím deťom práve túto rozprávku. Určite sa im zapáči.
Ako zasadili zrnko
„Kikirikííí!“ zakikiríkal ráno na dvore kohútik. „Našiel som zrniečko!“ zvolal.
Už-už doň chcel zobnúť, ale sliepočka ho zahriakla: „Kohútik, nechaj to zrnko! Zasadíme ho, vyrastie z neho klas a budeme mať zŕn celú hrsť.“
„A ako sa zrnko sadí?“ opýtal sa kohútik.
„Najprv vyhrabeme jamku,“ povedala sliepočka.
Kohútik vyhrabal jamku.
„A teraz do nej dáme zrniečko,“ radila sliepočka a vložila do jamky zrnko. „Musíme ho zasypať zemou!“
Kohútik nahrabal hlinu a zasypal zrnko.
Keď boli hotoví, sadli si a čakali.
„Zrniečko nerastie,“ vzdychol kohútik. „Musím mu zaspievať.“
Kohútik zakikiríkal.
Čakali ďalej, ale nič sa nedialo.
„Asi ma nepočulo,“ povedal kohútik a znova zakikiríkal.
„Ale nie, kohútik, myslím, že zrnko je smädné. Potrebuje vodu, aby mohlo rásť. Ideme za studničkou,“ rozhodla sliepočka a vydali sa k studničke.
Kohútik a sliepočka si nabrali vodu do zobáčikov. Utekali k zrnku a zaliali ho. Potom bežali po vodu ešte raz. A znovu. Napokon si sadli a čakali.
Vtom priletel vrabec a chystal sa zrniečko vyhrabať.
Kohútik sa na hladoša oboril: „Zmizni, vrabec, to je naše zrnko!“
Vrabec sa naľakal a odletel.
Po chvíli kohútik povedal: „Musím znovu zaspievať, aby zrniečko vyrástlo.“
A zakikiríkal.
„Hľa, už rastie,“ ukázala sliepočka na zelený výhonok.
Prišla búrka. Vietor ohýbal steblo k zemi, div že ho nezlomil. Kohútik a sliepočka ho chránili pred vetrom.
Zrazu pribehlo prasiatko. Rypáčikom rylo v zemi, až odfrkovali hrudy.
Kohútik sa bojovne načuchral a vykríkol: „Tu nery, rastie nám tu klas!“
Slniečko svietilo a steblo sa unavene skláňalo k zemi. Kohútik vraví:
„Je nejaké smutné, musím mu zaspievať.“
„Kdeže, kohútik, je len smädné!“ usmiala sa sliepočka. „Poďme ku studničke po vodu.“
Keď priniesli v zobáčikoch vodu, steblo sa vystrelo. Zlatý klas bol plný zrna.
„Kikirikí, máme klas plný zrna!“ radoval sa kohútik.
„Kotkodák, máme klas plný zrna!“ tešila sa sliepočka.
Kohútik ďobal do klasu a zrná ukladal na kôpku.
„Teraz zrnká zrátame a spravodlivo sa podelíme,“ rozhodla sliepočka.
A keďže nevedeli počítať, zrná po jednom zobali: Zobol kohútik. Zobla sliepočka. Zobol kohútik. Zobla sliepočka. Zobol kohútik. Zobla sliepočka. Až zostalo posledné zrnko. Kohútik ho chcel zjesť, ale sliepočka ho zarazila:
„Kohútik, predsa nezjeme posledné zrnko!“
„Aha,“ dovtípil sa kohútik, „zrniečko zasadíme.“
Vyhrabal jamku a sliepočka do nej položila zrno.
