BRATISLAVA – Len čo si Európa mohla trochu vydýchnuť po fašistických vojnových jatkách, nastala pre Československo ďalšia éra neslobody. Po roku 1948 začal komunistický režim poľovať na svojich politických odporcov a likvidovať ich krutým spôsobom, ktorému sa prizerali masy zvedavých divákov. Ďalších umučila ŠtB v tajnosti a tichosti.
V období medzi rokmi 1939 až 1989 na Slovensku úradoval fašistický aj socialistický režim. Pamätníci spomínajú na obdobie neslobody, ale archívy hovoria aj o hrôzach, na ktoré ľudský mozog radšej milosrdne zabudne. Reč je o politických popravách a streľbách na hraniciach, o ktorých v rozhovore s historikom a šéfredaktorom časopisu Pamäť národa Branislavom Kinčokom písal magazín Slovenské pohrebníctvo v treťom tohtoročnom vydaní.
Otrasné svedectvo Slovákov z vojny: Sovieti mučia matky s deťmi, pribíjajú ich klincami!
Prechádzať štátnu hranicu bol veľký risk
Ani po skončení druhej svetovej vojny nemohli ľudia svojvoľne cestovať do zahraničia, a to najmä z politických a ekonomických dôvodov. Kým do októbra 1948 sa prechod štátnej hranice bez pasu považoval len za priestupok, v novembri už to bol trestný čin, za ktorý previnilca po chytení uväznili na päť rokov. Postupne uzavreli aj hranice s Nemeckou spolkovou republikou (NSR) a Rakúskom a dozerala na ne pohraničná stráž. Tá dostala neúprosné pokyny. Podľa doterajšieho výskumu bolo „v období rokov 1948 až 1989 na hranici medzi Československom, NSR a Rakúskom usmrtených najmenej 280 osôb. Najčastejšou príčinou smrti týchto obetí bolo zastrelenie, usmrtenie elektrinou a utopenie, no nechýbali medzi nimi ani samovražda zo strachu pred zatknutím alebo roztrhanie psom,“ uviedol Kinčok. Ďalšie tisícky občanov skončili po zadržaní v komunistických žalároch.
Zázrak v Číhošti, v kostole sa pohol kríž: Označili to za spiknutie Vatikánu, kňaza umučili!
Obzvlášť krutý a neľudský spôsob obesenia
Iným veľkým strašiakom režimu, ale aj divadlom pre masy, boli politické popravy, ktoré Kinčok označil za jednu z najhorších foriem teroru totalitných režimov. K politickým popravám pristúpilo Československo vo februári 1948, aby upevnilo pozície komunistickej strany. „Popravy boli nástrojom k priamej likvidácii odporcov režimu – či už skutočných, alebo domnelých. Najvyšší počet politicky motivovaných rozsudkov smrti v Československu bol vynesený za prezidentskej éry Klementa Gottwalda. Potom už ich počet výrazne klesal,“ pokračuje článok s dodatkom, že presný počet takto usmrtených dodnes nie je ustálený. „Odhady sa pohybujú od 227 do 262 popravených. Za posledného popraveného z politických dôvodov sa považuje Vladivoj Tomek, ktorého popravili vo väznici na Pankráci 17. novembra 1960.“
„V Československu, resp. na Slovensku sa od roku 1918 vykonával trest smrti obesením. Išlo o šibenicu typu ‚doska‛ - povraz bol zavesený na kladke, ktorá bola pripevnená o dosku. Bol to obzvlášť krutý a neľudský spôsob obesenia. Pri takomto spôsobe si odsúdenec nezlomil väz, ale príčinou smrti bolo udusenie. Predsmrtná agónia trvala 8 až 14 minút. Samozrejme, veľa záviselo aj od zručnosti kata, aj tu sa dal zlomiť väz,“ mieni historik. Po roku 1945 sa však objavili aj výnimky vo forme výkonu trestu smrti, keď napríklad generála slovenského žandárstva Timotheusa Ištóka neobesili, ale zastrelili kvôli jeho vojenskej hodnosti, pretože vojaci považovali obesenie za ponižujúce.
Náhle úmrtia mučeníkov ŠtB
Niekedy nastali úmrtia aj pri brutálnom vyšetrovaní zo strany ŠtB. Takéto prípady označovali ako „náhle úmrtia“ a dodnes sú opradené tajomstvom, pretože ich nikto neprešetroval. „Pritom ide o desiatky a možno stovky osôb, ktoré ŠtB takýmto spôsobom doslova umučila. Hádam najznámejším je prípadom je smrť kňaza Josefa Toufara, ktorého vo februári 1950 pri vyšetrovaní na smrť dobili príslušníci ŠtB. Z dnešného hľadiska môžeme tento akt jednoznačne označiť za vraždu,“ dopĺňa Kinčok.
Obeťou komunizmu sa stalo 70 000 Slovákov
Konečné číslo obetí komunistického režimu nie je dodnes známe: „Evidujeme okolo 70 000 obetí komunistického režimu na Slovensku, no bude ich určite viac,“ uvažuje historik. Aj mnohí obyčajní ľudia sa museli vyrovnávať s úskaliami, ktoré diktovala vládna garnitúra, ale väčšina z nich sa prispôsobila. „Najmä komunistický režim si lojalitu väčšiny ‚kupoval‛ rôznymi sociálnymi opatreniami. Treba skonštatovať, že na veľké množstvo ľudí to aj zaberalo. Aj také bolo obdobie neslobody. Aj preto sa v zákone o Ústave pamäti národa hovorí o úplnom a nestrannom hodnotení tohto obdobia. História totiž nie je čierna ani biela,“ upozornil Kinčok, podľa ktorého starším historikom na nestranné hodnotenie všetkých aspektov komunistického režimu veľakrát chýba dostatočný časový odstup. Preto až nová nastupujúca generácia bude schopná toto obdobie zhodnotiť bez vlastných emócií a ideologicko-politických vplyvov.
