BRATISLAVA – Studená vojna je ešte aj po pol storočí témou, ktorá sa kvôli svojmu nepopierateľnému významu rozoberá dodnes. Najnovšie zverejnené materiály americkej tajnej služby potvrdzujú, že situácia bola v rokoch po druhej svetovej vojne veľmi vážna, no nie je to rozhodnutie Kennedyho, ktoré zvrátilo jadrovú katastrofu. Ako sa ukazuje, to prezident Harry Truman zastavil rozbehnutý vlak, ktorý mohol zmeniť celý vývoj dejín. O osude sveta sa rozhodovalo v Európe!
Prvýkrát sa svet zľakol hrozby jadrovej vojny v roku 1951, keď sa generál Douglas MacArthur vyhrážal Číne použitím atómových zbraní. Na hranici Severnej Kórei a Južnej Kórei sa v tom čase odohrávali ťažké boje, na jednej strane stál sever s podporou čínskych vojakov, „dobrovoľníkov“, proti nim vojská OSN, ktoré mali pomôcť Američanom.
Ak by Spojené štáty zaútočili na Čínu, ktorá uzavrela spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom, svet by stále pred hrozbou nukleárnej katastrofy. Pozemné boje v okolí Soulu uviazli na mŕtvom bode, všetci tak napäto čakali, čo sa bude diať. MacArthura zbavili velenia, no mierové rokovania neprinášali žiadne výsledky. Omnoho dôležitejšie však v tom čase bolo dianie v Európe.
Vrcholný okamih Studenej vojny
Práve o tom píše John R. Schindler, bývalý dôstojník kontrarozviedky NSA, americkej tajnej služby, ktorá nedávno zverejnila tajné materiály týkajúce sa práve kórejskej vojny. Schindler obhajuje Trumanovo rozhodnutie o záchrane Južnej Kórei, nazýva ho „vrcholným okamihom Studenej vojny“. Prečo podľa neho stála táto vojna za 1,3 milióna obetí, z toho 50-tisíc amerických vojakov?
Schindler tvrdí, že vojna v Kórei bola iba dôsledkom inej, súkromnej vojny dvoch osobností. Prekvapivo, šlo o Josifa Stalina a Josipa Tita. V tomto súboji vôlí sa totiž stretli dve egá, ktoré nezniesli vo svojom okolí žiaden, ani tej najmenší odpor. Nezhody medzi ZSSR a Juhosláviou by s istotou viedli k nasadeniu jadrových zbraní priamo v Európe, čo by zaručene vyvolalo Tretiu svetovú vojnu. Práve tomu sa Američania pokúšali zabrániť.
Stalin bol pritom spočiatku nadšený Titovým revolučným zápalom. No keď sa Tito rozhodol pomôcť gréckym povstalcom v boji o vytvorenie komunistického štátu svojimi „10-tisíc dobrovoľníkmi“, Moskva začala byť znepokojená. Stalin poslal vodcovi Juhoslávie kritizujúci list, nakoľko Atény podporoval „najsilnejší štát na svete“, a teda Američania. Belehrad sa však odmietol stiahnuť.
Stalin vs. Tito
Stalin nezniesol takúto urážku, preto 28. júna 1948 Srbsko vylúčil z Kominterny, teda medzinárodnej komunistickej organizácie. Sovieti vo veľkom začali očierňovať Tita a jeho politiku, Juhosláviu označili ako „špionážnu skupinu poplatnú americkému a britskému imperializmu“. Na vlastnej pôde, ale najmä v Maďarsku, spustili čistky, ktoré mali zbaviť Sovietsky blok od Titovcov.
Na opačnej strane sa Tito rozhodol pre rovnakú taktiku. Svoju armádu a tajnú políciu dôkladne očistil, lov na zradcov viedol osobne Tito a jeho obávaný šéf tajnej služby Aleksander Rankovič. Najmarkantnejšie straty pocítila Čierna Hora, najmenšia juhoslovenská republika, v ktorej bol komunizmus hlboko zakorenený. Celkovo Tito poslal do väzníc s brutálnym režimom asi 100-tisíc politických väzňov.
Belehrad si však užil svoju chvíľku trápnosti, keď sa napriek tomu ukázalo, že dvaja ministri, ako aj šéf Titovej osobnej ochranky boli verný Stalinovi. Do sovietskeho bloku utiekli aj stovky úradníkov. V roku 1948 dokonca traja vysokí armádni dôstojníci s podporou Stalina zorganizovali puč. Všetkých však zabili na rumunských hraniciach. Sovieti čoskoro vytvorili špeciálne bojové jednotky, vrátane troch medzinárodných brigád v Maďarsku, Bulharsku a spomínanom Rumunsku.
Destabilizácia a popravy
Proti Titovi sa postavili jeho bývalí vojaci, ale aj 6000 „dobrovoľníkov z východného Nemecka“. O násilné strety na hraniciach nebola núdza, cieľom pravidelných nájazdov bola destabilizácia Juhoslávie. Popravy odhalených mužov, ktorí sa snažili infiltrovať do Titovej vlády, boli na dennom poriadku. Z toho všetkého profitovali Spojené štáty, ako povedal ambassador v Moskve, bol to „dar z nebies pre našich propagandistov“.
Napriek Stalinovým sebavedomím vyhláseniam pred Nikitom Chruščovom o tom, že mu „stačí pohnúť malíček a už nebude žiaden Tito“, niekoľko pokusov o atentát bolo zmarených juhoslovanskou tajnou službou. Stalin túžil po jedinom, ani si neuvedomil, ako ďaleko to zašlo. Béla Király, jeden z maďarských generálov v roku 1956 opísal, do akej vážnej situácie sa spor dvoch mužov premietol.
Sovietska invázia do Juhoslávie sa mala začať útokom pechoty maďarských a rumunských vojsk, išlo o asi 300-tisíc mužov, ktorých úlohou bolo prejsť cez Vojvodinu. CIA vyhodnotila situáciu tak, že štvrťmiliónová armáda Juhoslávie by mala proti tomuto útoku šancu, ale kombinovanú smršť zo všetkých satelitov by už Tito nezvládol a stal by sa závislým od „miery a rýchlosti pomoci zo Západu“.
Na scénu vstupujú Američania
Všetko sa ešte zhoršilo, keď vypukla vojna v Kórei, sovietska propaganda zostavila zoznam, ktorý predniesla Národnej bezpečnostnej rade. Figuroval v ňom aj Tito, čo Západ považoval za vážnu predohru k začiatku Tretej svetovej vojny. Američania sa rozhodli, Belehradu ponúkli 77,5 miliónov amerických dolárov, čo bolo neočakávané gesto a svojím spôsobom veľká irónia. Navonok boli ich vzťahy totiž prinajmenšom napäté.
Do septembra 1951 Spojené štáty už považovali Juhosláviu za de facto spojenca. Počítali s tým, že spolu s Gréckom, Tureckom a Španielskom sa stanú členmi NATO. Pozícia Tita bola kľúčová, aj britský štáb vo februári 1951 oznámil, že sovietsky útok na Juhosláviu „by viedol k svetovej vojne“. Washington vyhlásil, že použitie jadrových zbraní v tomto konflikte je vysoko pravdepodobné, a to kvôli nedostatku konvenčných síl.
Sovieti v danom okamihu nechápali taktiku Američanov. Generál Király na margo zmýšľania Sovietskeho zväzu povedal: „Táto koordinácia indikuje, že ide o priamy vzťah medzi načasovaním agresie v Kórei a dokončením príprav na vojnu v Juhoslávii.“ Moskvu však miatlo, ako chcú Američania ubrániť dve divízie, aké zbrane chcú použiť na ochranu Tita? Naďalej sa venovali najmä dianiu v Juhoslávii, no už nie natoľko presvedčení.
Kým nás smrť nerozdelí
Vzhľadom na vývoj situácie v Kórei Stalin pomaly upúšťal od totálnej vojny, no pokusov o zabitie Tita sa nevzdal. Ani posledný pokus o jeho otravu jedovatým plynom sa však nepodaril. Nakoniec Stalin dostal v marci 1953 mŕtvicu, svojho soka Tita však nenávidel do poslednej chvíle. Po jeho smrti sa vzťahy medzi Moskvou a Belehradom začali naprávať, Chruščov v 1955 navštívil Tita. Do štruktúr sa už ale nikdy nedostal, aj preto s ním Američania naďalej počítali.
Hrozba, i keď o čosi menšia, ako počas Stalinovho života, trvala až do Titovej smrti v roku 1980. Schindler tvrdí, že práve vďaka americkej podpore Južnej Kórei a súčasne Juhoslávie, možno hovoriť o zvrátení katastrofy. Práve nečakaná a rýchla odpoveď Spojených štátov na dianie v Juhoslávii, ako aj v Južnej Kórei, Sovietov odrádzala od napadnutia Titovej armády. „Keď sa takto USA bijú o Áziu, ako by asi vyzeral boj o Európu?“
John R. Schindler desať rokov pracoval ako spravodajský analytik a dôstojník kontrarozviedky pre NSA (National Security Agency). Pôsobil vo východnej Európe a na Strednom východe, úzko spolupracoval aj s ďalšími vládnymi agentúrami. Pre potreby námorníctva sa špecializoval aj na kryptológiu. Ešte nedávno o národnej bezpečnosti učil študentov na US Naval War College, kde sa zameriaval na stratégie, činnosť tajných služieb, terorizmus a vojenskú históriu. Bol aj vedúcim pracovníkom Medzinárodného historického ústavu na bostonskej univerzite, o terorizme a vnútornej bezpečnosti prednášal vo viac ako 20 krajinách sveta.
