BRATISLAVA - Advokát, novinár, poslanec, minister a predseda najvyššieho súdu - tým všetkým bol Ivan Dérer, prívrženec idey jednotného československého národa. Jednými milovaný, druhými až tak veľmi nie. Jeho život bol ako na hojdačke, zažil aj väzenie. A to hneď trikrát počas troch politických režimov.
Premenlivosť našich dejín 20. storočia a zvraty, ktoré v nich boli časté, mali svoje dopady na každodenný život slovenskej spoločnosti. Rovnako ovplyvňovali politiku a politikov, ktorí tieto zmeny symbolizovali. Z historickej perspektívy sme za pomerne krátku dobu boli súčasťou hneď viacerých štátnych celkov. Uhorsko, Československo, Slovenský štát, potom opäť Československo a nakoniec dnešná Slovenská republika. Už tento samotný fakt názorne ilustruje revolučnosť zmien minulého storočia. Ak by sme chceli túto revolučnosť demonštrovať na konkrétnom ľudskom osude, potom by ako vhodný príklad mohol poslúžiť malacký rodák Ivan Dérer (1884-1973).
Do politiky sa ako slovenský vlastenec a pripravovateľ budúceho Československa zapojil ešte v dobe existencie Uhorska. Za svoje vtedajšie aktivity bol uhorským režimom krátko po začiatku 1. svetovej vojny v roku 1914 zadržaný policajtmi. Represie režimu ho však neodradili a keď vzniklo v roku 1918 Československo, stal sa významným predstaviteľom Československej sociálne-demokratickej strany robotníckej a odporca politiky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a jej boja za autonomizmus.
Bláznivá myšlienka chce spojiť Slovákov a Čechov: Spisujú petíciu za návrat spoločného štátu
Počas existencie ČSR sa Dérer stal viacnásobných poslancom a ministrom. Úspechy dosahoval najmä v rezorte školstva a spravodlivosti. Keď sa vplyvom Hitlerovho nátlaku začali nad Československom sťahovať mračná, nastal v Dérerovom živote rozhodujúci zvrat. Po vzniku tzv. Slovenského štátu bol zbavený slovenského občianstva a zhabali mu majetok. V roku 1944 ho v Prahe za účasť na odboji zatklo gestapo. Nasledovalo jeho internovanie v koncentračnom tábore. Pred smrťou ho zachránila iba porážka nacizmu v roku 1945.
Po skončení druhej svetovej vojny sa Dérer vrátil do politického života. Napomáhal vzniku nekomunistickej ľavicovej strany (Strana práce), pričom sledoval politiku oslabenia vplyvu komunistov. V tomto čase sa stal aj prezidentom Najvyššieho súdu. Jeho sudcovská kariéra bola ukončená komunistickým pučom z februára 1948. Dérer sa opäť stal nepohodlným a v roku 1954 ho komunistický súd odsúdil za neoznámenie trestného činu velezrady. Dozvedel sa totiž, že sociálne-demokratické odbojové skupiny s ním po prípadnom páde režimu rátajú ako s budúcim prezidentom Československa a túto skutočnosť neoznámil polícii ani prokuratúre.
Počas obdobia Pražskej jari a všeobecného uvoľňovania atmosféry bol Dérer v roku 1968 rehabilitovaný. Opätovne sa ale ukázalo, že zmeny režimu mali a majú fatálne následky na život politicky aktívnych jednotlivcov. Po okupácii Československa vojskami "spriatelených štátov" a nástupe Husákovej normalizácie bola Dérerova rehabilitácia zrušená. Znova sa tak z neho stal nepriateľ režimu, ktorým zostal až do svojej smrti v roku 1973.
Dérer bol skalný prívrženec demokratickej politiky a Československa a z týchto dôvodov sa stal väzňom troch režimov - Uhorska, nacistického Nemecka a komunistického Československa. Jeho životný osud sa slovenskému čitateľovi rozhodlo priblížiť občianske združenie Communio minerva knižným vydaním jeho textu s názvom K diskusii o čechoslovakizme, ktorý je voľne dostupný na stránke združenia.
