Prozaik a scenárista Peter Pišťanek (1960) zaujal čitateľov i kritikov už svojím debutovým románom Rivers of Babylon (1991) – provokatívnym príbehom z bratislavského podsvetia. Nasledovali ďalšie dve pokračovania... V tomto roku vydal novelu Neva a v novembri mu v rovnakom Vydavateľstve Slovart vyjde aj román Rukojemník situovaný do 60. rokov minulého storočia. V decembri bude mať premiéru rovnomenný film Juraja Nvotu, ktorého scenár napísal Pišťanek spolu s Marianom Urbanom.
Tvoja novela Neva i najnovší román Rukojemník vychádzajú po dlhej spisovateľskej odmlke. Čo ju spôsobilo? Stratil si chuť či ambíciu písať? Chýbala objednávka?
Akosi nebolo o čom písať. Bol som príliš zaneprázdnený inými aktivitami a osobným životom. Chýbala aj motivácia. A predovšetkým, vedel som, že už nemôžem donekonečna omieľať tu vyvetranú poetiku Rivers of Babylon, ktorá mi v 90. rokoch získala krátkodobú popularitu. Musel som pre seba nájsť nový jazyk, nový fundament. Do akej miery sa mi to podarilo, posúdia čitatelia.
Základom románu Rukojemník je scenár rovnomenného filmu, ktorí môžu diváci vidieť v kinách koncom roka. V čom sa líši kniha od filmu?
Kniha nie je novelizáciou scenára, ktorý som vymyslel a napísal spolu s Marianom Urbanom, ale skôr rozšírením a doplnením univerza tohto filmu. Viac postáv, prepracovanejšie prostredie, viac príhod, širší časový záber (film zachytáva zhruba rok v živote hlavného hrdinu, kniha asi päť rokov). Kniha je utkaná zo slov, nie zo situácií, takže sa od filmu líši aj svojím rytmom a náladou. Navyše, film je určený pre rodinné publikum, zatiaľ čo kniha s detským čitateľom ani trochu neráta.
To všetko mi trochu pripomína nostalgickú poetiku Šabacha, Hřebejka a Jarchovského. Mal si pri písaní dilemu, do akej miery v románe realisticky pritvrdiť, alebo si chcel 60. roky podať cez mäkkú optiku detských spomienok?
Nie, prinajmenšom som to ako dilemu necítil. Písal som, ako mi huba narástla. Slobodne. Či je to podané cez mäkkú optiku, alebo nie, nech radšej posúdi čitateľ.
Pôvodný názov románu mal byť Lokomotívy v daždi a mám pocit, že s názvom Rukojemník nie si príliš stotožnený... Z čoho vychádza námet lokomotív?
Hlavný hrdina, osemročný Peter, je milovník železnice a jeho obľúbenou hračkou je elektrický vláčik. Železnica tvorí veľmi dôležitú súčasť jeho sveta, veľa času trávi na miestnej stanici pozorovaním rušňov a prechádzajúcich vlakov. V roku 1968 sa hlavná trať popri jeho obci elektrifikuje a staré parné lokomotívy končia v šrote. Cestu domov si skracuje cez koľajnice a prechádza po dlhej odstavnej koľaji, kde v daždi stoja všetky tie staré, už definitívne vychladnuté rušne. Peter zažije okamih nostalgie, prvýkrát vo svojom detskom živote. Názov knihy som zmenil na poslednú chvíľu, lebo som chcel, aby sa nelíšil od filmového. Ten pôvodný mi však bol bližší – to nepopieram.
Aký je tvoj detský hrdina? Je rovnaký v knihe aj vo filme?
Zhruba áno. Nie je to žiadny precitlivený nešťastník, večný outsider ani rebel bez príčiny. Je normálny, obyčajný chlapec a od svojich kamarátov a spolužiakov sa líši azda iba väčšou mierou empatie. V tomto smere sme sa ideálne zhodli aj s režisérom filmu Jurajom Nvotom, ktorý chcel, aby hlavný hrdina bol síce bystrý a vnímavý pozorovateľ, ale zároveň podnikavý, tak trochu galgan a trochu bitkár.
Časť čitateľov možno očakáva autobiografický román o tvojom detstve, keďže si celé roky spomínal, že by si ešte rád napísal román „o tehliarskej kolónii v Devínskej Novej Vsi“. Nakoľko silná je v Rukojemníkovi autobiografická línia?
Isteže je tam prítomná, veľa príhod je priamo z mojej osobnej skúsenosti, ale rovnako veľa je aj vymyslených, takže to vychádza tak pol na pol. Rozhodne by som to nenazval autobiografickou knihou. Nie som jej hrdinom. Napokon, asi každá kniha ktoréhokoľvek spisovateľa je do istej miery autobiografická, keďže jej autor je niekde vnútri vždy prítomný.
Kde si v tejto svojej knihe (možno podvedome) najviac prítomný?
Ťažko povedať. Najviac asi v rozprávačovi. V tom, čo ťahá za povrázky a prikazuje románovým postavičkám, čo majú robiť. Ale kúsok zo seba som vložil aj do hlavného hrdinu, do jeho arciprotivníka Jara, hrdinovho deda Achbergera, veliteľa miestnej posádky majora Baštu, ba aj do neznesiteľného zupáckeho telocvikára Tomka. Čitateľ ma nájde všade.
Mal si záver vymyslený od úplného začiatku? Líši sa koniec knihy a filmu?
Záver sme vymysleli s Marianom Urbanom pri písaní scenára. A ten knižný sa od filmového v ničom podstatnom nelíši. Povedal by som, že sú identické, ale v knihe je to opísané trochu viac do hĺbky. A najmä sú podrobnejšie rozobrané motivácie – ako došlo k tomu, že to tak skončilo, čo konkrétne tomu predchádzalo... Všetko je vysvetlené a odôvodnené. Vo filme je to len tak voľne načrtnuté, situácia strieda situáciu. Mať štyristo strán rukopisu je niečo celkom iné ako mať poldruha hodiny filmového rozprávania.
Ako si hľadal tón tohto románu? S čím si mal pri jeho dokončovaní a editovaní najväčšie problémy?
Práve s tým, ako správne hovoríš, tónom, som sa natrápil najviac. Bolo mi jasné, že taký ten strohý cool štýl, ktorý ma zadefinoval a zaradil v 90. rokoch, je už staromódny a rozmenený na drobné desiatkami autorov, ktorí prišli po mne. Nóvum teda už vypáchlo a stalo sa z neho klišé. Tak som dlho skúšal všeličo možné, no napokon som stavil na úprimnosť, na to úplne klasické, možno až trochu utárané rozprávačstvo v úplne najtradičnejšom štýle, bez postmoderných štylistických schválností a brechtovských scudzovacích prvkov. Je to také emotívnejšie. Čitatelia zvyknutí na môj odosobnený rozprávačský štýl asi budú spočiatku nesvoji.
Dado Nagy
Foto Peter Procházka
Rozhovor si môžete dočítať v Knižnej revue 22 (29. októbra)!
-reklamná správa-
