Ôsma próza Petra Krištúfka (1973) Dom hluchého (Marenčin PT) je najhrubšia i najobsažnejšia zo všetkých jeho diel. Zároveň je to tretí román tohto štyridsiatnika cieľavedome sa prepracúvajúceho na špičku súčasnej slovenskej literatúry. A treba hneď povedať, že svojou štruktúrou, ale najmä mysliteľským záberom je to jeden z najzložitejších románov, aký sa v posledných časoch objavil na literárnej scéne.
Nejde len o to, že autor v ňom osobitým spôsobom zužitkoval vlastné, v zásade postmodernistické hľadania z predchádzajúcej tvorby, ale najmä o to, že nečakane odvážne vtrhol do priestorov, ktorých sa slovenská próza tradične bojí, alebo si na ne jednoducho netrúfa. Pri Krištúfkovi treba naozaj chvíľu postáť a rozhliadnuť sa, či sa dá ísť ešte ďalej a či sa zo sebazáchovných dôvodov radšej na všetko nevykašlať. Veď vravieť do hluchého priestoru znamená pre spisovateľa to isté ako sebaukrižovať sa.
Autorova poetika bola vždy orientovaná na odklínanie hluchých priestorov v človeku a mala svoje konštantné nástroje: filmová strihovosť, fetiš detailizácie, oscilovanie medzi reálnym a ireálnym, irónia postupne prerastajúca do hnevu. Všetko toto ostalo aj v Dome hluchého, avšak všetko toto sa pretransformovalo do zvláštneho nečasového rozprávačstva, ktoré chvíľami stráca kontrolu nad svojimi kompetenciami, no o to zanovitejšie sa zavŕtava do bolestí a rozkoší nazhromaždených v dejinách postáv, do toho „niečoho medzi blázincom a peklom“, aby napokon nastolilo potrebu akejsi nevereckej katarzie spätne skúmajúcej zmysel tohto vŕtania, kde čas „zlial sa do neurčitej beztvarej masy, v ktorej nejestvovala minulosť, prítomnosť a budúcnosť, všetko sa odohrávalo naraz“. Toto sa naozaj v Krištúfkovom románe stalo, ale vďaka tomu máme pred sebou vyzývavý obraz o nás samých, ubolených hriešnych svätcoch, postihnutých hluchotou, ktorá hrozí šialenstvom.
Príbeh tohto rozprávačstva „sa nestal, ale mohol sa stať“. Na jeho „začiatku však boli dva príbehy, ktoré sa stali“, zaberajú v knihe 5 strán, podpísal ich Peter Krištúfek v októbri 2012 a sú z rodinnej histórie autora. Ten hlavný, čo sa mohol stať, zaberá vyše 500 strán a jeho spúšťačom sú kosti, objavené kedysi v detstve sedemdesiatročným rozprávačom Adamom a uložené v záhrade pri dome práve umretého otca Alfonza, v ktorom vždy bývalo plno hodín, no každé ukazovali iný čas. Rozprávač Adam, v civile televízny dokumentarista, cíti za týmito kosťami nejaký smrteľný hriech svojho nepreniknuteľne úctyhodného otca... Z kostí v spojení s hodinami, otcovou hluchotou a jeho posadnutosťou hudbou sa v románe stávajú mnohoznačné metafory. V rozprávačskom drobnohľade sa kaleidoskopicky pospája takmer celé „úžasné“ dvadsiate storočie so všetkým tým krvavým, zamatovým, nezámerne i zámerne falošným, čo mohlo vložiť do ľudí. Sú to najmä ľudské osudy znetvorené anestetikami doby a charaktery dokrivené večným bojom o prežitie, no vari ešte väčšmi hluchotou uzavreté indivíduá neschopné zmysluplnej komunikácie či akejkoľvek spolupatričnosti...
Recenziu Alexandra Halvoníka môžete dočítať v Knižnej revue 2 (23. januára)!
- reklamná správa -
