BEAUTIFUL ART from Meulensteen Collection

Pre zberateľa Meulensteena je umenie „investíciou do životného šťastia“, ktoré buduje už viac ako dvadsaťpäť rokov. Jedným z prvotných impulzov k zberateľstvu boli jeho osobné vzťahy a priateľstvá s výtvarníkmi, ktoré mu podľa jeho slov „poskytujú nový pohľad na život“, dávali mu znovunadobudnutú rovnováhu, dovoľovali mu spoznať v živote nové veci, ceniť si kreativitu, dali odvahu robiť niečo nové a cítiť radosť zo života. Umelecká zbierka Gerarda Meulensteena sa zameriava hlavne na súčasnú klasickú mo­dernu – na maľbu, sochárstvo, objekty a grafiku. Zbierka má tri zberateľské okruhy: medzinárodný (Arman, Pierre Alechinsky, Jim Dine, Christo and Jeanne Claude, Sam Francis, Paul Jenkins, Takashi Murakami, Claes Oldenburg, Niki de Saint-Phalle, Walasse Ting, Betty Woodman a i.),  holandský – predovšetkým zástupcovia COBRY Karel Appel, Eugen Brands, Corneille, Lucebert. A slovenský, ktorý je výberom troch generácií umelcov rokov 60 – tych, 80 – tych a prelomu tisícročia, medzi ktorými nechýbajú diela umelcov akými sú napríklad Tibor Bartfay, Albín Brunovský, Miroslav Cipár, Rudolf Fila, Vincent Hložník, Jozef Jankovič, Viera Kraicová, Vladimír Popovič, Rudolf Uher, ale aj diela predstaviteľov mladších generácií. Návštevníci Danubiany budú mať jedinečnú príležitosť spoznať to najlepšie zo všetkých troch okruhov. 

Gerard Meulensteen

Holandský podnikateľ, zberateľ a podporovateľ umenia. Narodil sa 5. februára 1943 v Eindhovene. S manželkou Riky má dve deti, dcéru Annelie a syna Edwina. V roku 1969 založil spoločnosť Neways Electronics International N. V. Do roku 2000 bol predsedom Svetového obchodného centra v Einhovene a iných popredných spoločností. V roku 1994 financoval aktivity Žltého domu Vincenta van Gogha v Poprade, ktorého nástupcom sa 9. septembra 2000 stala Danubiana Meulensteen Art Museum v Bratislave-Čunove. Inicioval a financoval realizáciu Meulensteen Art Centre na pôde Technickej univerzity v Eindhovene, ktoré bolo otvorené 24. marca 2001. Centrum ponúka výtvarníkom z celého sveta príležitosť pracovať spoločne so svojimi kolegami v jeho troch ateliéroch: grafickom, maliarskom a sochárskom. Do roku 2001 bol predsedom Nadácie Emmasingel a hlavným sponzorom Van Abbe Musea v Eindhovene. Je honorárnym konzulom Slovenske republiky v Holandsku a od roku 2012 predsedom správnej rady neziskovej organizácie Danubiana – Slovenské centrum vizuálnych umení, ktorej prioritným cieľom je dostavba múzea Danubiana o pavilón  zbierky svetového a slovenského výtvarného umenia.

Zbierka

Možno to bolo preto, že som vyrastal v susedstve ulíc, pomenovaných po holandských maliaroch: Rembrandtovo námestie, Ulica Fransa Halsa, Ulica Vincenta van Gogha. Možno, že to bolo vrodené. Akýkoľvek to má pôvod, veľmi ma potešila maľba od Gerarda Grassčra, zobrazujúca ovčiareň, ktorú som dostal k 19. narodeninám od svojho starého otca. Po svadbe sme si s Riky kúpili nejaké klasické maľby a v roku 1984 sme získali náš prvý moderný obraz. Keď som sa v roku 1988 prechádzal po Amsterdame s manželkou Riky, išli sme okolo kostola Nieuwe Kerk, kde sa konala veľká výstava zbierky Van Stuivenberga s názvom Kobra 40 rokov neskôr. Vošli sme dovnútra a hlboko to na nás zapôsobilo. Katalóg, ktorý sme si kúpili, bol našou prvou knihou o umení skupiny Cobra. Ako sa rozvíjal náš záujem o moderné umenie, mená ako Appel, Corneille, Kandinsky, Matisse, Miró a Picasso nadobudli význam. Skutočne sme sa však začali zaujímať o moderné umenie, až keď sme získali niekoľko diel Wallasea Tinga, pôvodom čínskeho umelca, s ktorým sme sa stretli. V tom istom roku sme si kúpili maľbu od Sama Francisa, umelca, o ktorom sme nikdy nepočuli. Čerstvé, pozitívne dielo hovorilo samo za seba a jasne komunikovalo výtvarníkovu energiu, kreatívnosť a vitalitu. Získali sme ho s potešením, a len potom sme sa dozvedeli o umelcovom význame. V roku 1989 náš nový domov znamenal aj nový interiér, dovoľujúci nám modernizáciu. Vedľa diela Tinga a Francisa sme zavesili diela Appela, Corneillea a Latastera. Ich farby spoluvytvárali náladu nášho interiéru. Holandský galerista Nico Delaive sa s nami podelil o odborné znalosti a uviedol nás k umelcom, ako sú Karel Appel, Corneille a Sam Francis, s ktorým sme nadviazali osobné priateľstvo. Teraz sa to už stávalo serióznym koníčkom a niekoľko neskorších akvizícií oživilo predtým prázdne steny môjho domu a firmy pestrofarebným umením. Ale stále som hľadal smerovanie. To sa zmenilo počas nášho druhého kontaktu s Kirom Urdinom. Naše prvé stretnutie v roku 1989 bolo na Place du Tertre v Paríži, kde Kiro najviac zo všetkých umelcov upútal našu pozornosť. S manželkou Riky sme navštívili jeho ateliér a chaos v ňom v nás zanechal nezabudnuteľný dojem. Spätne si hovorím, že sme v tom čase mali kúpiť jeho obraz. Stretli sme sa opäť v roku 1992 na Kirovej výstave v Knokke v Belgicku, kde sme si obaja povedali: „Pamätám sa na vás“. Výsledkom bolo zakúpenie jeho diela Petting Zoo. Zakrátko sme znovu navštívili Kira v jeho ateliéri v Paríži. Po šampanskom a debate s Riky, ktorá porovnávala krásne použitie farby so Samom Francisom, Kiro pre nás namaľoval obraz Bláznivý moment. Tento dar bol začiatkom zvláštneho priateľstva. Tento okamih položil základy spôsobu, akým budujem svoju zbierku. Keď som kúpil krásne dielo od umelca, ktorého som osobne nepoznal, chýbalo tam emocionálne spojenie. To ma priviedlo k rozhodnutiu, že budem získavať len diela umelcov, ktorých poznám osobne alebo od ich rodín, dávajúc tým vnímaniu ich diela dimenziu navyše. Návšteva retrospektívy Sama Francisa v roku 1993 v Kunsthalle v Bonne na mňa zapôsobila silným dojmom a potvrdila,  že som na správnej ceste za umením. Umenie ako protiváha všetkého racionálneho, s čím som mal dočinenia po celý deň: technický rozvoj, kvalita, cena, príprava a výsledky. Stalo sa to jednotvárnou rutinou. Kompenzáciou bol môj vzrastajúci záujem o moderné umenie: voľne sa rozvíjajúci proces, ktorý nebol vedený uvážene. Najmä kontakt s umelcami mi poskytoval nový pohľad na život. Dávali mi znovunadobudnutú rovnováhu a dovoľovali mi pozrieť sa aj na iné veci v živote, ceniť si kreativitu, odvahu robiť niečo nové a cítiť radosť zo života. Bola to emocionálna skúsenosť, ktorá doplňovala „racionálno“ a viedla k omladnutiu. Návšteva ateliéru Sama Francisa vo Venice (Kalifornia, USA) v roku 1993 mi dala odpoveď na častú otázku – ktoré umenie mi pripadá ako dobrá investícia. Bolo mi jasné, že umenie je investíciou do šťastia v živote. Ak by som bol niekedy nútený predať diela z mojej zbierky, nemať z nich zisk a dostať iba ich pôvodnú cenu, bol by som veľmi spokojný. Pre moju interpretáciu vášne bol veľmi dôležitý fakt, že moja manželka Riky má podobný vkus, čo sa týka väčšiny umenia, a dala mi úplnú slobodu. Osobný kontakt s umelcami sa stával čím ďalej tým dôležitejší. Dozvedať sa o tvorcoch umenia, o ich charakteroch, ambíciách, vášňach, kreativite a kvalitách, vytvorilo silné emocionálne puto k umeniu a umelcom. Obohatilo to môj život a stimulovalo ma to, aby som naďalej využíval svoje manažérske skúsenosti pri organizovaní výstav, výmene kolekcií a spájaní umelcov a zberateľov. Bez toho, aby som to vtedy vedel, položil som základy cesty, ktorú som prešiel s Vincentom Polakovičom. Tak ako rástla moja zbierka, rozrastala sa aj moja spoločnosť Neways Electronics International. Rozhodol som sa rozšíriť Neways a postaviť novú centrálu. Zdalo sa, že átrium novej budovy bude perfektným miestom na inštalovanie veľkej maľby s rozmermi 3 x 8 metrov. Keď som o tom hovoril s Kirom, okamžite sa nadchol. O niekoľko týždňov neskôr mi zavolal a povedal mi, že maľba sa bude volať Planetárium a že on pocestuje okolo sveta, aby navštívil miesta historického významu. Povedal, že moja firma pracuje pre budúcnosť a že môže byť úspešná, iba ak stavia na minulosti. Ďalej hovoril, že to prediskutoval s macedónskou televíziou, a tá sľúbila štáb kameramanov a rozpočet na cestu. Bude z toho film, kniha a hudba, ktorá bude sprevádzať maľbu. Bol tu Kiro, ktorý ukazoval svoju neuveriteľnú tvorivosť, odvahu a húževnatosť. Jeho dobrodružstvá boli neustálym zdrojom údivu a prekvapení. Pri otvorení novej budovy bolo odhalené Planetárium a premietla sa časť filmu. Výsledok a reakcie ľudí na mňa tak zapôsobili, že to bude vždy jednou z mojich vrcholných reakcií na môjho koníčka. Je to taká dôležitá udalosť, že Planetárium si zaslúži miesto v knihe o Danubiane. Aj iní urobili veľký dojem. Cez galeristov Guya a Lindy Pieters sme sa spoznali s Christom a Jeanne-Claude. S nimi samotné myšlienky neboli to najdôležitejšie. Boli to ich úspechy pri uskutočnení všetkých týchto zdanlivo neuskutočniteľných diel a projektov. Ich presvedčivosť, vytrvalosť a organizačný talent na nás hlboko zapôsobili a prispeli k našej ochote a viere zrealizovať múzeum na Slovensku. Claes Oldenburg a Coosje van Bruggen nás naučili cez ich veľkorozmerné projekty myslieť mimo etablovaných proporcií a dimenzií a prelomiť obmedzenia vnímania. Naše priateľstvo s Karlom Appelom za tie roky rástlo a vzrástol náš obdiv jeho rôznorodosti a jeho dynamického a silného prejavu. Sme hrdí na to, že sa môžeme tešiť z jeho poslednej abstraktnej maľby, pôsobivej kompozície a farieb. Prvé dielo od Corneillea sme získali v roku 1988 a odvtedy sa s umelcom stretávame. Zostáva vtákom s pestrofarebným perím, ktorý oživuje farbami svoje maľby aj svoj život. Som presvedčený, že jeho diela, najmä z 50. a 60. rokov, získajú medzinárodné uznanie. Diela Sama Francisa určite prispeli k môjmu rozvoju a posúdeniu súčasného umenia. Sam sa stal jedným z našich obľúbených umelcov. S pomocou Nica Delaiva bolo možné rozširovať vynikajúcu zbierku jeho diel. Na Slovensku je jedným z absolútne najlepších umelcov Jozef Jankovič. Prvý raz som ho stretol pri otvorení múzea pred 10 rokmi, keď mu daroval významnú sochu, ktorá bola na benátskom bienále v roku 1995. Vrcholom veľkej zbierky jeho diel je farebná polyesterová skulptúra pre park, ktorá vyvoláva obrovský dojem. Akvizícia štyroch diel Petra Pollága v roku 1994 mala vplyv na rozvoj môjho záujmu o Slovensko, následné kontakty a realizáciu múzea. Je vynikajúcim výtvarníkom a jedným z mojich najlepších priateľov. Som presvedčený, že jeho prerazenie na medzinárodnej scéne je len otázkou času. Milan Lukáč je jedným z umelcov, ktorých som spoznal cez Vincenta Polakoviča. Vytvoril bronzovú skulptúru rímskej galéry, ktorá bola prvým „kameňom“ Danubiany. Pre jeho angažovanosť považujem Milana za jedného zo zakladajúcich otcov múzea. Mnohé návštevy hostí v jeho ateliéri boli vždy obrovským úspechom. Veľmi obdivujem Milanovu osobnosť a som hrdý nielen na jeho diela v mojej zbierke, ale predovšetkým na to, že ho môžem považovať za jedného z mojich priateľov. Napriek niekoľkým pozvaniam, aby som sprevádzal Nica Delaiva na jeho návštevách, som sa, žiaľ, nikdy nedostal k tomu, aby som sa stretol s Niki de Saint Phalle. Veľmi obdivujem túto umelkyňu a jej dielo a sme šťastní, že máme niekoľko jej diel v našej zbierke. Hoci Ad Snijders je maliar z môjho rodného mesta Eindhoven, stretli sme sa len začiatkom 90. rokov. Po návšteve jeho ateliéru sa začalo naše priateľstvo a kúpil som niekoľko diel. Jeho neuveriteľná energia a neúnavná túžba po zmene robia z neho jedného z najpozoruhodnejších výtvarníkov, akých poznám. Nie je možné ukázať všetkých výtvarníkov v Meulensteenovej zbierke. Nemožno obsiahnuť všetky diela, ktoré milujem, ale je užitočné zahrnúť tie diela, ktoré poskytnú skutočný pohľad na umelca alebo na zvolenú tému. Ako som už spomenul, mojím najdôležitejším kritériom je osobný kontakt s umelcom. Obmedzenie sa na spomenutých výtvarníkov preto nevyplýva z ich posúdenia ako ľudí alebo umelcov, ale treba to vidieť v kontexte tejto knihy. Týka sa to aj výberu diel: sekcia medzinárodného holandského a slovenského umenia sú jednotlivo zoskupené. Tri následné stupne sú: záujem o umenie, kupovanie umeleckých diel a ich zberateľstvo. Kým kupovanie a zberateľstvo majú osobný charakter, nezaručuje to dobre vyváženú a historicky dôležitú zbierku. Budúcnosť bude musieť vydať verdikt o mojej zbierke. Pre mňa je dôležitá radosť z umenia a priateľstvo s umelcami. Pre mňa emocionálna hodnota prevažuje finančnú. Ak by odborníci skonštatovali, že zbierke chýba konzistencia a zjednocujúca téma, povedal by som, že to nikdy nebolo mojím cieľom. Osobné vzťahy s umelcami sú oveľa dôležitejšie. Samozrejme, znamená to, že zbierka je väčšinou limitovaná na súčasné umenie a hlavný dôraz sa kladie na maľbu a sochu. Napokon, toto bolo výsledkom zbierky s rozsahom a kvalitou, ktorá bola medzinárodne akceptovaná. Vzťahy s umelcami ma inšpirujú dať do pozornosti širšej verejnosti ich krásne diela.

Gerard Meulensteen