Stanislav Štepka
V Radošine je konečná železničná stanica na trase Nitra - Zbehy - Radošina. Už od roku
1909 naša stanička prežívala slávne časy, odkedy tu dennodenne - ako sa nešikovne vraví -
pulzoval život. Zo širokého okolia sem prichádzali cestujúci, aby sa od nás mohli po železnici
dostať do vzdialenejšieho sveta. Odtiaľto som sa i ja ako šesťročný vypravil v lete v päťdesiatom
roku s otcom do veľkého sveta - do Bratislavy...
Na radošinskú stanicu prichádzali cestujúci nielen z celého okolia, ale bola aj akýmsi hospodárskym uzlom: vlaky odvážali z našich lesov drevo a privážali uhlie, ale raz aj zvon na našu vežu - a to bola pre mňa udalosť mimoriadna. Rušné mesiace stanica prežívala na jeseň, keď chlapi prehadzovali obrovskými vidlami cukrovú repu z vozov a traktorových prívesov do vagónov...
Ale najradšej som v staničnej čakárni - kde to vždy razilo dechtom - blúdil prstom po železničnej mape a nazeral do velikánskych cestovných poriadkov. Z tých tisícok názvov staníc, príchodov a odchodov vlakov sa mi v mojej ranej mladosti zdalo, že sme nikde nekončiaca krajina. Vtedy to tuším aj bola pravda.
Potom som začal študovať v Nitre. Pretože internát, vtedy na samom začiatku šesťdesiatych rokov, dostali iba tí, čo boli od Nitry vzdialení najmenej päťdesiat kilometrov, stal som sa na rok vlakárom. Tridsaťtrikilometrová cesta z Radošiny do Nitry v tom čase trvala vyše dve hodiny! Čo som sa len na vo vlaku, ale najmä na stanici napočúval príhod a nastretal typov a typušov, ktorí sa radi, ale sem-tam i neradi rozprávali, čo na niekoho čakali, a ten ktosi roky neprichádzal... a pre ktorých vlastne tým najkrajším cestovaním bolo to, že sedeli tam na stanici a bolo im s ľuďmi dobre.
Najdlhšie som sa však načakal na stanici v Piešťanoch. Totiž, keď som sa o polnoci vrátil z Bratislavy z divadiel, do Radošiny mi prvý spoj šiel až ráno, a tak som noc musel na stanici nejako prebdieť. Tam som stretal čudesného chlapíka, ktorého oslovovali Doktor, čo všade bol, všetko videl, každému poradil - a ktorý nenávidel somráka na lavici pod oknom len preto, lebo mu nechcel odpovedať na žiadnu otázku.
Videl som tam raz aj mladú vdovu, čo sa po celú noc na mňa, vyziableho študenta, krásne usmievala, ale zažil som tam aj upratovačku s jej nekonečnými monológmi o tom, či vlaky vozia „ludý alebo hovadá“. Hlavným a jediným programom na šiestom majálese RND, v sobotu 31. mája 1997, je premiéra našej okresnej staničnej komédie Konečná stanica.
„Nepýtajte sa autora, o čom to dnes bude. Autor vám povie iba to, o čom by to chcelo byť, a teda o čom to na javisku napokon vôbec byť nemusí,“ napíšem pred premiérou. A dodám: „Verte, autor veľmi chce, aby jeho malá železničná stanica bola tým najvhodnejším prostredím na veselú hru, a urobil by aj neviem čo, aby to nebolo iba jeho zbožné želanie. Už aj preto, lebo aj autor nechce rozosmievať iba iných, ale - s dovolením - tak trochu aj seba.“
Možno i preto stále zažívame na našej scéne, ale aj v Prahe a po Slovensku desiatky pekných, ak nie až búrlivých predstavení. O jednom mi napísal list básnik, textár a kamarát Daniel Hevier:
„Milý Stano, ďakujem Ti, že si nás pozval do čakárne Tvojej malej stanice, do ktorej z času na čas zablúdi aj nejaký vlak, ale to najdôležitejšie a najcennejšie nie sú mašiny, ale ľudia. Sú to krásni ľudia, trochu smiešni, trochu zbití, trochu naivní, ale najmä veľmi, veľmi ľudskí. Nie sú to iba dramatické postavy, ktoré si vymyslel autor vo svojej pracovni. Sú to ľudkovia, na ktorých sa smejeme zo stoličiek Tvojho útulného divadla, ale keď nastane to požehnané ticho po takom smiechu od srdca, s údivom zbadáme, ako sa tie postavy z javiska smejú zase za nás. Krásne slečny z Tvojej novej hry boli pôvabné a snaživé, mladí muži sympaticky neohrabaní, pán Melkovič dozrieva do veku Jeana Gabina, Rudolfa Hrušínského a ďalších múdrych starých pánov, Anka Šišková excelovala, mala v sebe prostotu pani Kolníkovej a zároveň chytré herectvo Jitky Molavcovej, ale najmä bola svojská a nezameniteľná a virtuózne hrajúca... Samozvaný a samorastlý človiečik Doktor lieči bez papierov, ale zato účinne. Lieči našu otupenosť a ľahostajnosť a prázdnotu... Tvoje etudy, Stano, napríklad tá s podávaním nôh, boli také brilantné, že si Ťa viem predstaviť v nejakej novej hre, kde budeš hrať, rozprávať, spievať, debatovať s publikom iba sám. Pretože sme, iste nedorozumením, nedostatkom času a pohody, iba zriedkavými návštevníkmi Tvojho divadla, vidíme, aký veľký kus prešla poetika radošincov od Jááánošíííka po Konečnú stanicu, bez toho, aby sa menili kabáty a názory... Ako ste síce stále divadlom bez vlastnej budovy, ale zato s vlastnou tvárou a najmä vlastnými divákmi. Túto Vašu, Tvoju cestu budú hodnotiť, vykladať a komentovať kritici, ja som však cítil, a Vy na javisku to musíte cítiť tiež, že Vás stále majú radi ľudia, že Vám rozumejú, že si od Vás dajú povedať... Že odchádzajú z Tvojho divadla unavení z toľkého smiatia, možno trochu smutní, ale aspoň na chvíľu lepší. Tak ako sme odchádzali od Vás aj my dvaja...“
Stanislav Štepka
Na radošinskú stanicu prichádzali cestujúci nielen z celého okolia, ale bola aj akýmsi hospodárskym uzlom: vlaky odvážali z našich lesov drevo a privážali uhlie, ale raz aj zvon na našu vežu - a to bola pre mňa udalosť mimoriadna. Rušné mesiace stanica prežívala na jeseň, keď chlapi prehadzovali obrovskými vidlami cukrovú repu z vozov a traktorových prívesov do vagónov...
Ale najradšej som v staničnej čakárni - kde to vždy razilo dechtom - blúdil prstom po železničnej mape a nazeral do velikánskych cestovných poriadkov. Z tých tisícok názvov staníc, príchodov a odchodov vlakov sa mi v mojej ranej mladosti zdalo, že sme nikde nekončiaca krajina. Vtedy to tuším aj bola pravda.
Potom som začal študovať v Nitre. Pretože internát, vtedy na samom začiatku šesťdesiatych rokov, dostali iba tí, čo boli od Nitry vzdialení najmenej päťdesiat kilometrov, stal som sa na rok vlakárom. Tridsaťtrikilometrová cesta z Radošiny do Nitry v tom čase trvala vyše dve hodiny! Čo som sa len na vo vlaku, ale najmä na stanici napočúval príhod a nastretal typov a typušov, ktorí sa radi, ale sem-tam i neradi rozprávali, čo na niekoho čakali, a ten ktosi roky neprichádzal... a pre ktorých vlastne tým najkrajším cestovaním bolo to, že sedeli tam na stanici a bolo im s ľuďmi dobre.
Najdlhšie som sa však načakal na stanici v Piešťanoch. Totiž, keď som sa o polnoci vrátil z Bratislavy z divadiel, do Radošiny mi prvý spoj šiel až ráno, a tak som noc musel na stanici nejako prebdieť. Tam som stretal čudesného chlapíka, ktorého oslovovali Doktor, čo všade bol, všetko videl, každému poradil - a ktorý nenávidel somráka na lavici pod oknom len preto, lebo mu nechcel odpovedať na žiadnu otázku.
Videl som tam raz aj mladú vdovu, čo sa po celú noc na mňa, vyziableho študenta, krásne usmievala, ale zažil som tam aj upratovačku s jej nekonečnými monológmi o tom, či vlaky vozia „ludý alebo hovadá“. Hlavným a jediným programom na šiestom majálese RND, v sobotu 31. mája 1997, je premiéra našej okresnej staničnej komédie Konečná stanica.
„Nepýtajte sa autora, o čom to dnes bude. Autor vám povie iba to, o čom by to chcelo byť, a teda o čom to na javisku napokon vôbec byť nemusí,“ napíšem pred premiérou. A dodám: „Verte, autor veľmi chce, aby jeho malá železničná stanica bola tým najvhodnejším prostredím na veselú hru, a urobil by aj neviem čo, aby to nebolo iba jeho zbožné želanie. Už aj preto, lebo aj autor nechce rozosmievať iba iných, ale - s dovolením - tak trochu aj seba.“
Možno i preto stále zažívame na našej scéne, ale aj v Prahe a po Slovensku desiatky pekných, ak nie až búrlivých predstavení. O jednom mi napísal list básnik, textár a kamarát Daniel Hevier:
„Milý Stano, ďakujem Ti, že si nás pozval do čakárne Tvojej malej stanice, do ktorej z času na čas zablúdi aj nejaký vlak, ale to najdôležitejšie a najcennejšie nie sú mašiny, ale ľudia. Sú to krásni ľudia, trochu smiešni, trochu zbití, trochu naivní, ale najmä veľmi, veľmi ľudskí. Nie sú to iba dramatické postavy, ktoré si vymyslel autor vo svojej pracovni. Sú to ľudkovia, na ktorých sa smejeme zo stoličiek Tvojho útulného divadla, ale keď nastane to požehnané ticho po takom smiechu od srdca, s údivom zbadáme, ako sa tie postavy z javiska smejú zase za nás. Krásne slečny z Tvojej novej hry boli pôvabné a snaživé, mladí muži sympaticky neohrabaní, pán Melkovič dozrieva do veku Jeana Gabina, Rudolfa Hrušínského a ďalších múdrych starých pánov, Anka Šišková excelovala, mala v sebe prostotu pani Kolníkovej a zároveň chytré herectvo Jitky Molavcovej, ale najmä bola svojská a nezameniteľná a virtuózne hrajúca... Samozvaný a samorastlý človiečik Doktor lieči bez papierov, ale zato účinne. Lieči našu otupenosť a ľahostajnosť a prázdnotu... Tvoje etudy, Stano, napríklad tá s podávaním nôh, boli také brilantné, že si Ťa viem predstaviť v nejakej novej hre, kde budeš hrať, rozprávať, spievať, debatovať s publikom iba sám. Pretože sme, iste nedorozumením, nedostatkom času a pohody, iba zriedkavými návštevníkmi Tvojho divadla, vidíme, aký veľký kus prešla poetika radošincov od Jááánošíííka po Konečnú stanicu, bez toho, aby sa menili kabáty a názory... Ako ste síce stále divadlom bez vlastnej budovy, ale zato s vlastnou tvárou a najmä vlastnými divákmi. Túto Vašu, Tvoju cestu budú hodnotiť, vykladať a komentovať kritici, ja som však cítil, a Vy na javisku to musíte cítiť tiež, že Vás stále majú radi ľudia, že Vám rozumejú, že si od Vás dajú povedať... Že odchádzajú z Tvojho divadla unavení z toľkého smiatia, možno trochu smutní, ale aspoň na chvíľu lepší. Tak ako sme odchádzali od Vás aj my dvaja...“
Stanislav Štepka
