Ray Charles
Veľa ľudí považuje rok 1954 za rok zrodu amerického soulu a jeho počiatok vydaním singlu „I´ve Got a Woman“ spoločnosti Atlantic Records, ktorý naspieval mladý umelec Ray Charles. Zmes bluesu a gospelu vytvorená štýlom, ktorý bol až doposiaľ tabu a fantasticky zvládnuté spojenie sexuality so spiritualitou, drsnosť s nežnosťou, túžby s ľahkosťou v jeden neprekonateľný, srdce naplňujúci zvuk, doslova šokoval svet. Bol katalyzátorom, ktorý vznietil oheň u početných mladých hudobníkov, ktorí doposiaľ nič podobného nepočuli a táto iskra napomohla ku zrodu výbušného tvorivého obdobia v americkej kultúre, ktoré neskôr dospelo do éry rock and rollovej revolúcie a naviac – odštartovalo päťdesiatročnú umeleckú dráhu samotného Raya Charlesa.
Rovnako obdivuhodný, ako tento zvuk bol aj muž, ktorý ho inicioval. Neskoršia hudobná legenda Ray Charles bol nazývaný géniom soulu. Ale čo bolo „soulom“ tohto génia? Skoro každý pozná a miluje hudbu Raya Charlesa, ktorá zasiahla a ovplyvnila skoro všetky žánre americkej hudby od jazzu po country, ale len málokto vie, čo sa skrývalo za tvrdo vybojovanou cestou k umeleckému triumfu.
Ray Charles nebol len skvelým interpretom pri svojom klavíri a šikovným obchodníkom, ktorý si zachoval presnú kontrolu nad svojou profesionálnou dráhou a hudobným priekopníkom, ktorý urobil cestu svojim nasledovníkom, ale bol to tiež človek, ktorý hľadal cestu zo svojho osobného prekliatia. Tragédie, ktorej bol v detstve svedkom. Raya to inšpirovalo k horlivému umeleckému vzostupu, ale súčasne ho desila tak dlho, než sa k nej dokázal postaviť čelom. Režisér Taylor Hackford hovorí: „Životná cesta Raya Charlesa bola absolútne fantastická. Vo filme som chcel zachytiť jej celistvosť, mnohotvárnosť a súčasne aj rozporuplnosť. Ray disponoval úžasnou odvahou a dokonalosťou, ale v živote bojoval so strašnou osobnou tragédiou a prenasledovali ho nepolapiteľní démoni. Filmom sme sa pokúsili ukázať umelca prostredníctvom neuveriteľných etáp kultúrnych premien. Dúfam, že ľudia si prostredníctvom filmu uvedomia, že Ray Charles znamenal omnoho viac, než ako niekto, kto bude chápaný ako osobnosť patriaca do minulosti. Ovplyvnil oblasť hudby, pulzujúcu kultúrnu revolúciu, ktorá žije dodnes.“
V interview, tesne pred svojou smrťou, Ray Charles o filme povedal: „Chcem vidieť, ako Taylor splní svoju úlohu. Môj život má v malíčku. Chcel by som, aby ľudia pochopili zápasy a problémy, s ktorými som sa stretával od detstva až k vrcholu svojej umeleckej dráhy a uvedomili si, koľkými úskaliami som v priebehu týchto rokov musel prejsť. Chcem povedať: prežil som krásne chvíle, ale aj veľmi ťažké okamihy. Preto by som bol rád, aby si ľudia uvedomili, že navzdory ťažkostiam sa človek môže prebojovať ku svojmu cieľu, ale musí naozaj chcieť a hlavne vedieť, kam smeruje. Inými slovami: nesmieš sa vzdávať len preto, že ťa život niekoľkokrát prevalcoval.“
Ray Charles je typický príklad amerických protikladov, čo je kontroverzná zmes mestskej komplikovanosti a vidieckej jednoduchosti, alebo úprimnosti a klamstva, šepotov aj výkrikov. Nikdy si nepotrpel na akékoľvek obmedzovanie a škatuľkovanie, jeho piesne vždy presahovali hranice žánru. Obsahovali širokú vrstevnatosť koreňov americkej hudby a odstraňovali hranice medzi jazzom, rhytm and blues, country a gospelom a tvorili originálny a dokonalý výsledok. Hovorilo sa, že publikum dokáže roztancovať, ale tiež, že mu dokáže zlomiť srdce, vyvolať radosť, rovnako ako pocit osamelosti – a to všetko naraz, v jednej jedinej piesni.
Pre Raya Charlesa bol život súčasne plný bolesti, starostí a smútku, rovnako ako naplnený vzrušením, krásou a vykúpením.
Narodil sa do krízového obdobia veľkej depresie 23. septembra 1930 v Albany, v Georgii ako Ray Charles Robinson a láske k hudbe prepadol už v detstve. Ovplyvnila ho ako kostolná hudba jeho baptistickej cirkvi, tak drsný a fascinujúci blues miestnych muzikantov. Ešte mu nebolo ani päť a už sa začal učiť hrať na piano. Séria tragických udalostí, ale zmenili smer jeho života. Tou prvou bolo utopenie jeho brata Georgea, ktoré si Ray kládol za vinu. Krátko potom, vplyvom glaucomu a nervového šoku z tejto udalosti, došlo u neho ku strate zraku. V siedmich rokoch bol celkom slepý. Vďaka energickej, ale obetavej matke sa Ray naučil vnímať svet prostredníctvom svojho výnimočného sluchu. Nikdy nepoužíval slepeckú palicu, vodiaceho psa ani inú asistenciu, ktorá by znamenala závislosť. Namiesto toho, sa Ray so široko otvorenými ušami vyrovnal so životom nevidiaceho človeka. A navzdory všetkému to bola hudba, z ktorej čerpal silu. Neskôr vo svojej knihe „Brother Ray“ napísal: „Narodil som sa s hudbou v sebe, to je jediné vysvetlenie, ktoré poznám.“
Matka sa synovi snažila zaistiť slušnú budúcnosť. Poslala ho do 160 míľ vzdialenej školy pre slepcov v ST. Augustine, kde sa Ray naučil čítať noty Brailovým písmom, hrať na rôzne nástroje a hlavne vstrebávať miestny jazz, gospel, blues a country. Matka mu bohužiaľ zomrela v dobe, kedy bol Ray ešte v škole a na svete ostal sám. Zanechala mu však silnú motiváciu, aby sa navzdory slepote stal samostatným človekom – a Ray nemárnil čas. Začal hrať s malými i väčšími kapelami v nočných kluboch, tančiarňach a baroch na severnej Floride. Pre nevidiaceho teenagera to nebol veľmi ľahký život. Ale on rýchlo dospel. V marci 1948, kedy mal len 17-rokov, sa sám vydal diaľkovým autobusom na cestu cez celú krajinu až do Seattlu, kde neskôr v celom okolí hral na klavíri a spieval v štýle Nat-King Colea a Charlesa Browna. Rýchly úspech mu v Seattli vyniesol dohodu s Jackom Luderdalom a jeho Swigtime Records Label. V roku 1943 pre neho natočil prvý singel. Lauderdale ho okamžite poslal na turné s R&B gitaristom Lowelom Fulsonom – ale ešte stále to bol anonymný muzikant, ktorý si práve hľadal svoju umeleckú cestu. Aj keď ho Fulsonova skupina uznávala ako výnimočný talent, on si pripadal veľmi osamelý a veľa času trávil sám v hotelovej izbe.. Bola to doba, kedy so všetkým experimentoval a objavil niečo ďalšie: totiž heroín.
Skutočne sa presadil až na začiatku 50-tych rokov, kedy podpísal zmluvu so spoločnosťou Atlantic Records, zastúpenou Ahmatom Ertegunom a Jerry Wexlerom, ktorí vtedy hľadali nové talenty. Boli to práve oni, ktorí ho nasmerovali na jeho dráhu, ktorú podporovala legendárna „Miss Rhytm“ Ruth Brownová. Skoro nato, Ray podnikol vysoko rizikový pokus – zlúčil cirkevné zanietenie gospelu so zemitým charakterom blues – označovaným ako diabolská hudba. Výsledok bol ohromujúci – ale tiež kontroverzný. Mnoho rozhlasových staníc jednoducho zakázalo vysielať jeho hudbu.
Nech to už bolo šokujúce alebo nie, sila jeho hudby bola neprehliadnuteľná. Počúvali ju čierni aj bieli, aj keď to bolo v dobe, kedy sa gramofónové platne Afroameričanov označovali ako nevhodné – „Race Records“.
Vo svojej knihe v roku 1993 Jerry Wexler hovorí o géniovi Rayovi Charlesovi: „Ray presiahol jednotlivé hudobné kategórie a jednoducho hral to, čo cítil.“
Ray vynechával svoje priezvisko Robinson, aby si ho ľudia neplietli s vtedy veľmi známym boxerom Sugar Ray Robinsonom. V roku 1956 vydal svoju prelomovú pieseň „I´ve Got a Woman“ s bluesovo zafarbeným textom túžby a spirituality. Po nej nasledovala záplava nezabudnuteľných hitov, napr.: „What´d I Say“, „Drown in My Own Tears“, „Unchain My Heart a Hit the Road Jack“. Mal sotva 20 rokov a už bol odborníkmi v gramofónovom priemysle označovaný za génia.
V roku 1959 opúšťa Ray Charles Erteguna a Wexlera, aj keď ich vzťahy boli dobré a prechádza ku spoločnosti ABC – Paramount, ktorá mu urobila neodmietnuteľnú ponuku: že mu aj naďalej ponechá výsadu, aby bol vlastníkom práv svojich piesní. Táto prelomová udalosť Rayovi umožnila kontrolu nad vlastnými financiami, akú pred ním ešte žiadny umelec nemal. K prekvapeniu všetkých, Ray Charles zmenil svoj štýl o 180° a začal sa zaoberať skúmaním žánru Country a Western. Zdalo sa, že dosiahol vrchol svojej kariéry, ale Ray zamieril ešte vyššie. V roku 1966 napísal Thomas Thompson v profile Raya Charlesa do Life Magazínu: „Najlepší bluesový spevák? Samozrejme. Ale tu nekončí jeho cesta. Je tiež neprekonateľným spevákom jazzu, gospelu a štýlu country a western. Zo všetkých týchto hudobných žánrov vyťažil to najlepšie a vtelil to do štýlu, ktorý ovláda len on sám.“
Bol to tiež rok 1960, ktorý Raya katapultoval do aktivít za ľudské práva. Na turné v 50-tych rokoch sa naučil prehliadať vtedy rozšírenú segregáciu, spochybnil nerovné zachádzanie s afroamerickými umelcami a obecenstvom. Taktiež sa stal prvým umelcom, ktorý odmietol vystupovať v segregovaných kluboch. Tento krok ho stál nielen veľa peňazí, ale dokonca podnietil štát Georgia, aby vyhlásil pre Raya „zákaz vstupu na celý život“. (V roku 1977 poslala Georgia Rayovi Charlesovi oficiálne ospravedlnenie a štátna legislatíva mu udelila čestné občianstvo. Pieseň „Georgia on My Mind“ vyhlásili za oficiálnu štátnu pieseň).
Avšak 60-roky spôsobili Rayovi v priebehu jeho chaotického života na cestách aj zmätok v hlave. Jeho manželstvo vážne trpelo jeho častými neverami. V roku 1965 bol v priebehu letu z Montrealu do Bostonu usvedčený z držania heroínu. Keď zistil, že jeho drogová závislosť ohrozuje jeho kariéru, pochopil, že hudba je tou prvou a najdôležitejšou súčasťou jeho života a rozhodol sa so svojou dlhodobou závislosťou skončiť. Taktiež sa prihlásil do rehabilitačného centra. Nech už bola jeho závislosť na drogách akákoľvek silná, Rayovo prianie pokračovať v hudbe sa ukázalo ako silnejšie. Už nikdy sa heroínu nedotkol.
V priebehu bezsenných nocí, kedy podstúpil odvykaciu kúru, čelil Ray svojim najhorším démonom. Bilancoval svoju umeleckú kariéru. Opäť začal vystupovať, hral na viac než 200 koncertoch v priebehu jedného roku, než mu pečeň úplne vypovedala službu. V roku 1970 vytvoril jeden zo svojich klasických hitov. Bolo to revolučné prepracovanie songu „America the Beautiful“ – ktorý sa svojou hĺbkou precítenosti stal naozajstnou hymnou.
V priebehu svojej kariéry získal Ray dvakrát ocenenie Grammy a v roku 1988 dostal cenu Grammy za celoživotnú prácu. Jeho 76 singlov sa dostalo do rebríčka najúspešnejších piesní a nahral viac než 75 albumov. Dostal čestný titul Kennedyho Centra a získal Národnú medailu pre umelca, bol uvedený do Siene slávy Rock and Rollu, Siene slávy blues a získal množstvo ďalších ocenení.
Nikdy nezabudol na svoj pôvod, ani na prekážky, ktoré musel prekonať na svojej triumfálnej ceste. Jeho zásluhou získala charita pre občanov čiernej pleti 20 miliónov dolárov na výchovu a umenie. Jeho vplyv je v malých množstvách vo veľa piesňach vysielaných v rozhlase a jeho genialita zotrela hranice medzi generáciami rock and rollu, soulu, jazzu, gospelu a country.
Ray Charles nás opustil 10. júna 2004 vo veku 73 rokov.
Rovnako obdivuhodný, ako tento zvuk bol aj muž, ktorý ho inicioval. Neskoršia hudobná legenda Ray Charles bol nazývaný géniom soulu. Ale čo bolo „soulom“ tohto génia? Skoro každý pozná a miluje hudbu Raya Charlesa, ktorá zasiahla a ovplyvnila skoro všetky žánre americkej hudby od jazzu po country, ale len málokto vie, čo sa skrývalo za tvrdo vybojovanou cestou k umeleckému triumfu.
Ray Charles nebol len skvelým interpretom pri svojom klavíri a šikovným obchodníkom, ktorý si zachoval presnú kontrolu nad svojou profesionálnou dráhou a hudobným priekopníkom, ktorý urobil cestu svojim nasledovníkom, ale bol to tiež človek, ktorý hľadal cestu zo svojho osobného prekliatia. Tragédie, ktorej bol v detstve svedkom. Raya to inšpirovalo k horlivému umeleckému vzostupu, ale súčasne ho desila tak dlho, než sa k nej dokázal postaviť čelom. Režisér Taylor Hackford hovorí: „Životná cesta Raya Charlesa bola absolútne fantastická. Vo filme som chcel zachytiť jej celistvosť, mnohotvárnosť a súčasne aj rozporuplnosť. Ray disponoval úžasnou odvahou a dokonalosťou, ale v živote bojoval so strašnou osobnou tragédiou a prenasledovali ho nepolapiteľní démoni. Filmom sme sa pokúsili ukázať umelca prostredníctvom neuveriteľných etáp kultúrnych premien. Dúfam, že ľudia si prostredníctvom filmu uvedomia, že Ray Charles znamenal omnoho viac, než ako niekto, kto bude chápaný ako osobnosť patriaca do minulosti. Ovplyvnil oblasť hudby, pulzujúcu kultúrnu revolúciu, ktorá žije dodnes.“
V interview, tesne pred svojou smrťou, Ray Charles o filme povedal: „Chcem vidieť, ako Taylor splní svoju úlohu. Môj život má v malíčku. Chcel by som, aby ľudia pochopili zápasy a problémy, s ktorými som sa stretával od detstva až k vrcholu svojej umeleckej dráhy a uvedomili si, koľkými úskaliami som v priebehu týchto rokov musel prejsť. Chcem povedať: prežil som krásne chvíle, ale aj veľmi ťažké okamihy. Preto by som bol rád, aby si ľudia uvedomili, že navzdory ťažkostiam sa človek môže prebojovať ku svojmu cieľu, ale musí naozaj chcieť a hlavne vedieť, kam smeruje. Inými slovami: nesmieš sa vzdávať len preto, že ťa život niekoľkokrát prevalcoval.“
Ray Charles je typický príklad amerických protikladov, čo je kontroverzná zmes mestskej komplikovanosti a vidieckej jednoduchosti, alebo úprimnosti a klamstva, šepotov aj výkrikov. Nikdy si nepotrpel na akékoľvek obmedzovanie a škatuľkovanie, jeho piesne vždy presahovali hranice žánru. Obsahovali širokú vrstevnatosť koreňov americkej hudby a odstraňovali hranice medzi jazzom, rhytm and blues, country a gospelom a tvorili originálny a dokonalý výsledok. Hovorilo sa, že publikum dokáže roztancovať, ale tiež, že mu dokáže zlomiť srdce, vyvolať radosť, rovnako ako pocit osamelosti – a to všetko naraz, v jednej jedinej piesni.
Pre Raya Charlesa bol život súčasne plný bolesti, starostí a smútku, rovnako ako naplnený vzrušením, krásou a vykúpením.
Narodil sa do krízového obdobia veľkej depresie 23. septembra 1930 v Albany, v Georgii ako Ray Charles Robinson a láske k hudbe prepadol už v detstve. Ovplyvnila ho ako kostolná hudba jeho baptistickej cirkvi, tak drsný a fascinujúci blues miestnych muzikantov. Ešte mu nebolo ani päť a už sa začal učiť hrať na piano. Séria tragických udalostí, ale zmenili smer jeho života. Tou prvou bolo utopenie jeho brata Georgea, ktoré si Ray kládol za vinu. Krátko potom, vplyvom glaucomu a nervového šoku z tejto udalosti, došlo u neho ku strate zraku. V siedmich rokoch bol celkom slepý. Vďaka energickej, ale obetavej matke sa Ray naučil vnímať svet prostredníctvom svojho výnimočného sluchu. Nikdy nepoužíval slepeckú palicu, vodiaceho psa ani inú asistenciu, ktorá by znamenala závislosť. Namiesto toho, sa Ray so široko otvorenými ušami vyrovnal so životom nevidiaceho človeka. A navzdory všetkému to bola hudba, z ktorej čerpal silu. Neskôr vo svojej knihe „Brother Ray“ napísal: „Narodil som sa s hudbou v sebe, to je jediné vysvetlenie, ktoré poznám.“
Matka sa synovi snažila zaistiť slušnú budúcnosť. Poslala ho do 160 míľ vzdialenej školy pre slepcov v ST. Augustine, kde sa Ray naučil čítať noty Brailovým písmom, hrať na rôzne nástroje a hlavne vstrebávať miestny jazz, gospel, blues a country. Matka mu bohužiaľ zomrela v dobe, kedy bol Ray ešte v škole a na svete ostal sám. Zanechala mu však silnú motiváciu, aby sa navzdory slepote stal samostatným človekom – a Ray nemárnil čas. Začal hrať s malými i väčšími kapelami v nočných kluboch, tančiarňach a baroch na severnej Floride. Pre nevidiaceho teenagera to nebol veľmi ľahký život. Ale on rýchlo dospel. V marci 1948, kedy mal len 17-rokov, sa sám vydal diaľkovým autobusom na cestu cez celú krajinu až do Seattlu, kde neskôr v celom okolí hral na klavíri a spieval v štýle Nat-King Colea a Charlesa Browna. Rýchly úspech mu v Seattli vyniesol dohodu s Jackom Luderdalom a jeho Swigtime Records Label. V roku 1943 pre neho natočil prvý singel. Lauderdale ho okamžite poslal na turné s R&B gitaristom Lowelom Fulsonom – ale ešte stále to bol anonymný muzikant, ktorý si práve hľadal svoju umeleckú cestu. Aj keď ho Fulsonova skupina uznávala ako výnimočný talent, on si pripadal veľmi osamelý a veľa času trávil sám v hotelovej izbe.. Bola to doba, kedy so všetkým experimentoval a objavil niečo ďalšie: totiž heroín.
Skutočne sa presadil až na začiatku 50-tych rokov, kedy podpísal zmluvu so spoločnosťou Atlantic Records, zastúpenou Ahmatom Ertegunom a Jerry Wexlerom, ktorí vtedy hľadali nové talenty. Boli to práve oni, ktorí ho nasmerovali na jeho dráhu, ktorú podporovala legendárna „Miss Rhytm“ Ruth Brownová. Skoro nato, Ray podnikol vysoko rizikový pokus – zlúčil cirkevné zanietenie gospelu so zemitým charakterom blues – označovaným ako diabolská hudba. Výsledok bol ohromujúci – ale tiež kontroverzný. Mnoho rozhlasových staníc jednoducho zakázalo vysielať jeho hudbu.
Nech to už bolo šokujúce alebo nie, sila jeho hudby bola neprehliadnuteľná. Počúvali ju čierni aj bieli, aj keď to bolo v dobe, kedy sa gramofónové platne Afroameričanov označovali ako nevhodné – „Race Records“.
Vo svojej knihe v roku 1993 Jerry Wexler hovorí o géniovi Rayovi Charlesovi: „Ray presiahol jednotlivé hudobné kategórie a jednoducho hral to, čo cítil.“
Ray vynechával svoje priezvisko Robinson, aby si ho ľudia neplietli s vtedy veľmi známym boxerom Sugar Ray Robinsonom. V roku 1956 vydal svoju prelomovú pieseň „I´ve Got a Woman“ s bluesovo zafarbeným textom túžby a spirituality. Po nej nasledovala záplava nezabudnuteľných hitov, napr.: „What´d I Say“, „Drown in My Own Tears“, „Unchain My Heart a Hit the Road Jack“. Mal sotva 20 rokov a už bol odborníkmi v gramofónovom priemysle označovaný za génia.
V roku 1959 opúšťa Ray Charles Erteguna a Wexlera, aj keď ich vzťahy boli dobré a prechádza ku spoločnosti ABC – Paramount, ktorá mu urobila neodmietnuteľnú ponuku: že mu aj naďalej ponechá výsadu, aby bol vlastníkom práv svojich piesní. Táto prelomová udalosť Rayovi umožnila kontrolu nad vlastnými financiami, akú pred ním ešte žiadny umelec nemal. K prekvapeniu všetkých, Ray Charles zmenil svoj štýl o 180° a začal sa zaoberať skúmaním žánru Country a Western. Zdalo sa, že dosiahol vrchol svojej kariéry, ale Ray zamieril ešte vyššie. V roku 1966 napísal Thomas Thompson v profile Raya Charlesa do Life Magazínu: „Najlepší bluesový spevák? Samozrejme. Ale tu nekončí jeho cesta. Je tiež neprekonateľným spevákom jazzu, gospelu a štýlu country a western. Zo všetkých týchto hudobných žánrov vyťažil to najlepšie a vtelil to do štýlu, ktorý ovláda len on sám.“
Bol to tiež rok 1960, ktorý Raya katapultoval do aktivít za ľudské práva. Na turné v 50-tych rokoch sa naučil prehliadať vtedy rozšírenú segregáciu, spochybnil nerovné zachádzanie s afroamerickými umelcami a obecenstvom. Taktiež sa stal prvým umelcom, ktorý odmietol vystupovať v segregovaných kluboch. Tento krok ho stál nielen veľa peňazí, ale dokonca podnietil štát Georgia, aby vyhlásil pre Raya „zákaz vstupu na celý život“. (V roku 1977 poslala Georgia Rayovi Charlesovi oficiálne ospravedlnenie a štátna legislatíva mu udelila čestné občianstvo. Pieseň „Georgia on My Mind“ vyhlásili za oficiálnu štátnu pieseň).
Avšak 60-roky spôsobili Rayovi v priebehu jeho chaotického života na cestách aj zmätok v hlave. Jeho manželstvo vážne trpelo jeho častými neverami. V roku 1965 bol v priebehu letu z Montrealu do Bostonu usvedčený z držania heroínu. Keď zistil, že jeho drogová závislosť ohrozuje jeho kariéru, pochopil, že hudba je tou prvou a najdôležitejšou súčasťou jeho života a rozhodol sa so svojou dlhodobou závislosťou skončiť. Taktiež sa prihlásil do rehabilitačného centra. Nech už bola jeho závislosť na drogách akákoľvek silná, Rayovo prianie pokračovať v hudbe sa ukázalo ako silnejšie. Už nikdy sa heroínu nedotkol.
V priebehu bezsenných nocí, kedy podstúpil odvykaciu kúru, čelil Ray svojim najhorším démonom. Bilancoval svoju umeleckú kariéru. Opäť začal vystupovať, hral na viac než 200 koncertoch v priebehu jedného roku, než mu pečeň úplne vypovedala službu. V roku 1970 vytvoril jeden zo svojich klasických hitov. Bolo to revolučné prepracovanie songu „America the Beautiful“ – ktorý sa svojou hĺbkou precítenosti stal naozajstnou hymnou.
V priebehu svojej kariéry získal Ray dvakrát ocenenie Grammy a v roku 1988 dostal cenu Grammy za celoživotnú prácu. Jeho 76 singlov sa dostalo do rebríčka najúspešnejších piesní a nahral viac než 75 albumov. Dostal čestný titul Kennedyho Centra a získal Národnú medailu pre umelca, bol uvedený do Siene slávy Rock and Rollu, Siene slávy blues a získal množstvo ďalších ocenení.
Nikdy nezabudol na svoj pôvod, ani na prekážky, ktoré musel prekonať na svojej triumfálnej ceste. Jeho zásluhou získala charita pre občanov čiernej pleti 20 miliónov dolárov na výchovu a umenie. Jeho vplyv je v malých množstvách vo veľa piesňach vysielaných v rozhlase a jeho genialita zotrela hranice medzi generáciami rock and rollu, soulu, jazzu, gospelu a country.
Ray Charles nás opustil 10. júna 2004 vo veku 73 rokov.
