Karel Gott: Som starý zombi!

Aký bol pre vás uplynulý rok 2004?

Veľmi vydarený, keďže bol pestrý a na všetkých frontoch úspešný. V nemecky hovoriacich krajinách i u nás. Samozrejme, že sa nájdu kritici, ktorých profesiou a imidžom je neustále útočiť na Karla Gotta. Keď nenapíšu nič o niektorom mojom vystúpení alebo o novom albume, tak je mi jasné, že som bol dobrý. Na ľútosť takýchto kritikov musím povedať, že môj úspech u publika je čím ďalej, tým väčší. Korunovalo to nedávne vyhlasovanie Českého slávika. Získal som už tridsiateho v priebehu štyridsiatich rokov. Tridsať Slávikov, to je paráda!

Boli ste pred vyhlasovaním výsledkov nervózny?

Bol, pretože som videl, akú veľkú popularitu majú "SuperStári". Niekoľko rokov dozadu sa mnohí sťažovali, že Slávika vyhrávajú stále Gott a Bílá a je to nuda. Tentoraz to nik nehovoril. S úškrnom sa ma mnohí pýtali: "No, čo myslíte? Kto to vyhrá tentoraz?"

Vraj ste SuperStar veľmi pozorne sledovali...

Aj keď som nebol doma, všetko som si nechal nahrať a pozorne som to študoval. Z minulosti som poznal nemeckú verziu a chcem dodať predovšetkým jedno: Je v osnovách relácie, že porota má byť tvrdá! To je princíp hry. Ľudia chcú vidieť buď super talent, alebo úplný prepadák. Všetko medzitým je nudné. Spevák musí okamžite zaujať, vyprovokovať, aby sa o ňom hovorilo - či už negatívne, alebo pozitívne. Nemusím chodiť ďaleko... Keď som začínal spievať, tak boli dve skupiny. Jedna hovorila kapelníkovi, ktorý mi dal šancu: "Objavili ste speváka, ktorý má budúcnosť." Kým druhí sa čudovali: "To vari nemyslíte vážne!? Kam ste dali uši?" Tieto reakcie preňho boli signálom, že to je v poriadku.

Vás zrejme najviac "vyprovokovala" neúspešná finalistka Martina Baloghová, keďže sa stala jediným speváckym hosťom na vašom novom albume...

Zaujala ma svojou živočíšnosťou. Keď Martina vypadla, okamžite mi volal domov Karel Svoboda, ktorý pre mňa napísal už asi sedemdesiat piesní, a hovoril mi: "Sledoval si to? Nemrzí ťa to?" Ja mu na to: "No to bola podľa mňa najlepšia speváčka!" Karel sa spýtal: "Pôjdeš do toho, keby som napísal pre vás dueto?" Na to som mu bez váhania odpovedal: "Okamžite, len či bude chcieť Martina!?"

Spievate aj o tom, že ste starý zručný zombi... Keď vám Michal Horáček priniesol text piesne Už pohřbili mě stokrát, nemali ste chuť vyhodiť ho cez zatvorené dvere?

Nie, práve naopak. Ja som si tento text objednal, keďže som chcel využiť prezývku Zombi, ktorú som dostal u nás vďaka jednému článku v novinách spred štyroch rokov. Viete, nepotešilo ma to, ale časom som si povedal: Prečo nereagovať sebairóniou?

Vraj nerád počúvate vlastné piesne...

Nerád. Nemôžem sa pri tom na nič iné sústrediť a stále premýšľam o tom, ako tá pieseň mala byť zaspievaná inak. Som odjakživa veľkým sebakritikom a v podstate sa mi nikdy nič stopercentne nepáčilo.

Ani vaše najväčšie životné hity?

No, tie už vôbec nie. Okamžite by som ich išiel celé prerobiť.

Gott - a taký večný nespokojenec?

No iste. To je práve to nekonečné hľadanie. Keby som hneď všetko našiel a bol spokojný, bol by som vlastne so všetkým hotový a mohol skončiť. A žiadne ďalšie umenie už by sa nekonalo.

Prečo ste svoje nové CD pomenovali Můj strážný anděl? Spievate, že vás stráži viac, než chcete a nemáte silu ujsť mu, preto s ním zostávate. Tým anjelom myslíte vašu priateľku Ivanu?

Ale nie, to je len taký príbeh zo života ľudí...

A nie je náhodou tým anjelom strážnym skôr obávaný bos šoubiznisu František Janeček?

No, v tej piesni sa predsa spieva NÁDHERNÝ strážny anjel! Je ale pravda, že som počul, že mi mojich strážnych anjelov údajne schvaľuje alebo vyhovára. Pravda ale je, že máme s Františkom skôr trochu iné starosti. Pracovné.

Janečkov pohľad na vaše milenky rozhodne nebol vždy len pozitívny.

Len občas medzi sebou pri poháriku zavedieme reč na ženy. A i keď František povie nejaký kritický názor, aj tak sa riadim hlasom svojho srdca.

Keď ste ale denníku Blesk pred rokmi poskytli rozhovor na tému Marika Sörösová, bol oheň na streche.

To je pravda. Vychádzal mi práve nový album a Františkovi sa zdalo, že to mojim "fanynkám" nebude príliš príjemné. Ale bulvár, prepáčte, nás sledoval. Teraz človek nemôže tajiť vôbec nič. František vtedy možno zabudol, že sa zmenila doba, nie ja. Nastúpila predsa éra bulváru, a tomu by som neunikol, ani keby som chodil bočnými uličkami, kde nesvietia lampy.

V minulosti ste svoje priateľky ale úzkostlivo tajili.

V 60. a 70. rokoch o nich vedeli skutočne len tí najbližší. Ale nie kvôli "fanynkám", nechcel som skrátka odkrývať svoj súkromný život, nehovoriac o intímnom.

A čo v Nemecku? Tam tie verejné sexuálne hry hviezd predsa boli normálne.

Pravda je, že keď vyšiel rozsiahly článok v nedeľnom Bilde v 80. rokoch a na titulke som bol s priateľkou Jitkou Svobodovou vo vani, niekoľko "fanyniek" vystúpilo z môjho fanklubu. Pritom sme boli pod penou a ani jednému nebolo vôbec nič vidieť. Asi teda na tom niečo je, že tá pevná známosť ruší sny niektorých "fanyniek".

Dlhé roky máte imidž džentlmena, ktorý sa za každej situácie ovláda a nikdy sa neodmietne baviť s novinármi... Je to iba o profesionalite?

Určite nie. V takomto zmysle sa profesionalita nemusí chápať pozitívne, lebo sa za ňou môžu skrývať určitá diplomacia a vypočítavosť. Byť za každú cenu milý... Ja to pokladám za samozrejmosť, ktorú mám v sebe. Vážim si, že sa vôbec niekto zaujíma o mňa, o to, čo robím. Keď za mnou príde slušný novinár, vždy sa s ním slušne bavím. Na každú otázku mám odpoveď. Neexistuje, že by ma zaskočil a ja by som odpovedal: "No comment!" Toto slovné spojenie nemám rád. Na všetko predsa existuje odpoveď! No comment, to znamená, že človek niečo skrýva. Maximálne môžem, ako vo vašom prípade, novinára požiadať: "Prosím vás, len sa nebavme o tom, kedy sa ožením a čo deti..." Ja na to totiž neviem odpovedať.

Naozaj je to také ťažké?

Ženba u človeka, ktorý je každý deň niekde inde vo svete, je problém. Vediem kočovný život a kočovník musí mať ženu, ktorá bude všade chodiť s ním. Ale v dnešnej dobe žena chce robiť vlastnú prácu, chce byť rovná mužovi, predviesť sa. Moja žena by teda musela spievať a byť so mnou na jednom javisku, aby to klapalo. To je dôvod, prečo ja na takéto otázky neviem odpovedať. Je to na dlhšie rozprávanie. Keby som písal knihu, tak by som tam mal kapitolu, ktorá by sa volala Prečo som sa neoženil.