Eva Siracká: Som postrach v rodine

Nedávno sa mi do rúk dostala brožúra Ligy proti rakovine a pobavilo ma, s akou bezprostrednosťou sa prihovárate pacientom, ktorí berú chemoterapiu. V kapitole o vlasoch napríklad radíte nepoužívať natáčky. Lenže čo keď to číta chlap?

– Niekto sa možno dokáže zasmiať. Je to individuálne. Za tie roky praxe sme mali možnosť zistiť, že pacienti reagujú veľmi rozdielne. Kedysi napríklad ľudia len tušili, že ležia na onkológii, a viac nevedeli. Až potom začala Liga proti rakovine doháňať, čo tu roky nebolo. Prestať brať rakovinu ako tabu.

Naposledy ste verejnosť oslovili témou pasívneho fajčenia, keď vaši dobrovoľníci rozdávali spolu s letákmi tony jabĺk s heslom Namiesto cigarety jabĺčko. No ľudia sú asi nepolepšiteľní. Fajčia stále a žijú čoraz menej zdravo...

– Veru, pri slávnostnom uvedení Európskeho kódexu proti rakovine v Miláne v roku 2003 komisár David Byrne povedal, že fajčenie a obezita sú pre ľudstvo najväčšou hrozbou. Jedno aj druhé totiž spôsobuje nielen rakovinu, ale aj srdcovo-cievne choroby a cukrovku. Keď čakám niekedy v škole na vnučku a sledujem tie tlstunké dievčatká, hovorím si – ony sa už toho nezbavia. Lenže deti za to nemôžu. Rodičia na ne nemajú čas, nechodia s nimi do prírody, takže deti sedia pri televízore a pri počítačových hrách, napchávajú sa a priberajú.

Tak čo s tým?

– Treba o tom stále hovoriť. Robiť kampane. Aby sa dnešná nastupujúca generácia dozvedela, že ignorovanie zásad zdravého životného štýlu neprispeje k tomu, aby sa dožila vysokého veku. Sú to časované bomby, ktoré sa raz prejavia. Nechcem byť skeptická, ale je to tak. V Európskom kódexe proti rakovine stojí: Nefajčiť, nepiť, hýbať sa, zdravo jesť, neslniť sa, vyhýbať sa chemikáliám.

Vy ste sa celý život zaoberali klinickým výskumom. Na čo ste sa špecializovali?

– Na liečbu žiarením. Za roky klinickej a výskumnej práce som videla, že to isté u niekoho zabralo, u niekoho nie. Skúmali sme prečo. Boli to zložité výskumy, ktoré trvali mesiace, a niekedy sme ani neprišli k záveru, lebo séria dlhých pokusov zlyhala napríklad na tom, že bunky napadla pleseň. V laboratóriu sme z toho boli vždy veľmi znechutení, ale potom sme išli ďalej. Manžel sa tiež venoval výskumu v oblasti cytológie a získal v Anglicku aj vyznamenanie od kráľovnej Alžbety II. Výskumná práca je veľmi náročná a často výsledky nedosiahnete. Jeden náš profesor v čase mojich začiatkov nám hovorieval, že nádorové bunky sú náladové ako ženy. Nikdy neviete, ako sa zachovajú.

Zrejme aj v tomto tvrdení je ukrytá nádej pre všetkých, ktorí na rakovinu ochorejú...

– Čiastočne áno. Niekedy sú výsledky prekvapivé aj pre lekárov.

No sú tiež nevyliečiteľné prípady. Myslíte, že je dobré, keď lekár povie do očí zúfalú prognózu?

– Veľa pacientov hovorí, že máme hovoriť pravdu, ale to tvrdia väčšinou tí, ktorým sa podarilo vyliečiť. Ale v čase, keď s liečbou začínali, museli prekonať nemožné. Možno by bolo aj pre nich lepšie, keby sa servírovala krutá pravda len príbuzným. Aj to len opatrne. Lebo nádej je vždy. Existuje však smer, ktorý tvrdí, že pacient má právo vedieť všetko, aby si vedel zariadiť život. Keď má firmu či deti, ktoré treba zaopatriť. No keď sme nedávno tvorili smernice pre práva a povinnosti pacientov, vložili sme tam vetičku, že pacient má právo vedieť, no aj právo nevedieť...

A keby sa to týkalo vás? Chceli by ste vedieť zlú prognózu, alebo nie?

– Keď moja maminka ochorela na rakovinu žlčníka, bolo pre mňa veľmi ťažké vedieť, že jej ostáva len pol roka života. S tým sa človek ťažko vyrovnáva, ale mne by asi lekári nemohli klamať.

Nemali ste niekedy strach, že aj vy dostanete rakovinu?

– My s manželom hovoríme, že sme už našou prácou poznamenaní. Keď nás bolí hlava, prvé nás napadne, nemám mozgový nádor? Keď ma bolí žalúdok, nemám rakovinu žalúdka? Ale treba ísť k lekárovi na vyšetrenie a vylúčiť to, alebo potvrdiť. To je celé. Žena má mať strach z troch vecí. Z rakoviny prsníka, krčka maternice a po päťdesiatke aj z rakoviny hrubého čreva. Z toho dôvodu treba chodiť na preventívne prehliadky. A keď sa ma novinári začali pýtať, či som aj ja bola na vyšetrení hrubého čreva, povedala som si, že idem, aby som ukázala, že som z tých, ktorí to berú vážne a som vzorom pre druhých. A môžem potvrdiť, že to nie je také hrozné.

Niektorí ľudoví liečitelia tvrdia, že v psychike sú ukryté najväčšie rezervy človeka na uzdravenie. Prečo to lekári tak odmietajú?

– Toto tvrdenie lekári celkom neodmietajú. Ide o to, že niektorí ľudoví liečitelia úplne vylučujú lekárske liečebné postupy, ale účinnosť ich liečby nie je vôbec vedecky dokázaná! Nie sú ani postihovaní za škody, ktoré na ľudskom zdraví napáchajú. My lekári hovoríme, že alternatívna liečba je len doplnková! Sú byliny a čaje, ktoré môžu liečbu podporiť. Netvrdíme, že niektoré spôsoby nezlepšujú imunitný systém a obranyschopnosť organizmu, a nie sme proti tomu, keď má niekto dojem, že po klasickej liečbe by chcel ešte niečo pre seba urobiť. Ale nikdy nebudem piť čaj a prikladať prasličku na prsník, ktorý je jednoznačne postihnutý nádorom!

Liečbe rakoviny sa venujete už od roku 1951, kedy ste skončili medicínu. Ako ste sa dokázali optimisticky vyrovnať s tými smutnejšími osudmi, kde liečba nezabrala?

– Ja sa priznám. Mám takých pomocníkov. Keď ma niečo trápilo, vždy mi pomohlo, keď som mohla fyzicky pracovať. Porýľovala som napríklad kus záhrady. Chodili sme aj so synom do prírody. Keď som mala čas, venovala som sa zlepšovaniu domu, vedela som natierať, vytapetovať izbu. Som postrach v rodine, lebo naši muži hovoria, že keď sa naša mama rozhliadne okolo seba, hneď z toho vyzerá robota. Poviem vždy, toto treba, tamto treba. Myslím, že človeka taká aktivita udržuje. Ja fakt neobsedím. Tiež mám rada zvieratá, s ktorými sa viem aj porozprávať. Vždy sme doma mali psy.

Na detstvo si zrejme veľmi rada spomínate...

– Áno. Najmä v posledných rokoch. Mala som pravé rodinné zázemie, ktoré mi umožnilo mnohé negatívne veci vidieť len z nadhľadu. Nemusela som ich zažiť na vlastnej koži a to bolo dobré pre formovanie môjho dospelého života.

Pritom ste vyrástli a dospeli v predvojnových a povojnových časoch...

– To je pravda. Naučili nás rozmýšľať šetrne, často to bola až bieda. Keď sme boli deti a maminka nám priniesla banán alebo cukríky, všetko sme si delili. A to mi ostalo dodnes. S manželom nenakupujeme zbytočne, nikdy sme si nerobili dlhy. Nežili sme na úver. Keď som kedysi na niečo nemala peniaze, tak som si to nekúpila.

Dnes je doba iná v mnohých veciach...

– Môj otec nás, napríklad, viedol k morálke a spravodlivosti. Raz sme ako deti išli s bratom do lesa a našli sme tam odrezaný stromček. Dovliekli sme ho domov a otec povedal, že sme ho tam mali nechať, že nám nepatrí. Museli sme ísť do lesa a stromček zaniesť naspäť. Otec nás učil, aby sme neluhali, boli čestní. A dnes niekedy máte dojem, že ste taká biela vrana, že sa také veci nenosia. No asi to tak má byť, že ľudia sú rôzni...