NEW YORK - Počas obdobia nadmerného stresu a emócií môžete zažiť nezvyčajný jav, ktorý sa vymyká vedeckým vysvetleniam. Ide o takzvaný syndróm tretieho muža, kedy máte pocit, že pri vás niekto je. Viacero ľudí sa podelilo o mrazivé príbehy, kedy zažili tento stav.
Ak máte počas stresujúceho momentu pocit, že nie ste sami, hoci vo vašej blízkosti nikto nie je, nemusíte sa obávať. Ide totiž jav známy ako syndróm tretieho muža. Tento výraz pochádza z básne nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Thomasa Stearnsa z roku 1922 "The Waste Land". Niekoľko čitateľov portálu Buzzfeed sa nedávno podelilo o svoje skúsenosti so syndrómom.
Ošetrovateľ
Nemenovaný čitateľ spomenul čas strávený v nemocnici, keď mal deväť rokov a prekonal veľkú operáciu. "Keď som zazvonil nočným sestrám, aby mi pomohli na toaletu, hneď prišiel usmievavý muž oblečený celý v bielom a pomohol mi. Bol taký šťastný a pokojný, s tým najväčším úsmevom a aurou." Keď však opísal muža sestričke, ktorá prišla neskôr, vysvetlila, že v noci tam nie sú žiadni ošetrovatelia a vrátnici by nereagovali na zvonček pacienta.
Michael
O svoj príbeh sa podelil aj užívateľ, ktorý zázračne prežil útoky na Dvojičky v roku 2001. "Som invalid. Bol som pochovaný pod troskami pätnásť hodín, ale nikdy som nebol sám. Stále som počul hlas, ktorý hovoril, že je Michael," napísal. Po tom, ako ho zachránili, zistil, že v jeho blízkosti nie je nikto, kto sa volá Michael. "Stále sa čudujem hlasu, ktorý ma zachránil pred smrťou v ten hrozný deň," dodal muž.
Dieťa
Ďalšia žena opísala, ako jej manžel zaspal za volantom a narazil autom do telefónneho stĺpa. Zrazu mu na okno zaklopalo dieťa a povedalo, že zavolalo políciu. Vodičovi ďalej poradilo, aby nevystupoval z auta kvôli živým drôtom na mieste. "Polícia povedala, že ich nikto nevolal a neexistuje žiadny spôsob, ako by sa niekto mohol dostať do blízkosti auta kvôli drôtom. A keby sa môj manžel pokúsil dostať z auta, pravdepodobne by ho to zabilo," uviedla žena.
Stará dáma na lavičke
Iná čitateľka prezradila, že sa v roku 1986 ako päťročná takmer udusila hotdogom. V tom čase bola na prechádzke a zrazu sa pri nej objavila stará dáma na lavičke. "Bola to priam stereotypná predstava sladkej starej dámy, ktorá sedela na lavičke a usmievala sa na mňa. Rýchlo som jej naznačila, že sa dusím a potrebujem pomoc. Svojím jemným, milým hlasom povedala: ‚Ach ja viem, ja viem. Musíš sa len uvoľniť, všetko bude v poriadku.‘ V momente, keď som sa uvoľnila, som cítila, ako sa mi hotdog vracia späť do hrdla a úst, potom spadol na zem. Keď som sa znova pozrela hore, nebola tam žiadna lavička ani stará dáma."
Záchranársky hlas
Jedna z užívateliek po autonehode v daždi so svojou rodinou v roku 2010 zostala na invalidnom vozíku. Verí však, že by prišla o nohy, nebyť usmerňujúceho hlasu, ktorý počula, keď sa auto nekontrolovateľne pohybovalo smerom ku stromom. "Pamätám si, že som počula hlas, ktorý znel naliehavo a hovoril: ‚Musíš zdvihnúť nohy!‘ Okamžite som ich stiahla na svoje predné sedadlo." Auto potom narazilo do stromov rýchlosťou vyše sto kilometrov za hodinu. "Keby som vtedy nezodvihla nohy, boli by úplne rozdrvené. Každý, kto videl fotky auta, hovorí, aké máme šťastie. Majú veľkú pravdu," dodala žena.
