KRAGUJEVAC - Rastúca nespokojnosť vojakov s dlhotrvajúcou vojnou a neochota ďalej bojovať, šikanovanie nadriadených aj mizerné podmienky vrátane hladu boli koncom prvej svetovej vojny príčinou mnohých vzbúr v rakúsko-uhorskej armáde. Jednou z nich bola vzbura prevažne slovenských vojakov 71. pešieho (Trenčianskeho) pluku v juhosrbskom Kragujevaci, ktorá sa začala 2. júna 1918. Po jej potlačení bolo 44 vojakov zastrelených.
Za vzburou stáli predovšetkým vojaci, ktorí boli prepustení po podpísaní brestlitevského mieru z ruského zajatia. Cisárska armáda ich sústredila v Kragujevaci, velitelia im odmietli dať dostatočnú dovolenku a hodlali ich poslať na južný front.
Vzbura vypukla po tom, čo sa jeden z vojakov pri návrate z vychádzky dostal do konfliktu s nadriadeným. Ostatní vojaci sa ho zastali, dôstojníka zbili a chopili sa zbraní. Neskôr sa časť vzbúrencov vydala obsadiť muničný sklad, druhá chcela obsadiť železničnú stanicu a zničiť telegrafné spojenie. Ani jedno sa nepodarilo.
Veliteľ práporu Artúr Marx dokázal zmobilizovať posily, ktoré už na druhý deň vzburu potlačili. Najprv odrezal skupinu pokúšajúcu sa obsadiť muničný sklad, potom zajal skupiny v meste, ktoré sa pokúšali nájsť dôstojníkov a obsadiť stanicu. Najdlhšie sa bránili vzbúrenci v kasárňach.
Vzbúrených vojakov, ktorých cieľom bolo podľa historikov prečkať niekde v lesoch vojnu, v ktorú blízky koniec dúfali, čakal 6. júna stanný súd. Ten z 82 obvinených nakoniec zaistil 59, niektorým sa podarilo utiecť. Pre nedostatok dôkazov potom pätnástich vojakov odovzdal riadnemu vojenskému súdu, 44 odsúdil na trest smrti.
Popravná čata z bosniansko-hercegovinského regimentu, ktorej členov podľa niektorých informácií pred exekúciou velitelia opili, zastrelila 44 búriacich sa Slovákov 9. júna 1918. Trenčiansky pluk bol potom odoslaný do krvavých bojov na taliansku Piave, kde bojoval okrem talianskych vojsk aj proti československým légiám.
