PARÍŽ - Termín "mentálna záťaž" zvyčajne značí situáciu, kedy všedná logistika a organizácia spočíva predovšetkým na pleciach žien, píše francúzsky týždenník L'Express. Ale čo si o tom myslia muži? Ako sa pozerajú na rozdelenie úloh v rodine?
Vedci zistili, prečo si muži nikdy nechcú priznať, že sa mýlili: Nie je to ich chyba
Po rokoch komentárov k nerovnému rozdeleniu domácich úloh a k problémom spojenia profesionálneho a súkromného života sa výraz "mentálna záťaž" zvyčajne týkal toho, že ženy vždy v domácnosti pracujú viac. To ony vždy musia myslieť na všetko: na prípravu detí do školy aj na to, kedy má ktorý člen rodiny ísť k lekárovi. Ide o riadiacu, organizačnú a plánovaciu činnosť, ktorá je zároveň nehmatateľná, nevyhnutná a trvalá a ktorej cieľom je uspokojiť potreby každého člena rodiny.
Kým matka žongluje medzi prípravou večere a skúšaním detí z prebranej látky v škole, otec sa pohodlne usadí na pohovke a dá si pohár. "V takejto scéne sa dobre spoznávam," hovorí tridsaťdvaročný Stéphane. "Rovnako mám tendenciu nechať manželku pripravovať jedlo pre našu ročnú dcérku. Ale myslím si, že je tak trochu maniak. Keby riad neumyla včas, nič také hrozné by sa nestalo," dodáva.
Dvadsaťdeväťročný Jean-Baptiste súdi, že hlavnou je otázka "úrovne požiadaviek". "Ako muž si myslím, že naša tolerancia voči špine a neporiadku je väčšia, než u žien. Je teda ľahké povedať: to je jej problém, ak považuje dom za plný špiny. Ide pravdepodobne o otázku výchovy a istej laxnosti voči chlapcom. Dievčatá bývajú čoskoro pod tlakom: musia byť poriadne, tak, aby sa im nedalo nič vytknúť," hovorí.
Z toho v dospelom veku plynie akási forma "robenia dieťaťom", ktorú muži niekedy ťažko znášajú. "Ak to mám povedať úprimne, niekedy mám dojem, že nám žena nahrádza matku," usudzuje Jean-Baptiste. "Nesmiem nič povedať, pri sebemenšej iniciatíve ma žena odmietne s tým, že to urobí sama," sťažuje sa Stéphane. To vedie k tomu, že sa muž cíti stále neužitočný.
Nezačína snáď problém mentálnej záťaže už v ranom detstve? Svedčí to v každom prípade o našom sklone opakovať, bez toho aby sme si toho boli vedomí, "tradičné" rozdelenie domácich prác. "Spomínam si, ako môj otec sedel na pohovke a hovoril matke: tu sa niečo páli, bez toho aby sa zdvihol," zveruje sa dvadsaťpäťročný Edouard. "Pravdepodobne to má vplyv na moje postoje v manželstve s Johannou. Ale snažím sa brať si na starosť rôzne záležitosti a napríklad keď sme sa sťahovali, montoval som nábytok a opravoval ho," podotýka.
Rozdelenie rolí medzi mužom-kutilom a ženou starajúcou sa o riadny chod domácnosti robí zo súčasných párov dedičov dlhej tradície, ale tiež svedčí o určitej forme pragmatizmu. "Doma sa starám o faktúry, poistenie a administratívu," hovorí Jean-Baptiste. "To sa zdá byť veľmi rodové, ako keby bolo na mužovi, aby sa staral o peniaze. Realita je jednoduchšia: ona to neznáša. Preto si myslím, že tiež nesiem istú mentálnu záťaž, keď sa starám o to, čo ju nezaujíma," súdi.
Otázka mentálnej záťaže nás teda privádza k rôznosti našich záľub a spôsobu, ako sa zhostíme toho, čo na nás závisí. "Treba tiež povedať, že majstrovanie je viac hodnotené ako iné aktivity. Umývanie riadu ponúka menej uspokojenia a slobody ako reštaurovanie nábytku," usudzuje Jean-Baptiste.
Je teda na každom z nás naučiť sa niekedy zbaviť svojej mentálnej záťaže a naopak prijať mentálnu záťaž toho druhého, aby sme tak dokázali nájsť uspokojivú rovnováhu pre partnerov, ale predovšetkým pre seba.
